Bol som márnotratným synom

Rozpráva Meros William Sunday

Od detstva ma rodičia učili milovať Boha, lenže keď som mal 18 rokov, vzbúril som sa a odišiel som z domu. Trinásť rokov som žil ako márnotratný syn z Ježišovho podobenstva. (Lukáš 15:11–24) Stal sa zo mňa drogový díler a takmer som si zničil život. Dovoľte mi porozprávať vám, čo spôsobilo túto zmenu v mojom živote a čo viedlo k môjmu návratu.

NARODIL som sa v roku 1956 ako druhé z deviatich detí kresťanských rodičov. Bývali sme v meste Ilesha v juhozápadnej časti Nigérie. Otec dostal katolícku výchovu, ale v roku 1945 mu jeho strýko dal knihu Harfa Božia. * Keď si ju prečítal, vyhľadal Jehovových svedkov. V roku 1946 sa dal pokrstiť a krátko nato sa dala pokrstiť aj mama.

Dodnes si pamätám, ako úprimne som v detstve veril v Jehovu a ako horlivo som s rodičmi zvestoval. Bibliu so mnou študoval hlavne otec, ale občas so mnou viedla štúdium aj Alice Obarahová, ktorej manžel bol v našej oblasti cestujúcim dozorcom. Rodičia zo mňa chceli mať služobníka celým časom, teda chceli, aby som sa službe Bohu venoval vo zvýšenej miere. Ale mama navrhla, aby som si najprv urobil strednú školu.

Len čo som však ako 16-ročný začal navštevovať strednú školu, spravil som jednu nerozumnú vec: spriatelil som sa so spolužiakmi, ktorí nerešpektovali biblické zásady. A to bola veľká chyba! Krátko nato som začal fajčiť a žiť nemravne. Uvedomoval som si, že môj nový spôsob života nie je v súlade s tým, čo sa učím na kresťanských zhromaždeniach, a tak som na ne prestal chodiť a nechodil som už ani do služby z domu do domu. Rodičov to veľmi trápilo, ale na pocitoch druhých ľudí mi už vtedy nezáležalo.

Odchod z domu

Už po dvoch rokoch na strednej škole som sa presťahoval ku kamarátom z našej štvrte. No občas som sa vkradol domov a zobral som na jedenie, čo sa dalo. Utrápený otec mi prestal platiť školné, lebo dúfal, že keď odídem zo školy, zmením sa.

Približne v tom čase som však dostal štipendium. Sponzor zo Škótska mi platil školné a niekedy som od neho dostal aj rôzne dary, z času na čas i peniaze. Medzitým sa s Jehovovými svedkami prestali stýkať aj dvaja moji bratia. Rodičia sa pre to veľmi trápili a mama na mňa viackrát s plačom naliehala, aby som sa zmenil. Bolo mi to nepríjemné, ale nepodnietilo ma to zmeniť sa.

Vo svete veľkomiest

Po skončení školy v roku 1977 som odišiel do Lagosu a našiel som si tam prácu. Zakrátko som si čiernym obchodom zarobil na taxík. Mal som už viac peňazí, začal som  užívať drogy a zdržiavať sa v nočných kluboch a nevestincoch. Keďže život v Lagose ma rýchlo zunoval, v roku 1981 som sa presťahoval do Londýna. Odtiaľ som išiel do Belgicka, kde som chodil na kurz francúzštiny. Pracoval som síce na polovičný úväzok v reštaurácii, ale väčšinu času som venoval preprave áut a elektroniky do Nigérie.

Otec napísal bratom v odbočke Jehovových svedkov v Belgicku a poprosil ich, aby sa so mnou skontaktovali a pokúsili sa zaviesť so mnou štúdium. No zakaždým, keď prišli ku mne domov Jehovovi svedkovia, odmietol som ich. Začal som sa stretávať s členmi jednej cirkvi, s ktorými sme po bohoslužbe jedli, pili a venovali sa rôznym športom.

Život drogového dílera

V roku 1982 som poslal do Nigérie luxusné auto a osobne som sa tam išiel presvedčiť, či bolo v prístave preclené. Nigérijskí colníci zistili, že potvrdenie o zaplatení cla je sfalšované, a tak ma zadržali. Asi po 40 dňoch ma prepustili na kauciu, ktorú zaplatil otec. Keďže som potreboval peniaze na zaplatenie súdnych trov, vrátil som sa do Belgicka s nejakými vecami na predaj. Mal som so sebou aj niekoľko kilogramov marihuany. Keď ma zbavili obvinenia z falšovania colných dokladov, začal som obchodovať s drogami.

Na jednej ceste ma v Holandsku zatkli. Príslušníci imigračného úradu ma deportovali a letecky poslali späť do Nigérie. V lietadle som sa zoznámil s ďalšími drogovými dílermi a dohodli sme sa, že budeme obchodovať spolu. V januári 1984 som odišiel do inej africkej krajiny. Vďaka znalosti francúzštiny, ktorou sa v tej krajine hovorí, som sa čoskoro spriatelil s policajtmi, vojakmi a pracovníkmi imigračného úradu. Podarilo sa nám tam doviezť tisíce kilogramov marihuany.

Zatknutý a uväznený

Potom som sa opäť dostal do ťažkostí. Vojenský kapitán, ktorý mi mal pomôcť prepraviť tovar cez letisko, prišiel neskoro a mňa zatkli. Žandári ma bili a mučili tak strašne, že som stratil vedomie. Odviezli ma do nemocnice a nechali ma tam. Mysleli si, že zomriem, ale prežil som. Neskôr som sa dostal pred súd a nakoniec do väzenia.

Kým som bol vo väzení, priateľ, ktorého som požiadal, aby mi dohliadol na dom, rozpredal všetok môj majetok a zmizol. Aby som sa uživil, hneď po prepustení som začal predávať marihuanu. Desať dní nato ma však znova zatkli a na tri mesiace uväznili. Keď ma prepúšťali, bol som taký chorý, že som zasa skoro zomrel. No akosi sa mi podarilo dostať domov do Lagosu.

Späť k „obchodu“

V Lagose som sa stretol s niekoľkými partnermi a zamierili sme do Indie. Tam sme nakúpili heroín v hodnote asi pol milióna eur. Z Bombaja sme sa presunuli do Švajčiarska, potom do Portugalska a napokon do Španielska. Každý sme si zarobili veľa peňazí a do Lagosu sme sa vracali osve rôznymi cestami. Koncom roku 1984 som predal ďalšiu zásielku drog. Mojím snom bolo zarobiť milión dolárov a usadiť sa v Spojených štátoch.

V roku 1986 som vzal všetky peniaze, ktoré som mal, a v Lagose som nakúpil čistý heroín. Dopravil som ho do inej krajiny, kde skončil v rukách jedného chamtivého dílera, ktorý mi však zaň nezaplatil. Z obavy o život som sa vrátil do Lagosu a nikomu som o tom nepovedal ani slovo. Bol som finančne i citovo na dne. Vtedy som si prvý raz sadol a začal som premýšľať o zmysle života. Uvažoval som: ‚Prečo mám každú chvíľu problémy?‘

Návrat k Bohu

Krátko nato som sa raz večer modlil k Jehovovi o pomoc. A hneď na druhý deň mi na dvere zaklopali starší manželia. Boli to Jehovovi svedkovia. Pokojne som si ich vypočul a prijal som časopis. Potom som im povedal: „Moji rodičia sú Jehovovi svedkovia. Ja som kedysi študoval s Alice Obarahovou.“

 Starší muž, P. K. Ogbanefe, povedal: „Obarahovcov dobre poznáme. Teraz slúžia v odbočke tu v Lagose.“ Manželia ma povzbudili, aby som Obarahovcov navštívil. Stretnutie s Obarahovcami ma veľmi povzbudilo. Brat Ogbanefe potom so mnou zaviedol štúdium a ja som čoskoro začal meniť svoj nemravný spôsob života. Nebolo to ľahké, lebo som dlhé roky užíval drogy. No bol som odhodlaný očistiť svoj život.

Ale s koľkými pokušeniami a ťažkosťami som sa ešte stretol! Takzvaní priatelia chodili za mnou domov a lákali ma rôznymi ponukami. Na nejaký čas som sa dokonca vrátil k fajčeniu a nemravnosti. Vyrozprával som to Bohu v modlitbe. Zakrátko som si uvedomil, že svetskí priatelia mi nepomôžu, lebo práve oni ma odviedli od pravdy. Pochopil som tiež, že ak chcem robiť duchovné pokroky, musím odísť z Lagosu. Lenže hanbil som sa ísť domov. Napokon som však napísal otcovi a staršiemu bratovi a opýtal som sa ich, či sa môžem vrátiť.

Otec ma uistil, že budem doma vítaný, a brat bol ochotný finančne mi pomôcť. Tak som sa po desiatich rokoch vrátil k rodičom, ktorých som opustil. Prijali ma veľmi srdečne. Mama zvolala: „Ďakujem ti, Jehova!“ A otec, keď prišiel večer domov, povedal: „Jehova ti pomôže.“ Keď sme boli všetci spolu, pomodlil sa k Jehovovi a poprosil ho, aby mi teraz po návrate pomáhal konať jeho vôľu.

Dobieham zameškané

Znovu som začal študovať Bibliu, rýchlo som napredoval a 24. apríla 1988 som sa dal pokrstiť. Okamžite som sa veľmi aktívne zapojil do služby. Prvého novembra 1989 som začal slúžiť ako priekopník, čo znamenalo, že som dobré posolstvo zvestoval vo zvýšenej miere. V roku 1995 mi prišla pozvánka do desiatej triedy školy služobného vzdelávania v Nigérii. V júli 1998 som dostal za úlohu navštevovať zbory Jehovových svedkov ako cestujúci dozorca. Rok potom som sa stretol s Ruth, ktorá sa stala mojou manželkou a začala spolu so mnou cestovať.

Aj ďalší členovia mojej rodiny duchovne napredovali. Jeden z dvoch bratov, ktorí prestali slúžiť Jehovovi, sa vrátil k čistému uctievaniu a bol pokrstený. Som rád, že sa otec dožil nášho návratu. S radosťou slúžil v zbore ako služobný pomocník, kým v roku 1993 ako 75-ročný nezomrel. Matka stále býva v meste Ilesha a ďalej horlivo slúži Jehovovi.

V snahe získať bohatstvo som bol celkovo v 16 krajinách Európy, Ázie a Afriky. No viedlo to len k tomu, že som sa celý prebodal mnohými bolesťami. (1. Timotejovi 6:9, 10) Keď o tom spätne uvažujem, veľmi ľutujem, že som svoju mladosť premárnil užívaním drog a nemravnosťou. Je mi veľmi ľúto, že som spôsobil bolesť Jehovovi Bohu a svojej rodine. Napriek tomu som vďačný, že som žil dosť dlho na to, aby som sa spamätal. Teraz som rozhodnutý zostať Jehovovi verný a slúžiť mu navždy.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 13]

Ako rebelujúci tínedžer

[Obrázok na strane 15]

V deň krstu

[Obrázok na strane 15]

S manželkou Ruth