Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Život v Doline smrti

Život v Doline smrti

Život v Doline smrti

V ROKU 1848 neďaleko mesta Sacramento v Kalifornii v USA objavili zlato. Nasledujúci rok sa okolo 80 000 ľudí vydalo na cestu do Kalifornie v nádeji, že budú mať šťastie a rýchlo zbohatnú. Jedna časť kolóny, ktorú tvorilo približne 100 povozov smerujúcich zo Salt Lake City na západ, vkročila 25. decembra 1849 na miesto, ktoré sa dnes nazýva Dolina smrti. Dúfala, že si cez túto vyprahnutú prepadlinu ležiacu neďaleko hraníc Kalifornie s Nevadou skráti cestu.

V tom ročnom období nebola v doline horúčava, ale terén bol veľmi ťažko schodný. Skupina sa rozdelila na niekoľko menších skupín a každá z nich sa vydala inou cestou. Členovia jednej skupiny, ku ktorým patrili aj ženy a deti, sa pokúsili vyjsť z doliny cez vrchy na západe, no neúspešne. Vyčerpaní a s nedostatočnými zásobami potravín sa utáborili najprv pri prameni neďaleko miesta, ktoré sa dnes nazýva Furnace Creek, a neskôr sa presunuli ďalej k priehlbni s vodou, ktorá dostala názov Bennett’s Well. Odtiaľ sa dvaja 20-roční mladíci, William Manly a John Rogers, vydali hľadať pomoc. Ostatní tam zostali čakať.

Manly a Rogers si mysleli, že sa za niekoľko dní dostanú do mesta Los Angeles. Vôbec netušili, že toto mesto leží približne 300 kilometrov smerom na juhozápad. Takmer po dvoch týždňoch chôdze sa dostali do údolia San Fernando severne od rovnomenného mesta. Tam zaobstarali potraviny a ihneď sa vydali na cestu späť.

Keď sa po 25 dňoch vrátili do tábora, tábor vyzeral bez života. Manly vystrelil z pušky a spod jedného voza vyliezol muž. Manly neskôr napísal: „Nadšene zdvihol ruky nad hlavu a zakričal: ‚Chlapci prišli! Chlapci prišli!‘“ Postupne vyšli aj ďalší. Boli takí dojatí, že sa nezmohli na slovo. Vďaka Manlymu a Rogersovi až na jedného všetci prežili. Neprežil len muž, ktorý opustil tábor v snahe sám sa dostať z tohto údolia. Keď skupina osadníkov opúšťala toto miesto, jedna žena sa vraj obrátila a povedala: ‚Zbohom, dolina smrti!‘ Tak ľudia začali nazývať túto dolinu.

Dolina extrémov

Dolina smrti, ktorá je dlhá asi 225 kilometrov a široká 8 až 24 kilometrov, je najsuchším, najnižšie položeným a najteplejším miestom v Severnej Amerike. Pri Furnace Creek bola nameraná teplota vzduchu takmer 57 stupňov Celzia a teplota povrchu zeme tu dosiahla 94 stupňov, čo je len 6 stupňov pod bodom varu! *

Ročne tu spadne v priemere menej ako 50 milimetrov zrážok a v niektoré roky tu neprší vôbec. Najnižšie položený bod celej západnej pologule — 86 metrov pod úrovňou hladiny mora — sa nachádza práve v tejto doline neďaleko slaného jazierka Badwater. Len 140 kilometrov odtiaľ sa do výšky 4418 metrov týči Mount Whitney — najvyšší bod v Spojených štátoch, ak neberieme do úvahy územie Aljašky.

V roku 1850 bolo v Doline smrti v Salt Spring objavené malé množstvo zlata. Hľadači drahých kovov našli v tejto oblasti aj striebro, meď a olovo. A tak v údolí vyrástli banícke mestečká s takými zaujímavými názvami ako Bullfrog (žaba skokan) alebo Greenwater (zelená voda). Keď sa však zásoby rúd vyčerpali, tieto mestečká zostali opustené. Potom, v roku 1880, objavili v Doline smrti bórax — bielu kryštalickú zlúčeninu používanú pri výrobe čistiacich prostriedkov a iných výrobkov, čím sa začalo najúspešnejšie obdobie ťažby v dejinách tohto údolia. Až do roku 1888 záprahy pozostávajúce z 18 mulíc a 2 koní prechádzali úmorných 270 kilometrov do mesta Mojave a ťahali za sebou dva vozy dlhé 5 metrov naložené bóraxom. No od júna do septembra nebol dopravovaný žiaden náklad, lebo pre človeka i pre zvieratá bola neznesiteľná horúčava.

V roku 1933 bola Dolina smrti vyhlásená za národnú pamiatku. Jej hranice boli postupne rozšírené a dnes zaberá plochu 1,3 milióna hektárov. V roku 1994 sa Dolina smrti stala národným parkom — najväčším v kontinentálnych Spojených štátoch.

V Doline smrti pulzuje život

Človek by si myslel, že Dolina smrti je bez života. No pravda je, že túto oblasť buď navštevujú, alebo obývajú stovky druhov zvierat. Vzhľadom na tunajšiu horúčavu mnohé z nich sú nočné zvieratá. Najväčším cicavcom je tu púštny poddruh majestátnej ovce hruborohej, ktorá príležitostne schádza do doliny z neďalekých vrchov. K ďalším zvieratám patria jazvece, netopiere, rysy červené, kojoty, líšky, tarbíkomyši, pumy americké, urzony, zajace, králiky, skunky, divo žijúce somáre, rôzne druhy jašterov, hady a korytnačky púšťové. K vtákom patria lysky, jastraby a myšiaky, volavky, prepelky, krkavce, sluky, kondory a stovky iných druhov.

K najodolnejším zo všetkých týchto zvierat patria tarbíkomyši. Celý život môžu prežiť bez toho, aby vypili čo len kvapku vody! „Všetku vodu, ktorú potrebujú na prežitie, si ich telo dokáže vyrobiť zo škrobu a z tukov v suchých semenách, ktorými sa živia,“ uvádza jeden časopis. A ich obličky dokážu koncentrovať moč do päťnásobne väčšej hustoty než obličky človeka. Tieto malé hlodavce žijúce v norách unikajú intenzívnej horúčave dňa tak, že si potravu hľadajú v noci.

V doline sa darí aj viac ako tisíc druhom rastlín. Šošoni, Indiáni, ktorí žili v tejto oblasti vyše tisíc rokov, hľadali miestne rastliny a využívali ich ako potravu i ako materiál na výrobu riadu. Ak viete, čo máte hľadať, hovoria, nájdete v Doline smrti množstvo potravy.

Keď púšť zakvitne

Raz za čas sa Dolina smrti stáva miestom pôsobivej prehliadky poľných kvetov. Tieto kvety vyrastú z nespočetného množstva semien, ktoré niekedy celé desaťročia ležia roztrúsené po pôde v stave vegetačného pokoja a čakajú na správnu kombináciu zrážok a teploty, aby mohli vyklíčiť. „Mnoho rokov tu nevidíme vôbec žiaden kvet,“ hovorí botanik zo správy národného parku Tim Croissant.

Ale v zime 2004/2005 boli v Doline smrti najvýdatnejšie zrážky v zaznamenanej histórii — vyše trikrát vyššie, než je tu bežné. Výsledkom bol rýchly rast viac ako 50 druhov poľných kvetov vrátane ostrôžok, orgovánov, orchideí, makov, prvosienok, slnečníc a verbéniek. Dolina bola presýtená vôňami ako v kvetinárstve, vyjadrila sa jedna návštevníčka. Prirodzene, kvety priťahujú aj včely a iný hmyz. A tak keď Dolina smrti zakvitne, ozýva sa v nej bzukot nespočetného množstva týchto drobučkých tvorov.

Ak sa niekedy rozhodnete navštíviť túto dolinu extrémov, určite príďte na spoľahlivom aute a prineste si veľkú zásobu vody. A keď prídete v rovnakom čase ako včely, určite budete chcieť mať so sebou aj fotoaparát. Keď sa vrátite domov, rodina a priatelia budú prekvapení, koľko života možno nájsť v Doline smrti.

[Poznámka pod čiarou]

^ 7. ods. Súčasný svetový rekord 58 stupňov Celzia bol nameraný v roku 1922 v Líbyi. Podľa celkovej letnej teploty sa však zdá, že Dolina smrti je najteplejším miestom na zemi.

[Zvýraznený text na strane 15]

Najsuchšie, najnižšie položené a najteplejšie miesto v Severnej Amerike

[Rámček/obrázky na strane 17]

Ryby v púšti!

V Doline smrti žijú štyri druhy obdivuhodných rybičiek nazývaných kaprozúbky. V zimnom období tieto šesťcentimetrové tvory striebristej farby ležia akoby mŕtve na bahnitom dne potokov a izolovaných jazierok. Potom, keď jarné slnko zohreje vodu, prebudia sa a začnú sa rozmnožovať. Samčeky zmenia farbu na dúhovo modrú a húževnato si bránia svoje teritórium pred inými samčekmi. V letnej horúčave sa však väčšina vody rýchlo vyparí a kaprozúbky hromadne hynú. Tie, ktoré prežijú, musia zápasiť s ťažkými podmienkami, lebo zostávajúca voda je veľmi slaná a môže dosiahnuť teplotu až 44 stupňov Celzia.

[Pramene ilustrácií]

Ryby hore: © Neil Mishalov-www.mishalov.com; ryba dole: Donald W. Sada, Desert Research Institute

[Mapy na strane 14]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Spojené štáty americké

Kalifornia

Národný park Dolina smrti

[Prameň ilustrácie na strane 15]

Mulice: S láskavým dovolením The Bancroft Library/​University of California, Berkeley

[Pramene ilustrácií na strane 16]

Somáre: ©Joseph C. Dovala/age fotostock; panoráma hore: © Neil Mishalov-www.mishalov.com; kvety: Photo by David McNew/​Getty Images