Prečo zostávajú ľudia bez domova?

„NA CELOM svete žije vyše 100 miliónov bezdomovcov,“ uvádza OSN. Ak je tento údaj presný, potom približne každý šesťdesiaty človek nemá primerané bývanie. Je však ťažké určiť skutočný rozsah tohto problému. Prečo?

Definície pojmu bezdomovectvo sa v jednotlivých častiach sveta líšia. Prístup a ciele ľudí, ktorí sa týmto problémom zaoberajú, ovplyvňujú to, ako ho definujú. Ich definícia má zas vplyv na štatistiky, ktoré uverejňujú. Preto je ťažké, ak nie nemožné presne zistiť, nakoľko rozsiahly je tento problém.

Kniha Strategies to Combat Homelessness (Stratégie boja proti bezdomovectvu), ktorú vydalo Centrum OSN pre ľudské sídla, definuje bezdomovectvo ako stav, keď „človek nemá bývanie na primeranej úrovni. To zahŕňa všetky podmienky, ktoré sú pod hranicou toho, čo možno považovať za primerané“ v spoločnosti, v ktorej bezdomovec žije. Niektorí žijú na ulici alebo bývajú v rozpadávajúcich sa či opustených budovách, kým iní nachádzajú útočisko v nocľahárňach či ubytovniach. A ďalších dočasne ubytovávajú priatelia. Nech už je to akokoľvek, v tejto knihe sa hovorí, že „ak je niekto označený za bezdomovca, naznačuje to stav, keď sa pre obeť takýchto okolností ‚musí niečo urobiť‘“.

Odhaduje sa, že v Poľsku, v krajine s približne 40 miliónmi obyvateľov, je až 300 000 ľudí bez domova. Nikto v skutočnosti nevie, koľko ich je, lebo nie sú nikde zaregistrovaní a neustále sa sťahujú z miesta na miesto. Niektorí sú presvedčení o tom, že ich skutočný počet sa blíži k pol miliónu!

Keďže bezdomovectvo je také rozšírené, možno aj vy poznáte niekoho, kto sa nachádza v takej situácii. Tento problém vyvoláva množstvo otázok. Ako títo ľudia prišli o primerané bývanie? Ako dokážu prežiť? Kto im pomáha? A aká budúcnosť ich čaká?

 Opakovane bez domova

Sabrina * je osamelá matka z chudobnej štvrte v Harleme, čo je časť mesta New York. Zo strednej školy odišla predčasne po ukončení druhého ročníka. Žije so svojimi tromi malými deťmi v jednom mestskom útulku pre ľudí, ktorí sú dlhodobo bez domova. Býva v malom byte s troma chlapcami — jeden má desať rokov, druhý tri a tretí desať mesiacov. Mesto robí takéto opatrenia pre ľudí, ktorí nemajú iné bezpečné miesto na bývanie.

Sabrina sa odsťahovala z bytu svojej matky pred desiatimi rokmi. Najprv žila so svojím priateľom, potom u priateľov a príbuzných, a keď sa situácia zhoršila, hľadala útočisko v mestských útulkoch. „Občas sa mi podarilo získať prácu, zvyčajne som ľuďom za peniaze zapletala vlasy,“ hovorí Sabrina, „ale väčšinou som žila zo sociálnych dávok.“

Ako sa opisuje v časopise Parents, paradoxné je, že Sabrinine problémy sa začali, keď si našla dobrú prácu ako chyžná v hoteli. Kým tam pracovala, zarábala príliš veľa na to, aby dostávala sociálne dávky, no nie dosť na to, aby dokázala uhradiť výdavky spojené s bývaním, jedlom, oblečením, dopravou a starostlivosťou o deti. Preto bolo pre ňu ťažké platiť nájomné, a tak ju majiteľ chcel dať vysťahovať. Sabrina napokon odišla zo zamestnania, a kým sa neuvoľnilo miesto v ubytovni, kde žije teraz, našla útočisko v útulku, ktorý poskytuje krátkodobé núdzové ubytovanie.

„Pre moje deti to bolo veľmi ťažké,“ hovorí Sabrina. „Môj najstarší syn už vystriedal tri rôzne školy. Teraz by mal chodiť do piateho ročníka, ale musel jeden ročník opakovať... Toľkokrát sme sa museli sťahovať.“ Sabrina je na zozname čakateľov na ubytovanie, ktoré je hradené zo štátnych dotácií.

Človeku, ktorý vôbec nemá kam ísť, sa môže zdať, že Sabrina má šťastie. No nie všetci bezdomovci považujú život v útulku za vítanú pomoc. Podľa Poľského výboru sociálnej pomoci sa niektorí „obávajú disciplíny a pravidiel v útulku“ a odmietajú ponúkanú pomoc. Napríklad od tých, ktorí bývajú v ubytovniach pre bezdomovcov, sa očakáva, že budú pracovať a nebudú užívať alkohol a drogy. Nie každý je ochotný prispôsobiť sa. Preto v závislosti od ročného obdobia možno vidieť spiacich bezdomovcov na železničných staniciach, v schodišťových šachtách a pivniciach, ako aj na lavičkách v parkoch, pod mostom a v areáloch priemyselných budov. Podobný obraz možno vidieť v krajinách po celom svete.

 Jedna kniha, ktorá hovorí o tomto námete, vymenúva veľa faktorov, ktoré prispievajú k bezdomovectvu v Poľsku. Medzi ne patrí strata zamestnania, dlhy a rodinné problémy. Zostarnutí a postihnutí ľudia, ako aj ľudia nakazení vírusom HIV majú problém nájsť bývanie. Mnohí bezdomovci majú zdravotné problémy, psychické i fyzické, alebo problémy so závislosťou, zvlášť od alkoholu. Väčšina bezdomovkýň odišla — alebo utiekla — od svojho manžela, bola vyhodená z domu alebo sa zaplietla do prostitúcie. Zdá sa, že za každým prípadom je smutný príbeh.

Obete okolností

Stanisława Golinowská, odborníčka na spoločensko-ekonomické otázky, hovorí: „Ťažko u nás [v Poľsku] hovoriť o dobrovoľnom bezdomovectve... Skôr je to zapríčinené rôznymi životnými zlyhaniami, ktoré viedli u človeka k zrúteniu a k tomu, že už nechce žiť.“ Zdá sa, že bezdomovectvo postihuje ľudí, ktorí sa z rôznych príčin cítia neschopní prekonávať svoje problémy. Napríklad niektorí po prepustení z väzenia zistili, že im príbytok zničili vandali. Ďalší boli vyhodení. Mnohí stratili strechu nad hlavou následkom prírodných katastrof. *

Podľa jedného prieskumu takmer polovica opýtaných bezdomovcov v Poľsku bola kedysi súčasťou rodiny a žila s manželským partnerom, hoci mali často problémy. Väčšina z nich bola vyhodená z domu alebo ich prinútila odísť extrémne náročná situácia. Len 14 percent sa rozhodlo odísť dobrovoľne.

Po nejakom čase strávenom v útulku sú niektorí schopní opäť sa postaviť na vlastné nohy a nájsť si ubytovanie. V iných prípadoch je riešenie situácie oveľa zložitejšie. Takí ľudia sa stávajú „chronickými bezdomovcami“, čo je čiastočne spôsobené zdravotnými problémami, psychickými alebo fyzickými, zneužívaním návykových látok, slabou pracovnou motiváciou, zlými pracovnými návykmi, nedostatočným vzdelaním či kombináciou týchto faktorov. V Spojených štátoch sa asi 30 percent ľudí  bez domova opakovane ocitá v akomsi „bezdomoveckom systéme“, ako to nazvala jedna nezisková organizácia — v systéme, ktorý zahŕňa útulky, nemocnice a, žiaľ, aj väznice. Na tých, ktorí sú chronicky závislí od tohto systému, sa údajne vynaloží až 90 percent prostriedkov, ktoré vláda vyčlení na riešenie tohto problému.

Pomoc pre bezdomovcov?

Niektoré útulky ponúkajú služby, ktorých cieľom je pomôcť ľuďom skoncovať so životom na ulici. Môže im byť napríklad ponúknutá pomoc získať sociálne dávky, finančnú pomoc z ďalších zdrojov, právnu pomoc, pomoc pri opätovnom nadviazaní kontaktu s rodinou alebo im útulok môže poskytnúť možnosť získať základné zručnosti. Centrá pre mladých v Londýne ponúkajú poradenstvo v oblasti stravovania, varenia, zdravšieho životného štýlu a radia tiež, ako si nájsť prácu. Cieľom tohto poradenstva je zvýšiť ľuďom sebaúctu, posilniť ich motiváciu a pomôcť im získať väčšiu nezávislosť, aby si mohli sami nájsť ubytovanie a udržať si ho. Takéto opatrenia sú istotne chvályhodné.

Nie vždy však útulky ponúkajú bezdomovcom takú pomoc, akú oni sami považujú za najpotrebnejšiu. Jacek, bezdomovec z Varšavy, vysvetľuje, že útulky nepripravujú tých, ktorí v nich bývajú, na život vonku. Podľa neho tým, že obyvatelia útulkov trávia čas v úzkom kruhu a komunikujú takmer výlučne len medzi sebou, hrozí, že sa u nich vyvinie „pokrivený vzorec myslenia“. Hovorí: „Útulok, v ktorom sme izolovaní od vonkajšieho sveta, je ako detský domov pre dospelých.“ Myslí si, že mnohí obyvatelia útulkov majú „narušenú schopnosť správne uvažovať“.

Podľa jedného prieskumu uskutočneného v Poľsku najväčšiu bolesť spôsobuje bezdomovcom pocit osamelosti. Finančné problémy a nízke spoločenské  postavenie vedú k tomu, že bezdomovci majú sklon považovať sa za bezcenných. Niektorí sa uchýlia k alkoholu. Jacek hovorí: „Keďže nevidíme žiadnu nádej na zmenu, mnohí z nás pomaly prestávajú veriť, že môžu vôbec niečo urobiť na zlepšenie svojej zúfalej situácie.“ Hanbia sa za to, ako vyzerajú, za svoju chudobu a bezmocnosť, jednoducho sa hanbia za to, že sú bezdomovcami.

„Či už hovoríme o tých, čo žijú na ulici v Bombaji [Mumbáí] a v Kalkate, alebo o drsne pôsobiacich spáčoch na uliciach Londýna, alebo o deťoch ulice v Brazílii,“ hovorí Francis Jegede, ktorý je odborníkom na otázky týkajúce sa populácie, „problém bezdomovectva je príliš vážny a smutný na to, aby si ho človek čo len predstavil, nieto ho ešte zažil.“ Dodáva: „Nech už je príčinou alebo príčinami tohto javu čokoľvek, zostáva nezodpovedaná otázka, prečo sa zdá, že tento svet so všetkým svojím bohatstvom a múdrosťou a technologickými poznatkami nie je schopný poradiť si s problémom bezdomovectva.“

Je zrejmé, že všetci bezdomovci potrebujú pomoc — nielen pomoc v hmotnom ohľade, ale aj takú, ktorá uteší ich srdce a pozdvihne ich ducha. Takáto pomoc môže ľudom dodať silu, aby si dokázali poradiť s mnohými problémami, ktoré prispievajú k bezdomovectvu. Ale kde môžu nájsť ľudia bez domova takúto pomoc? A existuje nádej, že sa táto tragédia v podobe bezdomovectva raz skončí?

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 6]

Následky extrémnej chudoby

V indických mestách žijú státisíce ľudí na ulici. Len v Mumbáí sa podľa odhadov ocitlo už asi 250 000 ľudí na dlažbe. Ich jediným útočiskom môže byť celtovina natiahnutá medzi stĺpmi a blízkymi konštrukciami. Prečo žijú radšej tu než v okrajových častiach mesta, kde je bývanie možné za pomerne prijateľné ceny? Lebo pracujú blízko mestského centra — ako drobní obchodníci, pouliční predavači alebo rikšiari, či zbierajú železo a iné suroviny a odnášajú ich do zberu. „Nemajú na výber,“ píše sa v knihe Strategies to Combat Homelessness. „Chudoba ich jednoducho núti dať všetky peniaze na jedlo, a tak si nemôžu dovoliť platiť nájomné.“

Asi 2300 mužov, žien a detí žije na železničnej stanici Park Station v Johannesburgu v Južnej Afrike. Spia na nekrytých nástupištiach, kde ako posteľ používajú kusy prikrývok, alebo v kartónových úkrytoch. Väčšina z nich nemá prácu a stratila aj nádej, že si nejakú nájde. Podobne žijú tisícky ľudí v celom meste. Nemajú vodu, sociálne zariadenie ani elektrinu. V takých podmienkach sa rýchlo šíria choroby.

Príčina toho, že spomínaní ľudia, ako aj mnohí ďalší sú bez domova, je jednoduchá — je ňou extrémna chudoba.

[Rámček/obrázky na strane 7]

Zlyhania modernej spoločnosti

Kniha Strategies to Combat Homelessness, ktorú vydalo Centrum OSN pre ľudské sídla, poukazuje na viacero nedostatkov súčasného spoločenského, politického a ekonomického systému, pokiaľ ide o zabezpečenie bývania pre všetkých. Tu sú niektoré z nich:

● „Hlavný problém týkajúci sa bezdomovectva spočíva v tom, že vlády nie sú schopné vyčleniť potrebné prostriedky na realizáciu práva na primerané bývanie.“

● „Existencia neprimeraných pravidiel a neefektívny systém plánovania môže... spôsobiť chaos, pokiaľ ide o poskytovanie bývania chudobnej väčšine.“

● „Bezdomovectvo je znakom nespravodlivého rozdeľovania finančných príspevkov na bývanie v rámci danej komunity.“

● „Kritická situácia bezdomovcov je výsledkom politiky, v ktorej sa buď ignoruje, alebo podceňuje nepriaznivý dosah ekonomických zmien, nedostatku cenovo dostupného bývania, narastajúceho problému zneužívania drog a ďalších zdravotných problémov, či už fyzických, alebo psychických, u tých, ktorí sú najzraniteľnejší v... spoločnosti.“

● „Je veľmi potrebné upraviť školenie profesionálnych pracovníkov, ktorí sa zaoberajú zvlášť zraniteľnými ľuďmi. Ľudia bez domova, najmä deti ulice, by mali byť považovaní skôr za nevyužitých a potenciálne užitočných než za bremeno spoločnosti.“

[Obrázok]

Žobrajúca matka s dvomi dcérami, Mexiko

[Prameň ilustrácie]

© Mark Henley/​Panos Pictures

[Obrázok na strane 6]

Z bývalej železničnej stanice v Pretórii v Južnej Afrike sa stala ubytovňa pre bezdomovcov

[Prameň ilustrácie]

© Dieter Telemans/​Panos Pictures

[Pramene ilustrácií na strane 4]

Vľavo: © Gerd Ludwig/​Visum/​Panos Pictures; vložená fotografia: © Mikkel Ostergaard/​Panos Pictures; vpravo: © Mark Henley/​Panos Pictures