Jeden deň v Černobyli

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA UKRAJINE

Pred 20 rokmi sa v jadrovej elektrárni Černobyľ stala havária, ktorá nemala v histórii obdobu. Dňa 26. apríla 1986 sa tu roztavil jeden zo štyroch reaktorov a to viedlo ku katastrofe. Po väčšine nešťastí — či už prírodných, alebo spôsobených človekom — sa ešte dá vyčistiť a obnoviť životné prostredie. Ale táto havária spôsobila zamorenie s dlhodobými následkami.

V POSLEDNÝCH rokoch sa bývalí obyvatelia miest v okolí elektrárne — niekedy s priateľmi a príbuznými — vždy 9. mája vydávajú na cestu do opustených domov, v ktorých kedysi bývali. Inokedy sem zas prichádzajú na pohreb. Vedci tu skúmajú účinky radiácie. Okrem toho v poslednom čase ukrajinské cestovné kancelárie ponúkajú do tejto oblasti jednodňové zájazdy so sprievodcom.

V júni 2005 uverejnili noviny The New York Times na titulnej strane správu o krátkych „výletoch so sprievodcom“ do mesta Pripiať, ktoré „nepredstavujú zdravotné riziko“. * Toto mesto, vzdialené asi tri kilometre od reaktorov, bolo založené v 70. rokoch 20. storočia. Malo asi 45 000 obyvateľov. No tak ako mnohé ďalšie mestá, zostalo aj toto mesto po jadrovom nešťastí opustené. Následkom rádioaktívneho žiarenia sa tieto mestá stali zakázanou zónou. Keď došlo k havárii, Anna a Viktor Rudnikovci bývali v Pripiati asi rok. *

Omnoho menšie mesto Černobyľ (ktoré sa volá rovnako ako jadrová elektráreň) je od reaktorov vzdialené asi 15 kilometrov. Jeho bývalí obyvatelia ho môžu už niekoľko rokov raz ročne navštevovať. Aj Rudnikovci využívajú túto možnosť, keďže Černobyľ je ich rodiskom. Rád by som vám porozprával o výlete, na ktorý mňa a moju manželku zobrali Rudnikovci pred niekoľkými rokmi.

Smutný výlet

Z Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny, sme sa vydali po dvojprúdovej ceste na sever. Míňali sme malé mestá a dediny, kde cestu lemovali domy, predzáhradky zdobili tulipány a ľudia sa starali o zeleninové záhrady za domom. Medzi jednotlivými mestami sa až po obzor vlnili lány kukurice, slnečnice a pšenice.

V istom bode našej cesty sme však akoby prešli cez neviditeľnú hranicu. Na túto zmenu nás neupozornila nijaká dopravná značka, ale pocítili sme ju. V mestách pozdĺž cesty vládlo podozrivé ticho. Chátrajúce domy mali rozbité okná a dvere zaistené visiacim zámkom. Predzáhradky i záhrady zarástli burinou.

Vstúpili sme do evakuačnej zóny — asi 30 kilometrov od reaktorov. „V mestách v tejto oblasti je vysoká úroveň radiácie,“ povedala nám Anna. „Z desiatok miest a dedín tejto oblasti bolo presťahovaných vyše 150 000 ľudí do nových domov v rámci bývalého Sovietskeho zväzu.“

 Zanedlho sme dorazili do ďalšej zóny. Od okolitého sveta ju oddeľoval vysoký ostnatý drôt. Neďaleko stála drevená budova, z ktorej strážnici kontrolovali všetku premávku. Jeden z nich nám skontroloval pasy, zapísal si údaje o našom aute a potom otvoril bránu.

Boli sme už v zakázanej zóne. Stromy, ktoré práve vyhnali nové listy, tvorili nad cestou zelený baldachýn. Lesnú pôdu pokrýval hustý krovinový porast. Také niečo som vôbec nečakal! Myslel som si, že tu budú spálené stromy a zoschnuté krovie. Pri ceste stál biely tehlový múr, na ktorom bol modrými písmenami napísaný názov mesta Černobyľ.

Na kraji Černobyľa sme videli obchod. Kedysi v ňom pracovala Viktorova mama. V zaprášenom špinavom okne ešte visel vyblednutý rozpis otváracích hodín. Pri parku v strede mesta stál kultúrny dom. Anna sa vrátila v spomienkach do čias, keď tam chodievala po práci spolu s ďalšími obyvateľmi mesta na predstavenia rôznych umelcov. Neďaleko bolo kino Ukrajina. Keď bola vonku neznesiteľná horúčava, do tohto kina, v ktorom bolo príjemne chladno, chodili deti na najnovšie filmy. Už dávno však utíchol smiech, ktorý sa rozliehal v tmavom hľadisku. Anna a Viktor nás zaviedli do svojho domu — len kúsok od centra mesta. Vojsť cez hlavný vchod sa nedalo; bránili nám v tom rozkonárené stromy. A tak sme si v rade za sebou kliesnili cestu cez vysokú burinu k zadným dverám — miesto ktorých už teraz bola len diera v múre.

Vnútri bola úplná spúšť. Z hrdzavejúceho rámu postele visel splesnivený matrac. Z tapety zostali len franforce, ktoré viseli ako špinavé cencúle. Anna sa sklonila, aby zo smetí rozhádzaných po podlahe vybrala jednu starú fotografiu. „Vždy som si priala prísť sem opäť a nájsť všetko tak, ako bolo,“ povedala smutným hlasom. „Je mi veľmi ľúto, že náš dom vyzerá ako smetisko a je vyrabovaný!“

Vyšli sme z domu Rudnikovcov von a kráčali sme po ulici. Na rohu sa živo rozprávala skupina ľudí. Šli sme asi 500 metrov na koniec ulice, až sme sa dostali cez park k zrázu nad rozhľahlou hladinou pokojnej rieky. Biele kvety gaštanov sa jemne chveli, keď cez ne  prefukoval vánok. Na schodoch vedúcich k mólu čakali v roku 1986 stovky ľudí, ktorí mali byť evakuovaní loďou.

Minulý rok boli Rudnikovci po prvýkrát vo svojom bývalom domove v Pripiati. Z tohto mesta utiekli po havárii. Odvtedy uplynulo 19 rokov.

Čas na zamyslenie

V apríli 2006 si ľudia rôznymi podujatiami pripomínajú 20. výročie tejto jadrovej katastrofy. Pre mnohých je to vážna pripomienka, že ľudia napriek úprimným snahám nedokážu bez Boha úspešne spravovať zem. — Jeremiáš 10:23.

V septembri minulého roku boli zverejnené výsledky jednej vedeckej štúdie, ktorá prehodnocovala túto tragédiu. Štúdiu si objednala Organizácia Spojených národov. V správe o štúdii sa uvádzalo, že pri nehode ihneď zahynulo 56 ľudí a že priamo následkom choroby z ožiarenia sa v konečnom dôsledku bude dať pripísať iba 4000 úmrtí. Skoršie odhady obetí sa bežne pohybovali od 15- do 30-tisíc ľudí. V editoriáli novín The New York Times z 8. septembra 2005 sa písalo, že štúdiu OSN „označili niektoré skupiny na ochranu životného prostredia za zaujatý pokus o zatajenie možných nebezpečenstiev jadrovej energie“.

Viktor, ktorý sa po katastrofe začal učiť o Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu, povedal: „Už sa nad tým netrápime, lebo vieme, že keď príde Božie Kráľovstvo, takéto hrozné katastrofy sa už nebudú stávať. Tešíme sa na čas, keď sa okolie nášho drahého domova blízko Černobyľa zotaví z dnešného stavu a stane sa časťou nádherného raja.“

Od černobyľskej katastrofy milióny ľudí uverili biblickému sľubu, že na zemi bude opäť raj, ako to bolo pôvodne, a že sa rozšíri po celej zemi. (1. Mojžišova 2:8, 9; Zjavenie 21:3, 4) Len na Ukrajine si túto nádej osvojilo za posledných 20 rokov vyše 100 000 ľudí! Dúfame, že aj vy sa zamyslíte nad žiarivou nádejou sľúbenou tým, ktorí sa chcú učiť o Božom predsavzatí.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 16]

Pamätník likvidátorom

Tento pamätník v nadživotnej veľkosti bol postavený na počesť ľudí známych ako likvidátori, ktorí odstraňovali následky černobyľskej katastrofy. Títo pracovníci hasili oheň, konzervovali tlejúci jadrový reaktor a dekontaminovali oblasť okolo havarovaného reaktora. Napokon ich počet dosiahol státisíce. Odhaduje sa, že priamo na následky havárie zomrie nakoniec okolo 4000 ľudí a väčšina z nich budú práve títo pracovníci.

[Obrázky na strane 15]

Označenie mesta Černobyľ a kino

[Obrázky na strane 15]

Rudnikovci a ich dom v Černobyli

[Obrázky na strane 16]

Elektráreň, kde nastalo roztavenie reaktora, asi tri kilometre od bytu Rudnikovcov v Pripiati (vložená fotografia)