Cítili sme, ako nás Boh posilňoval

ROZPRÁVA ESTHER GAITÁNOVÁ

„Uniesli sme vašu matku. Nepokúšajte sa volať políciu. Čakajte na náš telefonát. Zavoláme zajtra skoro ráno.“

TIETO slová týkajúce sa našej matky Esther počula v telefóne moja mladšia sestra v jeden utorok minulý rok. O tomto hovore som sa dozvedela, keď sme sa s manželom Alfredom vrátili zo zhromaždenia v sále Kráľovstva Jehovových svedkov. Keď sme prišli do domu mojich rodičov v meste Mexiko, naši príbuzní tam už boli. Moja mladšia sestra a brat boli zúfalí a matkine sestry plakali.

Otec a môj starší brat boli na služobnej ceste. Zavolali sme im a všetci sme sa zhodli v tom, že najlepšie bude informovať políciu. Celú tú hroznú noc sme sa modlili o pomoc. Cítili sme, že Boh nám dáva silu „nad to, čo je prirodzené“. — 2. Korinťanom 4:7.

Nasledujúce ráno som telefón zdvihla ja a komunikovala som s únoscami. Hoci som bola veľmi rozrušená, dokázala som hovoriť pokojne. Únosca chcel hovoriť s otcom, ale povedala som mu, že je mimo mesta. Nato ten muž povedal, že vyjednávať začnú, až keď príde otec. Varoval ma, že ak nezaplatíme obrovskú sumu peňazí, tak moju matku zabijú.

Nasledujúci deň som znovu zdvihla telefón ja. Napriek hrozbám môj hlas znel pokojne, a tak sa ma únosca opýtal: „Neuvedomujete si závažnosť situácie?“

„Samozrejme, že áno,“ odpovedala som. „Uniesli ste moju matku. Ale my sme Jehovovi svedkovia a plne dôverujeme, že náš Boh nám pomôže. A Biblia nás pripravuje znášať ťažké časy, v ktorých žijeme.“

 „Áno, áno, to všetko už viem,“ povedal. „Vaša matka hovorí to isté. Veľmi dôveruje svojmu Bohu a aj vám.“ Tak sme vedeli, že mama si zachováva pevnú vieru, a to nás posilnilo.

Čo nám pomohlo vydržať

Dni plynuli a naši spolukresťania nám telefonovali, posielali nám pohľadnice a e-maily. Ďalej sme chodili na zhromaždenia a do zvestovateľskej služby. Utešovalo nás aj to, že sme denne čítali Bibliu a biblickú literatúru. A najmä vďaka modlitbe sme pociťovali „Boží pokoj“. — Filipanom 4:6, 7.

Jeden policajt sa vyjadril: „Za deväť rokov, čo som na tomto oddelení, som videl, ako sa zúfalstvo zmocnilo mnohých rodín, ale vy ste iní. Prejavujete úžasný pokoj. Som si istý, že je to vďaka Bohu, ktorého uctievate.“

Ukázali sme mu časopis Prebuďte sa! z 22. decembra 1999 so sériou článkov „Únosy — prečo sú globálnou hrozbou?“, ktorý sme si znovu prečítali. Keď si ho prečítal, požiadal o ďalšie výtlačky a povedal, že by rád lepšie spoznal Jehovových svedkov.

Napokon po 15 dňoch vyjednávania únoscovia matku prepustili. Bola v poriadku, hoci ju držali izolovanú v malej miestnosti a s pripútanou nohou. No zaobchádzali s ňou dôstojne a dávali jej aj lieky, ktoré berie na cukrovku a na zníženie krvného tlaku.

Matka opísala, ako to dokázala tak pozoruhodne dobre zvládnuť. „Najprv som sa veľmi bála,“ priznala, „ale začala som sa modliť k Jehovovi a on nedovolil, aby som prepadla zúfalstvu. Nikdy som sa medzi tými štyrmi stenami necítila opustená. Pocítila som, že Jehova ma v tých chvíľach skutočne podporoval; nikdy ma neopustil. Prosila som ho, aby mi pomohol prejavovať ovocie jeho ducha — predovšetkým trpezlivosť.

Vďaka Božej pomoci som nikdy neplakala ani nepodľahla panike. Trávila som dni tým, že som si opakovala biblické verše, ktoré som si pamätala, a tiež som nahlas spievala piesne Kráľovstva. Niekedy som si predstavovala, že som na kresťanských zhromaždeniach, a v duchu som sa do nich zapájala. Predstavovala som si tiež, že zvestujem a vediem biblické štúdiá. Naplno som svoju myseľ zamestnávala týmito vecami, a tak mi čas plynul rýchlo.

Mala som dokonca možnosť svedčiť o svojej viere únoscom. Zakaždým, keď mi niektorý z nich priniesol jedlo, zvestovala som mu, hoci som mala zaviazané oči. Napríklad raz som únoscovi povedala, že Biblia predpovedala ťažké časy, v ktorých žijeme, a že chápem, že asi veľmi potrebujú peniaze. Zmienila som sa o tom, že Jehova Boh má absolútnu moc, ale nikdy ju nezneužíva. Potom som poprosila, aby nezneužili moc, ktorú nado mnou majú, a aby so mnou zaobchádzali ľudsky.

Únosca si ma vypočul a povedal, aby som sa nebála, že mi neublížia. Som vďačná Jehovovi, že ma v tých ťažkých chvíľach posilňoval, a moje odhodlanie pokračovať v pravidelnej priekopníckej službe tak dlho, ako len budem môcť, je pevnejšie než kedykoľvek predtým.“

Táto skúška matku nepochybne ešte viac priblížila k Jehovovi a rovnako to cítime aj my ostatní. Slovami je ťažké dostatočne vyjadriť, akí sme vďační, že matka je znovu doma. Utešuje nás vedomie, že pod vládou Božieho Kráľovstva také hrozné veci, ako sú únosy, už nebudú existovať. Kým ten čas príde, môžem spolu so svojou rodinou svedčiť o pravdivosti slov žalmistu, ktorý do Biblie napísal: „Mnohé sú nešťastia spravodlivého, ale Jehova ho oslobodzuje zo všetkých.“ — Žalm 34:19.