Zachránený zo všetkých tiesní

Rozpráva Jean-Claude François

Pre svoje biblicky školené svedomie som sedem rokov chradol v mnohých väzniciach. Napriek všetkému, čo som zažil, sa považujem za šťastného človeka. Dovoľte, aby som vám to vysvetlil.

NARODIL som sa 9. januára 1937 v alžírskom meste Alžír. V tom čase vládli v Alžírsku Francúzi a môj otec bol dôstojníkom francúzskej armády. Pracovne cestoval na celé mesiace do Egypta, Iraku, Libanonu a Sýrie, a preto mu na päť detí nezostávalo veľa času.

Rád som chodil do školy a mal som dobré známky. Ale bol som zmätený z takých otázok ako: ‚Prečo zomierame a prečo existuje zlo, ak je Boh všemohúci a dobrý?‘ Nedostal som na ne uspokojivé odpovede. Túžil som tiež dozvedieť sa, ako vznikol život. Darwinova evolučná teória sa javila jediným rozumným vysvetlením, a tak sa zo mňa časom stal ateista.

Konečne nachádzam odpovede!

V roku 1954 mi priateľ Georges, ktorý sa stal Jehovovým svedkom, dal brožúrku Evolúcia proti novému svetu. * Doslova som ju hltal. Okrem toho, že odhaľovala nedostatky evolučnej teórie, vysvetľovala, že skameneliny potvrdzujú správu z 1. Mojžišovej, podľa ktorej Boh vytvoril všetko živé „podľa svojho druhu“. (1. Mojžišova 1:12, 25) Ale otázka zla zostávala v mojej mysli stále nezodpovedaná.

Georges bol priekopník a veľa času venoval tomu, že učil ľudí o Biblii, ktorú som predtým nikdy nečítal. Mohol by on zodpovedať moje otázky? Išiel som do jeho malého bytu, kde býval s ďalšími priekopníkmi, a na mnohé moje otázky som dostal biblické odpovede. Potom som začal systematicky študovať Bibliu, z čoho som mal veľkú radosť. Odvtedy dolujem v Božom Slove v úsilí nájsť poklady, ktoré posilňujú vieru, a doteraz mi to prináša potešenie. — Príslovia 2:1–5.

Začal som tiež navštevovať kresťanské zhromaždenia, ktoré sa konali v suteréne jednej reštaurácie v centre Alžíra. Svedkovia ma vrúcne prijali a časom som začal chodiť na zhromaždenia pravidelne. Keď bolo ohlásené, že na istej ulici bude stretnutie, rozhodol som sa ísť tam. Keď som prišiel, zistil som, že svedkovia sa stretli, aby išli zvestovať od dverí k dverám. (Skutky 20:20) Napriek tomu som zostal. Bol to môj prvý kontakt so zvestovateľskou službou.

Keď som bol v službe tretíkrát, už som hovoril s domácimi sám. Pri jedných dverách som nevedel v Biblii nájsť text, ktorý som citoval. „Mladý muž,“ povedal domáci, „najprv sa to naučte a potom choďte učiť druhých.“ Potom zavrel dvere. Bol som z toho nešťastný. Sadol som si na lavičku a hľadal som text, ktorý som nevedel nájsť. Keď som ho o niekoľko minút našiel, vrátil som sa k domácemu a ukázal mu ho.

Na znak oddanosti Bohu som bol 4. marca 1956 pokrstený. O šesť mesiacov som musel urobiť dôležité rozhodnutie. Začnem slúžiť ako pravidelný priekopník alebo prijmem  miesto učiteľa vo vnútrozemí a službe budem venovať menej času? Rozhodol som sa, že začnem s priekopníckou službou.

Otec zúril, keď sa dozvedel o mojom rozhodnutí. Priložil mi nôž na krk a prikázal mi, aby som bol každý večer doma. Povedal mi, že už nemôžem očakávať, že sa budem doma stravovať, hoci som mal v úmysle všetko si platiť. Ráno som preto z domu odchádzal hladný, obedoval som s priekopníkmi a večer pred príchodom domov som si dal sendvič.

Unikám pred bombami a guľkami

V tom čase Alžírsko bojovalo za nezávislosť od Francúzska a Alžír sužovali bombové útoky a neľútostné odvetné opatrenia. V jeden mesiac vybuchlo vyše 100 bômb. Bomby umiestňovali do autobusov, barov a na štadiónoch. Služba bola náročná. Ľudia sa báli otvárať dvere a časté boli zákazy vychádzania, kontrola dokladov a osobné prehliadky.

V nedeľu 30. septembra 1956 sme s niekoľkými priekopníkmi upratovali miesto, kde sme mávali zhromaždenia, keď v reštaurácii nad nami vybuchla bomba a desiatky ľudí prišlo o život alebo bolo zmrzačených. Našťastie nikomu z nás dole sa nič nestalo. V decembri sme boli s jednou sestrou v službe na rušnej ulici, keď sa prirútilo auto a cez otvorené okná z neho začali strieľať do davu. Rozbehli sme sa k vchodu jedného domu, kde som sestru strčil k zemi a potom som sa aj ja rýchlo vrhol na zem. Nad hlavami nám svišťali odrazené guľky. Odvtedy sme boli všetci pri vydávaní svedectva oveľa opatrnejší.

Odmietam vojenskú službu

Prvého marca 1957 ma povolali do armády. Keďže moje kresťanské svedomie mi nedovoľovalo zobrať zbraň, modlil som sa o silu pri rozhovore s úradníkmi. Prosil som tiež o to, aby som sa vyhol konfrontácii s otcom. Na moju veľkú úľavu som sa mal hlásiť vo francúzskom meste Lille, ďaleko od domova.

O šesť dní som prišiel do citadely v Lille, ktorá pochádza zo 17. storočia, z čias Ľudovíta XIV. Pomocou Biblie som vojenským dôstojníkom vysvetlil svoj neutrálny postoj a oni ma uväznili. Jedno ráno ma stráže vyviedli z cely, prehľadali ma a našli malú Bibliu. Nato ma prinútili ľahnúť si tvárou do snehu, vedľa mňa hodili moju Bibliu, k tylu mi pritlačili pažbu a takto ma držali asi 30 minút. Potom mi stráže na moje potešenie dovolili, aby som si Bibliu nechal. Do dnešného dňa ju mám na poličke. No z toho, čo som v ten deň zažil, som mal niekoľko rokov žalúdočné kŕče.

Po niekoľkých dňoch mi veliteľ čítal z listu, ktorý dostal od môjho otca. „Musí sa poddať. Zlomte ho, ak to bude nevyhnutné,“ napísal. Keďže som neurobil kompromis, veliteľ ma dal zavrieť do tmavej cely, kde som spal na doske a na prikrytie som mal iba malú deku. Nebola tam toaleta, a tak som potrebu musel vykonávať v rohu cely. Nemohol som sa umyť, vyčistiť si zuby ani umyť misku na jedlo. O dva týždne som bol poslaný do väznice Fresnes v Paríži.

Nasledujúcich šesť rokov som bol štyrikrát odsúdený a bol som v 14 väzniciach. Jednu zimu som prežil vo Fontevrault, opátstve z 12. storočia v údolí rieky Loiry, ktoré slúžilo ako väznica. Pri príchode mi zhabali osobné veci. Stále som si pýtal späť svoju Bibliu, a tak ma stráž zavrela na mesiac na samotku. Bola tam veľká zima, čo mi spôsobilo ďalšie zdravotné ťažkosti — začal som vykašliavať krv.

Preložili ma do Château de Turquant blízko Saumuru, kde boli ľudskejšie podmienky. Väzni tam vykonávali domáce práce pre úradníkov na dôchodku. Medzi väzňami bol aj Ahmed Ben Bella, ktorý sa neskôr stal prezidentom Alžírskej republiky. Niekoľko mesiacov som mu vydával svedectvo. Raz mi povedal: „Narodili ste sa v Alžíri a ste tu preto, že ste odmietli bojovať proti Alžírčanom.“ Vážil si ma pre môj postoj.

 Posilnenie v ďalších skúškach

Môj zdravotný stav sa zhoršoval. Zistili mi tuberkulózu a poslali ma do sanatória v južnom Francúzsku, kde som celé mesiace preležal na lôžku. Lekár mi odporúčal operáciu, pri ktorej mi mali odstrániť poškodenú časť pľúc. Súhlasil som s operáciou pod podmienkou, že pri nej nebude použitá krv. (Skutky 15:29) Lekár sa nahneval a odmietol ma operovať. V tom čase som bol vo väzení už šiesty rok.

Uprostred zimy som musel opustiť sanatórium a moje jediné šaty boli tie, čo som mal na sebe. Ale tak ako Jehova poslal Onezifora, aby pomohol apoštolovi Pavlovi, aj mne poslal pomocníka — brata Adolpha Garatoniho, ktorý ma zobral k sebe a stal sa mi „posilňujúcou pomocou“. (Kolosanom 4:11; 2. Timotejovi 1:16–18) S jeho pomocou, ako aj s pomocou jedného lekára v južnom Francúzsku sa môj zdravotný stav postupne zlepšoval.

V tom čase som mal veľké výdavky a potreboval som peniaze. Nevedel som, kde ich zoženiem. Jedného dňa ma však navštívila neznáma žena. „Som právnička,“ povedala. „Prezident Alžírska, pán Ben Bella, ma poslal, aby som vám odovzdala toto.“ Podala mi obálku a v nej boli peniaze, viac ako dosť na to, aby som uhradil svoje výdavky. Z celého srdca som ďakoval Jehovovi, ‚Tomu, ktorý vypočúva modlitbu‘. — Žalm 65:2.

Úžasné výsady a vynikajúca partnerka

Keďže som už bol na slobode, opäť som sa ujal služby celým časom. V zbore Melun blízko Paríža som sa zoznámil s 35-ročnou vdovou Andrée Morelovou. Jej manžel bol svedok a zahynul pri autonehode. Zobrali sme sa 26. septembra 1964. Prvého augusta 1965 sme dostali pridelenie ako zvláštni priekopníci. Hoci zdravotný stav Andrée nebol dobrý, zo služby celým časom sa tešila 28 rokov!

V roku 1967 som bol vymenovaný za krajského dozorcu, čo znamenalo navštevovať a povzbudzovať zbory Jehovových svedkov. Slúžili sme v južnom Francúzsku od Bordeaux po Monako a jeden rok v Paríži. Vzhľadom na náš zdravotný stav nebola táto služba jednoduchá, ale s Jehovovou pomocou sme slúžili bratom 20 rokov, až do roku 1986, keď sme opäť išli do zvláštnej priekopníckej služby.

Môj život dnes

Dnes už mám takmer 70 rokov a veľakrát som sa presvedčil o tom, že Jehova dáva svojim služobníkom silu na zvládanie skúšok. Uvedomujem si, že časť z tejto sily získavame zo štúdia jeho inšpirovaného Slova, a preto sa snažím každý rok ho celé prečítať. — Izaiáš 40:28–31; Rimanom 15:4; 2. Timotejovi 3:16.

S Andrée nás povzbudzuje, keď vidíme, ako ľudia reagujú na dobré posolstvo a oddávajú svoj život Jehovovi. Za tie roky sme videli, ako to urobilo 70 našich záujemcov, čo nám prinieslo nesmiernu a trvalú radosť. Keď uvažujem o našom živote, myslím, že žalmista hovoril aj za nás, keď napísal: „Tento strápený zavolal, a Jehova počul a zachránil ho zo všetkých jeho tiesní.“ — Žalm 34:6.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Vo väzení v Château de Turquant neďaleko Saumuru

[Obrázky na strane 23]

S manželkou v roku 1967 a dnes