Dvakrát odsúdený na 25 rokov nútených prác

ROZPRÁVA EFREM PLATON

Koncom roku 1951 ma druhý raz odsúdili na 25 rokov nútených prác. Tentoraz ma poslali do neslávne známeho sovietskeho pracovného tábora vo Vorkute za polárnym kruhom. Dovoľte, aby som vám porozprával, ako som sa tam dostal a ako som len-len že unikol násilnej smrti.

NARODIL som sa 16. júla 1920 v chudobnej rodine. Bývali sme v Besarábii na území dnešnej Moldavskej republiky. Otec zomrel krátko pred mojím narodením a matka umrela, keď som mal štyri roky. Zostalo nás šesť sirôt. Starší bratia sa nám mladším stali rodičmi a ja som im za to veľmi vďačný.

V mladosti ma veľmi zaujímalo náboženstvo a aktívne som sa zapájal do činnosti miestnej pravoslávnej cirkvi. Časom som sa však v cirkvi sklamal, hlavne v kňazoch, lebo schvaľovali konanie národov v druhej svetovej vojne, ktorá sa začala v septembri 1939.

Začiatkom 40. rokov začali Rumunsko a Sovietsky zväz bojovať o Besarábiu. Generál Ion Antonescu, ktorý v tom čase vládol v Rumunsku, opäť pripojil územie Besarábie k svojej krajine. Štátne orgány zaviedli určitú formu predvojenského výcviku mužov nad 20 rokov. Medzi odvedenými som bol aj ja. Výcvik prebiehal v Boroşeni, neďaleko dediny, v ktorej sme v tom čase s manželkou Oľgou bývali.

Spoznávam biblickú pravdu

Počas výcviku som si raz cez obed všimol skupinu mužov v živej diskusii; zakrátko som sa dozvedel, že ide o Jehovových svedkov. Po prvom krátkom rozhovore s nimi nasledovalo mnoho ďalších. Časom som si na svoju veľkú radosť uvedomil, že som našiel biblickú pravdu. Hneď som o nej povedal Oľge a jej rodičom.

Diskusia, ktorá ma v ten deň zaujala, sa týkala otázky neutrality. Svedkovia dospeli k záveru, že v nej musia zaujať jasné stanovisko. Rozhodli sa absolvovať výcvik, ale neprisahať vernosť, čo bola požiadavka na vstup do armády.

Povedal som Oľge a jej rodičom, že ani ja nezložím prísahu, a oni ma v tomto rozhodnutí podporili. Keď nás chceli 24. januára 1943 povolať do armády a mali sme zložiť prísahu, ôsmi sme vykročili ku kňazom, ktorí robili zápis. Namiesto prísahy sme povedali, že sa do vojny nemôžeme zapojiť, lebo sme neutrálni.

Zatkli nás a zobrali na policajnú stanicu v Boroşeni, kde nás tak surovo zbili, že ma manželka ledva spoznala. Potom nás poslali pred vojenský súd do Kišiňova.

Do Kišiňova sme museli ísť pešo. Cesta mala asi 140 kilometrov a trvala nám 21 dní, lebo bola treskúca zima. My ôsmi  sme boli dokopy spútaní reťazami a sprevádzali nás ozbrojení vojaci, ktorí nám nedávali ani jesť, ani piť. Vždy, keď sme prišli na nejakú policajnú stanicu, zbili nás. A po ceste bolo takých zastávok 13! Prežili sme len vďaka tomu, že v staniciach, kde sme nocovali, nám miestni obyvatelia dali jesť a piť. V ich láskavosti sme videli dôkaz toho, že sa Boh o nás stará.

Napriek zastrašovaniu zostávam pevný

Kým sme vo väzení v Kišiňove čakali na vojenský súd, opäť s nami hrozne zaobchádzali. Štátni úradníci chceli oslabiť našu vieru tvrdením, že svedkovia z dediny Zăicani na severe Moldavska zapreli vieru a vrátili sa domov. Neskôr sme sa dozvedeli, že ich iba poslali domov, kým sa nezačne súdne pojednávanie. Okrem toho jeden policajt citoval novinový článok, v ktorom sa písalo, že vojenský súd na Ukrajine odsúdil 80 svedkov na smrť.

Niektorí z nás ôsmich začali strácať odvahu, lebo si mysleli, že už nikdy neuvidia svoje deti. Dostali sme prísľub, že ak zaprieme vieru, budeme prepustení. Potom nás všetkých poslali na týždeň k rodine, aby sme mohli popremýšľať o svojej budúcnosti. Po týždni sme boli už iba traja rozhodnutí zostať neutrálni.

Dvadsiateho februára 1943 ma zobrali na tú istú policajnú stanicu v Boroşeni, kde ma predtým tak zbili. Tam som sa stretol s tými dvoma svedkami, ktorí sa tiež držali svojho rozhodnutia. Náramne sme sa potešili, že sa zasa vidíme! Neskôr nás na voze vzali do mesta Bălţi. Cestou som ťažko ochorel, čo malo napokon určitú výhodu, lebo zvyšok cesty do Kišiňova sme sa zviezli autobusom.

Stráže nás pri príchode hneď spoznali. Pamätali si nás ako tých troch, ktorí sa držali svojho rozhodnutia. Na privítanie nás opäť zbili. O mesiac nás súd odsúdil na 25 rokov nútených prác v jednom pracovnom tábore v Rumunsku.

Pokrstený v kráteri po bombe

Časom nás poslali do rumunského mesta Cugir stínať stromy. Keď sme splnili úkol, dostali sme trochu viac jedla. Pracovali sme spolu desiati svedkovia, a keďže sme boli usilovní, mávali sme viac jedla ako vo väzniciach, v ktorých sme boli predtým.

V roku 1944 začali americké lietadlá bombardovať územie blízko nášho tábora. Raz bomba spadla pri jednom malom potoku a obrovský kráter, ktorý vyhĺbila, sa začal plniť vodou. Zakrátko bolo z krátera jazierko. V ňom som bol v septembri 1944 ponorený do vody, čím som dal najavo, že som sa oddal Jehovovi Bohu, hoci to som urobil už viac ako jeden a pol roka predtým.

Konečne sloboda!

Niekoľko týždňov nato prišla ruská armáda a prepustila stovky svedkov držaných v našej oblasti. Smeli sme sa vrátiť domov a ja som vtedy prvý raz videl svojho syna Vasileho, ktorý sa narodil v roku 1943, keď som bol v pracovnom tábore.

Ešte predtým ako sa v Európe v máji 1945 skončila druhá svetová vojna, Sovietsky zväz zabral Besarábiu a urobil z nej Moldavskú sovietsku socialistickú republiku. Štátne orgány nezačali proti našej kresťanskej činnosti zasahovať ihneď. Všímali si však, že nevolíme, a to sa v Sovietskom zväze považovalo za veľmi vážne previnenie.

V roku 1946 sa nám narodil druhý syn, Pavel, a v roku 1947 dcéra Maria. Ako nám len bolo spolu dobre! Ale o dva roky sa udialo niečo hrozné. Naša malá Maria ochorela a krátko nato zomrela. Pochovali sme ju 5. júla 1949. Tým sa však naše trápenie neskončilo.

Do vyhnanstva na Sibír

Na druhý deň, 6. júla 1949 pred svitaním, len niekoľko hodín po Mariinom pohrebe,  nás zobudili traja vojaci. Informovali nás, že za „protisovietske správanie“ budeme deportovaní. Dovolili nám vziať si nejaké jedlo a oblečenie a transportovali nás asi 4000 kilometrov do Kurganu na Sibíri severne od Kazachstanu.

Cesta trvala 18 dní. Prevážali nás vo vagónoch ako dobytok. Za celú cestu nám dali iba dvakrát trochu najesť. Starostlivo sme si rozdelili zásoby jedla tak, aby nám vydržali na celú cestu. V nákladnom vagóne sme boli samí Jehovovi svedkovia. Duchovne sme sa udržiavali nažive mnohými biblickými rozhovormi. Mali sme iba jednu Bibliu — bol to náš najcennejší majetok.

V Kurgane sme potom síce bývali v pracovnom tábore, ale mali sme určitú voľnosť pohybu. Pracoval som v kováčskej dielni, a tak som mohol hovoriť o svojej biblickej nádeji spolupracovníkom. O dva roky, 27. septembra 1951, ma opäť uväznili a postavili pred súd. Obžaloba predviedla 18 ľudí, ktorí sa vyjadrili, že som predpovedal zničenie Sovietskeho zväzu. Ja som pritom iba pomocou proroctva z Daniela 2:44 ukazoval, že všetky ľudské vlády nahradí Božie Kráľovstvo.

Štátne orgány dali prehľadať priestory, kde sme bývali, a našli Strážnu vežu, ktorú nám tajne poslali bratia z Moldavska. Úradníci predtým bežne nachádzali ručne prepisované časopisy alebo ich kópie urobené v Sovietskom zväze. Táto Strážna veža však pochádzala z územia mimo Sovietskeho zväzu. Za to som dostal druhých 25 rokov nútených prác. Tentoraz ma poslali do uhoľných baní za polárnym kruhom, do neslávne známeho pracovného tábora vo Vorkute na severe pohoria Ural.

Vo Vorkute unikám smrti

Vo Vorkute bol rozľahlý väzenský komplex. Tvorilo ho 60 pracovných táborov a len v našom tábore bolo vyše 6000 pracovníkov. Teploty pod bodom mrazu, neľudské životné podmienky spolu s ťažkou prácou pri podzemnej ťažbe uhlia si vyžiadali mnoho životov. Takmer každý deň bolo treba pochovávať ďalších zomrelých. Veľmi sa mi zhoršilo zdravie, a tak som nemohol ťažko fyzicky pracovať. Dostal som „ľahšiu“ prácu: lopatou nahadzovať uhlie do pristavených motorových vozíkov.

Zlé podmienky vo Vorkute viedli k tomu, že baníci zorganizovali štrajk. Štrajk však prerástol do otvorenej vzbury. Baníci dokonca zriadili vlastnú správu tábora a zorganizovali asi 150 mužov, ktorí mali klásť odpor, keby prišlo vojsko. Do svojej „armády“ chceli i mňa a ďalších takmer 30 svedkov. Ale my sme sa k nim nepridali.

Vzbura trvala dva týždne, kým neprišli vojaci a vzbúrencov nepostrieľali. Dozvedeli sme sa, že vzbúrenci nás chceli rovno v dielni obesiť! Našťastie to nestihli. Vzhľadom na systematickú snahu Sovietov zlomiť našu vieru iste chápete, prečo sme prežitie pripísali nášmu veľkému Bohu, Jehovovi!

Naplno využívam väčšiu voľnosť

Naša situácia sa začala zlepšovať po Stalinovej smrti v marci 1953. V roku 1955 ma z Vorkuty prepustili a dovolili mi vrátiť sa k rodine, ktorá stále žila v lesnom tábore  v Kurgane. Tam sme miestnym ľuďom ďalej vydávali svedectvo o našej úžasnej nádeji.

V roku 1961 sme sa chceli presťahovať do nového kazateľského obvodu. Preto sme hlavnému predstaviteľovi krajiny Nikitovi Chruščovovi napísali žiadosť o povolenie presťahovať sa. Ako dôvod sme uviedli, že deti nemajú kam chodiť do školy — čo aj bola pravda. Dovolili nám presťahovať sa do mestečka Makušino, v ktorom bol tiež pracovný tábor. Tam sme mali veľkú radosť z toho, že sme štyrom veľkým rodinám pomohli stať sa oddanými Jehovovými služobníkmi.

V roku 1965 ma z tábora prepustili. Nemohli sme sa síce vrátiť do Moldavska, ale mohli sme sa presťahovať na ktorékoľvek iné miesto v Sovietskom zväze. Na druhý rok sme odišli do kazašského mesta Qostanaj (bývalý Kostanaj), kde boli dva zbory svedkov. O tri roky, keď už tam bol obvod prepracúvaný pomerne dobre, presťahovali sme sa do Čirčika v Uzbekistane. Naši synovia Vasile a Pavel boli už v tom čase ženatí, a tak sme sa sústredili na duchovný rast ostatných detí. Mali sme ešte desaťročného Dumitra a sedemročnú Ljubu.

V Uzbekistane sme žili desať rokov, počas ktorých sme pomohli ďalším ľuďom spoznať Jehovu. V roku 1979 sme sa presťahovali asi 2000 kilometrov na západ do mesta Krasnodar pri Čiernom mori v južnej časti Ruska. Tam sme s Oľgou slúžili dva roky celým časom ako priekopníci a pomohli sme ďalším stať sa svedkami.

Návrat do Moldavska

Napokon sme sa v lete 1989 — 40 rokov po odchode do vyhnanstva — rozhodli vrátiť domov do Moldavska. Hneď sme sa prihlásili do priekopníckej služby a slúžili sme v nej až do roku 1993. Mali sme výsadu pomôcť vyše 30 ľuďom stať sa činnými Jehovovými svedkami. Napĺňa ma veľká radosť, keď uvažujem nad tým, ako bohato Jehova požehnal našu rodinu! Žiaľ, moja milovaná manželka v máji 2004 zomrela.

Utešuje ma však, že všetky naše štyri deti a tiež 14 vnúčat a 18 pravnúčat aktívne slúžia Jehovovi. Pravda, mali sme ťažký život, ale je úžasné vedieť, že v skúškach nám Jehova pomáhal, aby sme dokázali zostať verní!

Zostarol som a pre choroby a pribúdajúce roky už nemôžem robiť v službe toľko čo predtým. Ale stále robím, čo môžem. Pochopil som, že bez ohľadu na to, v akej náročnej situácii sa ocitneme, Jehova je vždy pripravený dať nám potrebnú silu a povzbudenie. *

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na stranách 14, 15]

Jehovovi svedkovia v pracovnom tábore vo Vorkute

[Obrázok na strane 15]

S Oľgou v roku 2002