Hrobky — kľúč k starovekým náboženským predstavám

PREDSTAVTE si, že sa čas vrátil o tisíce rokov späť. Ste v Ure, prekvitajúcom sumerskom kráľovskom meste v Babylonii. Obrovský zástup Sumerov vychádza z mesta, vstupuje na cintorín a po klesajúcej rampe vchádza do hrobky nedávno zomrelého vládcu. Podlaha i múry hrobky sú obložené rohožami a pohrebná komora je ozdobená skvostnými sumerskými umeleckými dielami. Zástup vojakov, sluhov a žien sprevádzajú na ceste do hrobky hudobníci. Všetci žiaria v celej svojej nádhere. Dôstojníci hrdo ukazujú insígnie svojej hodnosti. V tomto pestrofarebnom zástupe sa niektorí vezú na vozoch ťahaných volmi alebo oslami, pri hlavách ktorých kráčajú pohoniči. Vnútri hrobky každý zaujíma svoje miesto a začína sa náboženský obrad sprevádzaný hudbou.

Ako sa náboženský obrad blíži ku koncu, každý — od hudobníkov až po sluhov — berie malý hlinený, kamenný alebo kovový hrnček, ktorý si so sebou na túto príležitosť priniesol, načrie do medeného hrnca a pije špeciálne pripravený elixír. Potom sa všetci ticho ukladajú na zem podľa stanoveného usporiadania, zaspávajú a zomierajú. Ktosi rýchlo zabíja zvieratá. Robotníci zapĺňajú šachtu a zapečaťujú hrobku. Ich boh kráľ, ako títo Sumeri veria, teraz v sláve vchádza na druhý svet na voze, s ktorým bol pochovaný, i so svojimi vernými služobníkmi a s vojenskou strážou, ktorí ho sprevádzajú v žiarivej nádhere.

Archeológ Sir Leonard Woolley v čase, keď pracoval v južnom Iraku, odkryl 16 kráľovských hrobiek na cintoríne starovekého Uru — takých istých, ako bola opísaná. Bol to šokujúci, ale pozoruhodný objav. „K bohatstvu nájdenému v týchto hrobkách, ktoré zostáva v archeológii Mezopotámie niečím neporovnateľným, patrí niekoľko najslávnejších sumerských umeleckých diel, ktoré teraz skrášľujú haly Britského múzea a Múzea Pensylvánskej univerzity,“ píše Paul Bahn vo svojej knihe Tombs, Graves and Mummies (Hrobky, hroby a múmie).

Hrobky objavené v starovekom Ure však ani zďaleka nie sú unikátom, a to ani pokiaľ ide o desivé ľudské a zvieracie obete. V mnohých starovekých civilizáciách šľachta a členovia panovníckych rodín veľmi veľa investovali — v čom sa občas prejavila aj krutosť — do vecí, ktoré súviseli s ich smrťou a posmrtným životom. Ich hrobky, zaplavené  nádherou umenia a pokladmi, často konkurovali palácom žijúcich. Dnes tieto hrobky i mnohé iné, skromnejšie hroby slúžia ako okná do minulosti, ktoré umožňujú skúmať náboženské predstavy, kultúru a umelecké i technické schopnosti ľudí zo staroveku, ako aj vymiznutých civilizácií.

Rozklad v nádhere — v spoločnosti ďalších

V roku 1974 roľníci neďaleko mesta Si-an v Číne kopali studňu. Ale namiesto vody našli fragmenty terakotových sôch, bronzových kuší a hroty šípov. Nevedomky natrafili na Čchinovu terakotovú armádu starú 2100 rokov, pozostávajúcu z vyše 7000 hlinených vojakov a koní v životnej veľkosti — všetkých zoradených do vojenského útvaru! Časť najväčšej kráľovskej hrobky v Číne, Čchinova terakotová armáda, je pomenovaná po vládcovi menom Čchin-Š’-chuan-ti, ktorý v roku 221 pred n. l. zjednotil bojujúce čínske štáty.

Čchinovo mauzóleum je vlastne akýsi podzemný palác. Ale prečo terakotová armáda? Zhang Wenli vo svojej knihe The Qin Terracotta Army (Čchinova terakotová armáda) vysvetľuje, že Čchinovo „mauzóleum je zobrazením ríše Qin a malo Qin Shihuangdimu [Čchin-Š’-chuan-timu] po smrti poskytnúť všetku nádheru a moc, z ktorej sa tešil počas života.“ Táto hrobka je teraz súčasťou obrovského múzea, do ktorého patrí 400 hrobiek a hrobov ležiacich blízko seba.

Na výstavbu tejto hrobky „bolo povolaných viac ako 700 000 mužov zo všetkých častí ríše,“ hovorí Zhang. Práce pokračovali aj po Čchinovej smrti v roku 210 pred n. l. a trvali spolu 38 rokov. No nie všetko služobníctvo Čchina, ktoré s ním bolo pochované, bolo z terakoty. Jeho nástupca vyhlásil, že Čchinove bezdetné konkubíny majú byť pochované s ním, čo viedlo k smrti „veľmi veľkého“ počtu ľudí, ako hovoria historici. Také zvyky vôbec neboli niečím nezvyčajným.

Na severovýchod od mesta Mexiko sa nachádzajú ruiny starovekého mesta Teotihuacán. V tomto meste bola ulica nazývaná Ulica mŕtvych. „Na tejto ulici,“ píše Paul Bahn, „sa nachádzajú niektoré z najvýznamnejších architektonických pamiatok na svete.“ Patrí k nim pyramída Slnka a pyramída Mesiaca, obidve postavené v prvom storočí n. l., a pozostatky Quetzalcoatlovho chrámu.

Zdá sa, že vnútri pyramídy Slnka bola hrobová komora pre vysoko postavených ľudí, zrejme aj pre kňazov. Ľudské pozostatky, ktoré sa našli v neďalekých masových hroboch, naznačujú, že bojovníci mohli byť obetovaní, aby bola zabezpečená ochrana pre tých, ktorí boli pochovaní v pyramíde. Na základe typického spôsobu, akým sa pochovávalo, dospeli archeológovia k záveru, že na tomto mieste sa nachádzajú pozostatky asi 200 ľudí vrátane detí, ktoré mohli byť obetované pri zasväcovaní hrobiek.

 Na druhý svet loďou alebo na koni

Vikingovia, škandinávski bojovníci plaviaci sa po mori, ktorí asi pred 1000 rokmi predstavovali hrôzu pre Európu, tiež dúfali, že sa po smrti budú môcť tešiť z tých najlepších vecí, ktoré patria k pozemskému životu. Verili, že ich mŕtvi odchádzajú na druhý svet na koňoch alebo na svojich dlhých lodiach. Preto sa vo vikinských hroboch môže nachádzať čokoľvek od kostier zabitých koní až po hnijúce lišty dlhých vikinských lodí. Gwyn Jones v knihe A History of the Vikings (História Vikingov) píše: „Mŕtvemu mužovi či žene sa dávalo všetko, čo mohlo urobiť ich život po smrti takým pohodlným a dôstojným, aký poznali na zemi... Loď [pochovaná] v Ladby v Dánsku... mala na palube kotvu, ktorá bola pripravená na spustenie na konci pánovej cesty.“

Vikingovia so svojou bojovnou povahou verili, že ak zomrú v boji, dostanú sa do ríše bohov — na miesto nazvané Asgard. „Tam budú môcť celé dni bojovať a celé noci hodovať,“ uvádza World Book Encyclopedia. K vikinským pohrebom patrili aj ľudské obete. „Keď zomrie nejaký vodca, otrokov a služobníkov sa pýtajú, kto zomrie s ním,“ píše sa v knihe The Vikings (Vikingovia).

Starovekí Kelti zo severnej Európy dokonca verili, že je možné preniesť si dlh na druhý svet — možno to bolo dobre premyslené ospravedlnenie, keď niekto meškal so splácaním! V Mezopotámii boli deti pochovávané s hračkami. V niektorých častiach starovekej Británie pochovávali vojakov s jedlom, napríklad s jahňacími stehnami, aby nezačínali svoj druhý život hladní. V Strednej Amerike boli príslušníci panovníckeho rodu Mayov ukladaní do hrobiek s predmetmi z nefritu — čo je zelený drahokam predstavujúci zhustenú vlhkosť a dych. Zámerom mohlo byť to, aby mali istotu, že ich život bude po smrti pokračovať.

Niekedy po roku 1000 pred n. l. žili Tráci — obávaný národ, ktorý však bol známy aj svojimi skvostnými výrobkami zo zlata — v oblasti, ktorá je teraz súčasťou Bulharska, severného Grécka a Turecka. Trácke hrobky odhaľujú, že ich vodcovia boli pochovávaní vo veľkolepej nádhere spolu s vozmi, koňmi, vynikajúcimi zbraňami a dokonca aj s manželkami. Trácka manželka v skutočnosti považovala za česť byť obetovaná a pochovaná po boku svojho manžela!

Trochu neskôr a nie veľmi ďaleko odtiaľ — hneď na sever od Čierneho mora — žili Skýti. Títo milovníci boja pili z pohárov vyrobených z lebiek svojich obetí a obliekali sa do plášťov z ich skalpov. V jednej skýtskej hrobke sa našla kostra ženy, ktorá mala pri sebe konope. V jej lebke boli vyvŕtané tri malé dierky, pravdepodobne na zmiernenie opuchu a bolesti, ktorú opuch spôsoboval. Konope bolo umiestnené po jej boku zrejme preto, aby na druhom svete mala niečo na zmiernenie bolesti hlavy.

Posmrtný život podľa Egypťanov

Egyptské pyramídy blízko Káhiry a pohrebné komory v Údolí kráľov neďaleko Luxoru patria k najslávnejším starovekým hrobkám. Prví Egypťania mali pre „hrobku“ rovnaké slovo ako pre „dom“ — per. „Existoval teda dom počas života a dom po smrti,“ píše Christine El Mahdyová vo svojej knihe Mummies, Myth and Magic in Ancient Egypt (Múmie, mýty a mágia  v starovekom Egypte). Táto autorka tiež uvádza, že „podľa presvedčenia [Egypťanov] zachovanie tela bolo nevyhnutné na prežitie ostatných častí ich bytosti: ka, ba a akh“.

Ka bolo duchovným dvojníkom fyzického tela a predstavovalo jeho očakávania, túžby a potreby. Po smrti ka opustilo telo a obývalo hrobku. Keďže ka potrebovalo všetko, čo potreboval človek počas života, „veci, ktoré boli predkladané v hrobke, boli určené predovšetkým na uspokojovanie potrieb [ka],“ píše El Mahdyová. Ba by sa dalo opísať ako osobnosť alebo povaha človeka a bolo znázorňované ako vták s ľudskou hlavou. Ba vstupovalo do tela pri narodení a pri smrti ho opúšťalo. Tretia entita, akh, „sa zrodila“ z múmie, keď sa nad ňou vyslovilo magické zaklínadlo. * Akh obývalo svet bohov.

Keďže Egypťania rozdeľovali osobu na tri entity, išli ešte o krok ďalej ako starovekí grécki filozofi, ktorí rozdeľovali človeka na dve entity —  na telo a „dušu“, ktorá má vedomie. Hoci táto náuka je stále rozšírená, na túto predstavu nenachádzame žiaden podklad v Biblii, lebo tam sa píše: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“ — Kazateľ 9:5.

Prečo tá posadnutosť smrťou?

E. O. James vo svojej knihe Prehistoric Religion (Predhistorické náboženstvo) píše: „Zo všetkých... situácií, s ktorými sa človek stretáva, smrť je tou najznepokojujúcejšou a najzničujúcejšou... Preto neprekvapuje, že kult smrti mal také významné miesto a zohrával podstatnú úlohu v ľudskej spoločnosti už od jej vzniku.“

Najstaršia kniha pravej múdrosti, Biblia, opisuje smrť ako nepriateľa ľudstva. (1. Korinťanom 15:26) Aké vhodné označenie! Každý kmeň a každá civilizácia húževnato odporovala myšlienke, že smrť je absolútny koniec. Naproti tomu v 1. Mojžišovej 3:19 Biblia presne vyjadruje skutočnosť, ktorú odhaľujú všetky hroby: „Si prach a do prachu sa vrátiš.“ V Biblii je však v spojitosti s mnohými mŕtvymi ľuďmi použitý aj výraz „pamätné hrobky“. Prečo? Lebo mnohí z tých, ktorí sú v hroboch, dokonca aj takí, ktorých telo sa už úplne rozložilo, sú v Božej pamäti a čakajú na radostný čas, keď ich Boh vzkriesi a dá im možnosť získať večný život na rajskej zemi. — Lukáš 23:43; Ján 5:28, 29.

Kým ten čas príde, mŕtvi sú v stave bez vedomia. Ježiš pripodobnil ich stav k spánku. (Ján 11:11–14) V takom stave človek nepotrebuje žiadnu hrobovú výbavu ani služobníctvo. Z pokladov, ktoré boli pochované s mŕtvymi, mali v skutočnosti oveľa častejšie úžitok nie mŕtvi, ale živí — vykrádači hrobiek! Biblia v súlade so svojím učením o stave mŕtvych hovorí: „Veď sme si nič nepriniesli na svet a ani si nemôžeme nič odniesť.“ ​(1. Timotejovi 6:7) Akí vďační sú kresťania za túto pravdu, ktorá ich ‚oslobodila‘ od krutých a barbarských zvykov spojených s kultom smrti — zvykov bežných v staroveku a niekedy dokonca aj v súčasnosti. — Ján 8:32.

Hoci tieto zvyky nemajú zmysel, grandiózne hrobky zo staroveku predsa len nie sú úplne zbytočné. Bez tých mnohých artefaktov a ľudských pozostatkov, ktoré sa v nich našli, by naše poznanie dávnej minulosti a niektorých vymiznutých civilizácií bolo len veľmi hmlisté.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 24]

Nakoľko zdraví boli ľudia v staroveku?

Skúmaním pozostatkov tiel — zvlášť tých mumifikovaných, ktoré sa našli v hrobkách, i tých, z ktorých sa prirodzene stali múmie v rašeliniskách, horúcom púštnom piesku či v ľade a snehu — sa vedci dozvedeli veľa o zdravotnom stave našich dávnych predkov. Najmä pokrok v genetike dal vedcom do rúk nové pomôcky na zistenie najrôznejších vecí, od rodinných vzťahov faraónov a ich kráľovien až po krvné skupiny inkských mladých dievčat. Tieto výskumy odhalili, že ľudia v staroveku trpeli mnohými zdravotnými problémami, ktoré máme i my, vrátane artritídy a bradavíc.

Zdá sa, že zvlášť Egypťania v staroveku trpeli mnohými chorobami, hlavne pre množstvo parazitov — trápili ich motolice, vlasovec medinský či pásomnice —, ktoré dostali z vôd Nílu a zo zavlažovacích kanálov. To nám pripomína Božie slová Izraelu po tom, čo bol tento národ v roku 1513 pred n. l. oslobodený z Egypta: „Čo sa týka všetkých zlých egyptských chorôb, ktoré si poznal, nenakladie ich [Jehova] na teba.“ — 5. Mojžišova 7:15.

[Prameň ilustrácie]

© R Sheridan/​ANCIENT ART & ARCHITECTURE COLLECTION LTD

[Obrázok na strane 20]

Sumerská pokrývka hlavy a šperky istej slúžky pochovanej v jednej kráľovskej hrobke v Ure

[Prameň ilustrácie]

© The British Museum

[Obrázky na strane 21]

Čchinova terakotová armáda — socha každého vojaka má jedinečné črty tváre

[Prameň ilustrácie]

Vložený obrázok: Erich Lessing/​Art Resource, NY; © Joe Carini / Index Stock Imagery

[Obrázok na strane 23]

Pyramída Slnka a Ulica mŕtvych v Teotihuacáne v Mexiku

[Pramene ilustrácií]

Hore: © Philip Baird www.anthroarcheart.org; maľba: Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.

[Obrázky na strane 23]

Vľavo: pohrebná maska egyptského kráľa Tutanchamóna urobená z čistého zlata; dole: maľba v hrobke zobrazujúca ba v podobe vtáka s ľudskou hlavou