Bahniaky — najväčší cestovatelia po svete

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ŠPANIELSKU

PREDSTAVTE si, že by ste strávili dva mesiace, keď je na severnej pologuli leto, v arktickej tundre, kde slnko takmer vôbec nezapadá. S blížiacou sa zimou by ste však zamierili do Južnej Ameriky, Austrálie alebo do Južnej Afriky. A zvyšok roka by ste sa stále sťahovali a popritom dôkladne prehľadávali pobrežia na každom kontinente, aby ste našli svoje obľúbené pochúťky. Takýto život vedú mnohé bahniaky na celom svete.

Bahniaky sa rady kŕmia v plytkých vodách. * V chladnejších mesiacoch na severnej pologuli sa tieto vtáky združujú pri bahenných ústiach riek, na plážach, pri prílivových močiaroch alebo na skalnatých pobrežiach, kam chodí len veľmi málo ľudí. V teplejších mesiacoch, keď na pláže prichádzajú húfy turistov, väčšina bahniakov tiahne do arktických a subarktických oblastí, kde počas krátkeho leta nie sú ničím rušené a nachádzajú hojnosť potravy, ktorú potrebujú pri starostlivosti o svoje mláďatá.

Bahniaky nemajú príliš pestré sfarbenie, ale ich elegantný let a nápadná kresba na krídlach si získavajú obdiv nespočetného množstva pozorovateľov. „Môžu letieť tak, že sa končekmi krídel jemne dotýkajú vody, alebo vo výške šesť a viac kilometrov. Skutočne sú majstrami v lietaní i vo využívaní vetra,“ uvádza sa v knihe Shorebirds—Beautiful Beachcombers (Bahniaky — krásni prehľadávači pláží).

Kŕdeľ im dáva pocit bezpečia

Bahniaky často vytvárajú veľké kŕdle na miestach s dostatkom potravy. Zdá sa, že v kŕdli hľadajú bezpečie. Dravce, ako je sokol sťahovavý, radšej prenasledujú osamotených vtákov; súdržný kŕdeľ ich môže odradiť od útoku. A je väčšia pravdepodobnosť, že tisíce pozorných očí odhalia predátora včas. Kŕdle často tvoria viaceré druhy, a tak môžu mať mnohé bahniaky úžitok z tejto ochrany.

Keď sa kŕdeľ bahniakov vznesie do vzduchu, je to pohľad, ktorý sa oplatí vidieť. Stovky či dokonca tisíce vtákov letiacich tesne vedľa seba robia obraty a menia smer, stúpajú a klesajú, akoby ich riadila nejaká neviditeľná ruka. „Už len to, že tisíce vtákov, ktoré spolu letia obrovskou rýchlosťou, dokážu prudko meniť smer s dokonalou koordináciou, je zázrak,“ píše sa v knihe Handbook of the Birds of the World (Príručka vtákov sveta). Keď ornitológovia  skúmali zábery na vysokorýchlostnom filme, na ktorom boli zachytené kŕdle pobrežníka čiernozobého, zistili, že jediný vták môže dať podnet na zmenu smeru tým, že urobí pohyb, ktorý ostatné vtáky v kŕdli rýchlo napodobnia.

Preletia obrovské vzdialenosti

Niektoré bahniaky precestujú doslova celý svet. Napríklad pobrežníky hrdzavé a belavé hniezdia pravdepodobne najsevernejšie zo všetkých vtákov. Bahniaky sa dajú nájsť na pobrežiach takmer všade na zemi a každý rok môžu pri svojom putovaní preletieť asi 32 000 kilometrov.

Hoci na niektorých migračných trasách musia preletieť cez oceán, nevedia plávať a nikdy neoddychujú na vode. Preto so sebou musia niesť obrovskú zásobu paliva — majú ho percentuálne viac než prúdové lietadlo, ktorého palivo pri vzlete tvorí okolo 40 percent celkovej hmotnosti. Ako bahniaky získavajú toto palivo?

„[Palivo] si hromadia vo forme tuku a v prílivových močiaroch sa kŕmia tak nenásytne, že za niekoľko týždňov dosiahnu takmer dvojnásobnú hmotnosť oproti hmotnosti, akú mali v lete,“ vysvetľuje David Attenborough v knihe The Life of Birds (Život vtákov). „Tieto zásoby sú dokonca väčšie, než sú štatistické odhady, pretože mnohé vnútorné orgány vrátane mozgu a čriev sa im zmenšia, aby urobili miesto tomuto ďalšiemu palivu a ušetrili hmotnosť.“

Jedným pôsobivým cestovateľom je kulík Pluvialis fulva, ktorý migruje medzi Aljaškou a Havajskými ostrovmi. Okrem toho, že na nepretržitý let dlhý 4500 kilometrov potrebuje vytrvalosť, jeho schopnosť nájsť Havajské ostrovy uprostred oceánu je zázrakom navigácie vo vtáčom svete. Keď bol sledovaný let jedného kulíka tohto druhu, zistilo sa, že táto cesta mu trvala ani nie štyri dni. A jeden starší vták podnikol cestu tam a späť už viac ako 20 ráz!

 Keď títo húževnatí cestovatelia napokon priletia do svojich arktických hniezdisk, čaká ich rušný život. V priebehu dvoch týždňov si musia nájsť partnera, vymedziť teritórium a postaviť hniezdo. Potom majú asi tri týždne na to, aby vysedeli vajcia, a ďalšie tri týždne, aby vychovali mladé. Koncom júla už opäť tiahnu na juh.

Nebezpečenstvá spojené s migráciou

Na dlhých cestách, ktoré bahniaky podnikajú, na ne číhajú mnohé nebezpečenstvá. Jednou veľkou hrozbou sú ľudia. V 19. storočí prírodovedec John James Audubon podal správu, že skupina poľovníkov vystrieľala za jediný deň 48 000 kulíkov brnavokrídlych. Dnes celková populácia tohto druhu pomaly rastie, ale týchto kulíkov pravdepodobne ešte stále nie je ani toľko, koľko ich bolo vystrieľaných v ten deň.

Ešte väčšou hrozbou pre bahniaky je úbytok mokradí. Bahniaky sa takýmto stratám nedokážu len tak ľahko prispôsobiť. „Kým sa stal spôsob hniezdenia, migrácie a zimovania bahniakov zaužívaným, trvalo to celé tisícročia, a človek to všetko môže veľmi ľahko zmeniť a zničiť,“ píše sa v knihe Shorebirds—An Identification Guide to the Waders of the World (Príručka na určovanie bahniakov sveta). Prežitie miliónov bahniakov závisí od zachovania niekoľkých dôležitých zastávok na ich migračných trasách.

Typickým príkladom je Delawarský záliv pri juhozápadnom pobreží New Jersey v Spojených štátoch. Na jar sa tam zhromaždí asi stotisíc pobrežníkov hrdzavých, aby sa dosýta najedli vajíčok hrotnáčov amerických. Vtáky sú nenásytné, pretože práve majú za sebou „jeden z najdlhších nepretržitých letov vo svete vtákov“. Aby sa tam dostali z juhovýchodnej Brazílie, preleteli za dva týždne 8000 kilometrov a za ten čas stratili polovicu svojej hmotnosti.

Snahy ochrancov prírody možno povedú k tomu, aby takéto obľúbené zastávky bahniakov zostali nedotknuté. Možno je taká oblasť aj niekde blízko vášho bydliska. Ak ste už pozorovali kŕdeľ bahniakov, ako robia obraty a krúžia nad vlnami, alebo ste počuli ich typické volanie, zrejme na to tak ľahko nezabudnete.

Ako píše prírodovedec Arthur Morris, „všetci, ktorí sledujeme bahniaky, zažívame niečo podobné: každý z nás už nespočetne veľa ráz stál na opustených plážach alebo pri prílivových močiaroch a pozoroval kŕdeľ pobrežníkov, v ktorom sa mihali tmavé a svetlé farby a ktorý robil obraty a menil smer v synchronizovanom lete. A vždy, keď to vidíme, napĺňa nás úžas.“

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 18]

Skúsení svetobežníci

Pobrežníky hrdzavé pravdepodobne majú prvenstvo v lete na dlhé vzdialenosti. Tie, ktoré hniezdia ďaleko na severe Kanady, zvyčajne zimujú buď v západnej Európe, alebo na južnom cípe Južnej Ameriky (čo je vzdialenosť vyše 10 000 kilometrov)

[Prameň ilustrácie]

KK Hui

Takmer miliónové kŕdle pobrežníkov čiernozobých boli pozorované v Holandsku a Mauritánii

Breháre hrdzavé sa zo svojich hniezdisk na Sibíri rozpŕchnu rôznymi smermi a putujú na Britské ostrovy, do Južnej Afriky, na Blízky východ, do Austrálie alebo na Nový Zéland

Pobrežníky belavé sa dajú nájsť na pobrežiach takmer všade na svete. Niektoré môžu hniezdiť 950 kilometrov od severného pólu

[Obrázky na stranách 16, 17]

Aby bahniaky preleteli cez šíre oceány, musia si nahromadiť obrovské zásoby tuku, keďže si nemôžu oddýchnuť na vode

[Obrázok na stranách 16, 17]

Pobrežníky belavé hľadajú bezpečie v kŕdľoch

[Obrázok na strane 17]

Lastúrničiar strakatý

[Obrázok na strane 17]

Kalužiak tmavý hľadá potravu v močiaroch

[Prameň ilustrácií na strane 16]

Horná a dolná panoramatická fotografia: © Richard Crossley/​VIREO