Čo sa deje s cirkvami?

KULTÚRA obyvateľov Latinskej Ameriky, od Mexika na severe až po Chile na juhu, má mnoho spoločného. Starší obyvatelia si pamätajú časy, keď bolo v podstate iba jedno náboženstvo, rímskokatolícke. V 16. storočí sa to silou zbraní podarilo dosiahnuť španielskym dobyvateľom. V Brazílii boli kolonizátormi Portugalčania, ktorí boli tiež rímskokatolíci. Štyri storočia katolícka cirkev podporovala vlády pri moci, za čo sa im vládna moc odvďačovala finančnou podporou a uznaním katolicizmu za oficiálne náboženstvo.

V 60. rokoch 20. storočia si niektorí katolícki kňazi uvedomili, že podporovaním vládnej moci strácajú podporu ľudu. Začali viesť kampane v prospech chudobných, najmä tým, že propagovali takzvanú teológiu oslobodenia. Toto hnutie vzniklo v Latinskej Amerike na protest proti chudobe, v ktorej žili mnohí katolíci.

Napriek tomu, že duchovní sa angažujú v obľúbených politických hnutiach, milióny ľudí sa odvracajú od katolíckej viery a skúšajú iné cirkvi. V náboženstvách, kde sa na bohoslužbách tlieska a oduševnene sa spievajú chválospevy alebo ktoré majú atmosféru rockových koncertov, počet členov rastie a znásobuje sa. „Evanjelikálne hnutie v Latinskej Amerike je rozdelené na nespočetné samostatné cirkvi,“ píše Duncan Green v knihe Faces of Latin America (Tváre Latinskej Ameriky). „Tie často slúžia ako osobný nástroj jedného pastora. Keď sa zbor rozrastie, často sa rozštiepi na nové cirkvi.“

Európa sa k cirkvám obracia chrbtom

Vyše 1 600 rokov bola väčšina Európy pod vplyvom vlád, ktoré sa hlásili ku kresťanstvu. Darí sa náboženstvu v Európe teraz v 21. storočí? Sociológ Steve Bruce v roku 2002 vo svojej knihe God is Dead—Secularization in the West (Boh je mŕtvy — sekularizácia Západu) o Británii napísal: „V devätnástom storočí boli takmer všetky svadobné obrady cirkevné.“ No v roku 1971 bolo v Anglicku cirkevných iba  60 percent svadobných obradov a v roku 2000 to bolo len 31 percent.

Korešpondent londýnskych novín Daily Telegraph, ktorý píše články s náboženskou tematikou, o tomto trende napísal: „Všetky väčšie denominácie, od anglikánskej cirkvi a rímskokatolíkov až po metodistov a Zjednotenú reformovanú cirkev, trpia dlhodobým úbytkom členov.“ V súvislosti s jednou správou napísal: „Cirkvi v Británii smerujú k zániku. Do roku 2040 budú nedeľné bohoslužby navštevovať pravdepodobne iba dve percentá obyvateľstva.“ Podobné vyjadrenia odzneli aj na adresu náboženstva v Holandsku.

„Zdá sa, že v posledných desaťročiach sa naša krajina výrazne sekularizovala,“ píše sa v správe holandského Sociálneho a kultúrneho plánovacieho úradu. „Očakáva sa, že do roku 2020 sa 72 % obyvateľov nebude hlásiť k žiadnemu náboženstvu.“ V jedných nemeckých internetových novinách sa písalo: „Čoraz viac Nemcov hľadá v čarodejníctve a okultných vedách útechu, ktorú kedysi nachádzali v kostoloch, v práci a v rodine... Kostoly po celej krajine sú nútené zatvoriť svoje brány pre nedostatok zborov.“

Európania, ktorí ešte stále navštevujú kostoly, tam zvyčajne nechodia preto, aby sa dozvedeli, čo od nich Boh vyžaduje. Jedna správa z Talianska uvádza: „Taliani si prispôsobujú náboženstvo, aby vyhovovalo ich spôsobu života.“ Jeden taliansky sociológ hovorí: „Od pápeža si berieme to, čo sa nám hodí.“ To isté možno povedať o katolíkoch v Španielsku, kde nábožnosť upadá a nahrádza ju konzumný spôsob života a hľadanie ekonomického raja — tu a teraz.

Tieto trendy sú v ostrom kontraste s kresťanstvom, ktoré učili a ktorého sa držali Kristus a jeho nasledovníci. Ježiš neponúkal náboženstvo, v ktorom by si  človek mohol vybrať iba to, čo sa mu páči, tak ako v samoobslužnej reštaurácii alebo v bufete. Povedal: „Ak chce ísť niekto za mnou, nech zaprie sám seba a berie deň čo deň svoj mučenícky kôl a ustavične ma nasleduje.“ Ježiš ľudí učil, že kresťanský spôsob života je spojený s osobnými obeťami a s úsilím. — Lukáš 9:23.

Náboženský marketing v Severnej Amerike

V Kanade majú ľudia podľa pozorovateľov k náboženstvu skeptický postoj. Naproti tomu v Spojených štátoch berú svoju vieru vážne. Podľa niektorých významnejších firiem na prieskum verejnej mienky najmenej 40 percent ľudí v Spojených štátoch zapojených do prieskumu tvrdí, že chodia do kostola každý týždeň, hoci skutočný počet prítomných je bližšie k 20 percentám. Vyše 60 percent verí, že Biblia je Božie Slovo. Ale ich nadšenie pre určitú cirkev nemusí mať dlhé trvanie. Mnohí návštevníci kostolov v Spojených štátoch často menia náboženstvo. Ak kazateľ stratí popularitu alebo charizmu, zakrátko môže prísť o svoj zbor — a často aj o značný príjem!

Niektoré cirkvi študujú podnikateľské metódy, aby zistili, ako zlepšiť „marketing“ svojich bohoslužieb. Zbory platia tisíce dolárov firmám, ktoré sa špecializujú na poradenstvo pre cirkvi. „Bola to vynikajúca investícia,“ povedal podľa správy jednej takej firmy istý spokojný pastor. Megacirkvi, ktorých zbory majú tisíce členov, si počínajú finančne tak dobre, že upútali pozornosť takých hospodárskych periodík ako The Wall Street Journal či The Economist. Podľa ich správ megacirkvi zvyčajne ponúkajú „starostlivosť o telo i o dušu pod jednou strechou“. V areáli kostola môžu byť reštaurácie, kaviarne, salóny krásy, sauny a športové zariadenia. K atrakciám patrí divadlo, návšteva celebrít a moderná hudba. Ale čo kazatelia učia?

Neprekvapuje, že populárnou témou je ‚evanjelium prosperity‘. Veriacim hovoria, že ak budú svojej cirkvi štedro prispievať, budú bohatí a zdraví. Čo sa týka morálnych zásad, Boh je často vykresľovaný ako tolerantný. Jeden sociológ hovorí: „Americké cirkvi sú terapeutické, neodsudzujú konanie svojich členov.“ Populárne náboženstvá sa zvyčajne zameriavajú na rady, ako dosiahnuť v živote úspech. Čoraz viac ľudí sa cíti príjemne v kostoloch, ktoré nepatria žiadnej konkrétnej denominácii a takmer v nich nepočuť o doktrínach, ktoré sa považujú za rozdeľujúce. Hovorí sa však o politike, a to často jasne a konkrétne. Preto sa v poslednom čase niektorí duchovní dostali do trápnej situácie.

Možno to považovať za náboženskú obrodu v Severnej Amerike? V roku 2005 sa v časopise Newsweek písalo o obľúbenosti „bohoslužieb, na ktorých veriaci kričia, upadajú do mdlôb a dupú nohami“, ako aj o iných náboženských praktikách. No okrem toho sa v ňom uvádzalo:  „Nech je to, čo sa tu deje, čokoľvek, určite to nie je prudký nárast návštevníkov kostola.“ Najrýchlejšie rastúcou kategóriou v prieskumoch, ktoré sa ľudí pýtajú, aké náboženstvo vyznávajú, je kategória „žiadne“. Určité zbory rastú len vďaka tomu, že iné majú úbytok členov. Ľudia vraj „v húfoch“ opúšťajú tradičné náboženstvá s obradmi, organovou hudbou a duchovenstvom v rúchach.

V našom krátkom rozbore sme uvažovali o situácii v Latinskej Amerike, kde sa cirkvi štiepia, v Európe, kde ich zbory strácajú vplyv, a v Spojených štátoch, kde si udržiavajú podporu ponúkaním zábavy a vzrušenia. V týchto všeobecných trendoch existuje mnoho výnimiek, ale celkový obraz je taký, že cirkvi sa zo všetkých síl snažia udržať si popularitu. Znamená to, že kresťanstvo upadá?

[Rámček/obrázok na strane 6]

‚NÁBOŽENSTVO AKO NAKUPOVANIE V SUPERMARKETOCH‘

Riaditeľ Národného centra pre výber povolania, ktorého zriaďovateľom je katolícka cirkev vo Francúzsku, podľa istých novín povedal: „Sme svedkami toho, že ľudia sa začínajú na náboženstvo pozerať ako na nakupovanie v supermarketoch. Ľudia využijú služby cirkvi, a keď nenájdu inštitúciu, s ktorou súhlasia, idú niekam inam.“ Vo výskumnej práci o náboženstve v Európe profesorka Grace Davieová z Exeterskej univerzity v Británii uviedla: „Ľudia si jednoducho vyberajú z pestrej palety ponúk a zmiešavajú to dokopy. Tak ako mnoho iných vecí, aj náboženstvo sa stalo vecou výberu, životného štýlu a toho, čo človek uprednostňuje.“

[Obrázok na stranách 4, 5]

Grafity na vchode do kostola v Neapole v Taliansku

[Prameň ilustrácie]

©Doug Scott/age fotostock

[Obrázok na stranách 4, 5]

V Mexiku sa mnohí odvracajú od katolíckej viery