‚Skôr ako zomriem, chcem slúžiť Bohu‘

PRÍBEH MAMIE FREEOVEJ

V ROKU 1990 vypukla v Libérii občianska vojna. Boje sa zintenzívnili a 12-ročné krahnské dievča Mamie zostalo s rodinou uväznené v ich dome v hlavnom meste Monrovia. „Počuli sme, ako vedľa niečo vybuchlo,“ hovorí Mamie. „Bola to raketa, ktorá vrazila do susedného domu a zapálila ho. Plamene preskočili aj na náš dom a aj ten začal horieť.“ Uprostred ťažkých bojov Mamie, jej matka a matkin mladší brat utiekli.

„Zrazu ma niečo zasiahlo,“ spomína Mamie.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa matka.

„Asi ma trafila guľka,“ odpovedala Mamie.

Mamie spadla na zem a vo veľkých bolestiach sa modlila: „Bože, prosím, vypočuj ma. Cítim, že zomriem, ale ešte predtým by som ti chcela slúžiť.“ Potom upadla do bezvedomia.

Susedia si mysleli, že je mŕtva, a tak ju chceli pochovať na blízkej pláži. Matka však naliehala, že ju treba zobrať do miestnej nemocnice. Žiaľ, nemocnica nebola pripravená na príval zranených mužov, žien a detí. Zranený bol aj matkin mladší brat a ešte v tú noc zomrel. Mamie však prežila, ale od pása dole zostala ochrnutá.

Mala vnútorné krvácanie a neznesiteľné bolesti. O štyri mesiace ju lekári konečne zröntgenovali, aby zistili, kde sa guľka nachádza. Uviazla medzi srdcom a pľúcami. Operácia by bola veľmi nebezpečná, a preto matka zobrala Mamie k ľudovému liečiteľovi. „Britvou mi urobil rez,“ spomína Mamie, „potom na ranu priložil ústa a snažil sa guľku vysať. ‚Tu je,‘ povedal a vybral si z úst guľku. Zaplatili sme mu a odišli.“

Ale liečiteľ klamal. Po ďalšom röntgenovaní vyšlo najavo, že guľka je stále tam. Mamie sa s matkou vrátili k liečiteľovi. Ten ich  presviedčal, že to bude trvať deväť mesiacov, kým röntgen ukáže, že guľka bola odstránená. Vrátili sa teda domov a trpezlivo čakali. Medzitým Mamie užívala rôzne lieky na utíšenie bolesti. Po deviatich mesiacoch išla opäť na röntgen. Guľka tam stále bola. Liečiteľ ušiel.

Mamie mala guľku v tele už 18 mesiacov. Jeden príbuzný ju zobral k čarodejnici. Ale tá namiesto toho, aby im pomohla, povedala konkrétny deň, v ktorý zomrie buď Mamie, alebo jej matka. Mamie mala vtedy už 13 rokov. „Stále som iba plakala,“ hovorí Mamie. „Keď však prišiel určený deň, nikto nezomrel.“

Potom jeden strýko zobral Mamie k predstavenému istej cirkvi. Ten tvrdil, že mal videnie, podľa ktorého je príčinou jej ochrnutia kúzlo, a nie guľka. Nasľuboval im, že ak sa Mamie bude držať predpísaných rituálov, do týždňa bude opäť chodiť. Mamie hovorí: „Podstúpila som mnoho rituálnych kúpeľov vo vode z oceánu, držala som pôst a vždy o polnoci som sa váľala po zemi. Zabralo mi to veľa hodín, ale všetko úsilie bolo márne a môj stav sa nezmenil.“

Napokon však začalo fungovať viac zdravotníckych zariadení a Mamie sa predsa len dočkala toho, že guľku jej z tela vybrali. Vyše dvoch rokov trpela neustálymi bolesťami. Mamie hovorí: „Bolesti po operácii takmer úplne prestali a oveľa ľahšie sa mi dýchalo. Hoci som zostala čiastočne ochrnutá, pomôcka na chodenie mi umožňovala stáť.“

Mamie sa stretáva s Jehovovými svedkami

Niekoľko týždňov po operácii sa Mamina matka stretla s dvoma Jehovovými svedkami. Vedela, že jej dcéra si rada číta Bibliu, a tak ich pozvala k nim domov. Mamie okamžite súhlasila s biblickým štúdiom. Po niekoľkých mesiacoch sa však musela vrátiť do nemocnice a stratila kontakt s Jehovovými svedkami.

Mamie však stále pociťovala smäd po biblickom poznaní. Preto keď jej náboženský vodca istej cirkvi ponúkol pomoc, prijala ju. V nedeľnej škole sa jeden spolužiak opýtal učiteľa: „Je Ježiš rovný Bohu?“

„Áno, je,“ odpovedal učiteľ. „Sú si rovní. Ale Ježiš nie je rovnako rovný Bohu.“

‚Nie je rovnako rovný?‘ zamyslela sa Mamie. ‚To nedáva zmysel. Tu niečo nie je v poriadku.‘ Mamie nebola spokojná, lebo ju v škole neučili biblickú pravdu. Napokon s cirkvou prerušila styky.

V roku 1996 v Monrovii opäť vypukli násilné nepokoje. Mamie prišla o ďalších dvoch členov rodiny a jej dom bol znovu v plameňoch. Po niekoľkých mesiacoch stretli Mamie dve svedkyne v službe z domu do domu. Opäť začala študovať Bibliu. Keď bola prvýkrát na zhromaždení, prekvapilo ju, že všetci — vrátane zborových starších — pomáhali pri upratovaní sály Kráľovstva. O niečo neskôr toho istého roku bola radosťou bez seba, že môže navštíviť oblastný zjazd „Poslovia božského pokoja“. Bolo to prvýkrát, čo  navštívila také veľké zhromaždenie Jehovových svedkov.

„Veľmi to na mňa zapôsobilo,“ hovorí Mamie. „Svedkovia mali medzi sebou pravú lásku, hoci boli z rôznych kmeňov. A všetko bolo dobre zorganizované.“

Mamie sa napĺňa túžba slúžiť Bohu

V roku 1998 znovu vypukli boje a Mamie s matkou boli nútené utiecť do susedného Pobrežia Slonoviny, kde zostali v utečeneckom tábore Peace Town s ďalšími asi 6000 Libérijčanmi. Mamie pokračovala v biblickom štúdiu so svedkami a robila rýchle pokroky. Čoskoro chcela o svojej viere hovoriť ďalším. Jej duchovní bratia a sestry ju tlačili na vozíku, aby sa mohla zúčastňovať na verejnej službe. Mamie tak mohla vydávať znamenité svedectvo mnohým ďalším utečencom.

Vzhľadom na telesné obmedzenia bolo pre Mamie ťažké dostať sa do sály Kráľovstva, ktorá sa nachádzala 6 kilometrov od miesta, kde bývala. No Mamie navštevovala všetky zhromaždenia. Dňa 14. mája 2000 cestovala vyše 190 kilometrov, aby navštívila zvláštny zjazdový deň a symbolizovala svoju oddanosť Bohu krstom vo vode. (Matúš 28:19, 20) Mnohí mali slzy v očiach, keď videli, ako ju prenášajú do rieky, kde bola pokrstená. Keď sa vynorila z vody, jej tvár žiarila.

Mamie teraz žije v utečeneckom tábore v Ghane. Jej cieľom je stať sa pravidelnou priekopníčkou, čiže čo najviac času venovať zvestovaniu. Aj jej matka začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a teraz hovorí ďalším o tom, čo sa učí. Obe sa veľmi tešia na čas, ktorý sľubuje Božie Slovo, keď „sa bude chromý šplhať ako jeleň a jazyk nemého vykríkne radosťou“. — Izaiáš 35:5–7.

[Obrázok na strane 22]

Guľka, ktorú vybrali z Maminho tela

[Obrázok na strane 23]

Mamie nesú do rieky, kde bola pokrstená

[Obrázok na strane 23]

Mamie vedie biblické štúdium so svojou matkou Emmou