Svalbard — krajina chladných pobreží

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V NÓRSKU

LETÍME cez hustú vrstvu oblakov, takže nič nevidíme. Zrazu sa naše lietadlo z oblakov vynorí a pod nami sa objaví biela polárna krajina. Je to nádherný pohľad! S údivom hľadíme na ľadovce, svetlomodré fjordy a vrchy pokryté snehom. Kam až oko dovidí, sa rozprestiera pustá krajina snehu a ľadu. Tou krajinou je Svalbard, súostrovie neďaleko severného pólu ležiace medzi 74. a 81. stupňom severnej zemepisnej šírky, kam sme zavítali na návštevu.

Názov Svalbard, čo znamená „chladné pobrežie“, sa prvý raz objavuje v islandských análoch z roku 1194. Na mapu sveta sa však toto súostrovie dostalo až po jeho „objavení“ o 400 rokov neskôr, v roku 1596. Keď sa v tom roku skupina holandských moreplavcov pod vedením Willema Barentsa plavila na sever, muž hliadkujúci na stožiari zbadal na obzore neznámu zem, rad rozoklaných vrchov. Títo moreplavci sa dostali k severozápadnej časti Svalbardu, ktorú Barents nazval „Špicbergy“, čo znamená „špicaté vrchy“. Najväčší ostrov tohto súostrovia sa dodnes nazýva Západný Špicberg. Barentsov objav znamenal pre oblasť Svalbardu začiatok rušného obdobia lovu veľrýb, tuleňov a iných zvierat, prieskumných ciest a napokon ťažby uhlia, vedeckého výskumu a turizmu. V priebehu rokov bolo do týchto aktivít zapojených viacero krajín, ale od roku 1925 je toto súostrovie pod správou Nórska.

Večne zamrznutá pôda a polárna žiara

Naše lietadlo klesá nad fjordom nazývaným Isfjorden a pristáva na svalbardskom letisku. Vyzdvihujeme si prenajaté auto a ideme do mestečka Longyearbyen pomenovaného po americkom banskom magnátovi Johnovi M. Longyearovi, ktorý v tejto oblasti v roku 1906 otvoril prvé uhoľné bane. Longyearbyen je najväčšie mesto na Svalbarde a žije v ňom okolo 2 000 obyvateľov. Áno, na tomto rozľahlom území s prakticky nedotknutou prírodou sa nachádza moderné mesto so supermarketom, poštovým  úradom, bankou, verejnou knižnicou, školami, materskými školami, hotelmi, kaviarňami a reštauráciami, nemocnicou, miestnymi novinami a inými bežnými vecami. Longyearbyen ležiaci za 78. stupňom severnej zemepisnej šírky je najsevernejším osídlením takejto veľkosti na svete.

Miesto na ubytovanie nachádzame v penzióne, ktorý bol kedysi jednou z ubytovní baníkov. Je z neho výhľad na Longyearbyen, ako aj na majestátny vrch Hiorthfjellet. Je október a hory sú pokryté snehom. Spodná časť údolia je stále bez snehu, ale zem je zamrznutá. Svalbard je krajina s večne zamrznutou pôdou. Len jej povrchová vrstva v lete na krátke obdobie rozmŕza. No vďaka priaznivým vetrom a oceánskym prúdom je tu podnebie miernejšie než v iných oblastiach tejto zemepisnej šírky. Z miesta, kde stojíme, vidíme, ako na vrchy dopadajú slnečné lúče, kým v údolí je modrastý tieň. Od 26. októbra do 16. februára v oblasti Longyearbyenu slnko zostáva pod obzorom. Tmavú zimnú oblohu však často rozjasňuje severná polárna žiara. Naproti tomu v jarných a letných mesiacoch svieti slnko na Svalbarde aj o polnoci. V Longyearbyene je to tak od 20. apríla do 23. augusta.

Fauna a flóra

Je mínus osem stupňov Celzia a fúka ostrý vietor. Obloha je však jasná. Sme pripravení vydať sa na výlet. S naším sprievodcom sa vydávame na vrch Sarkofagen a dole ľadovcom Longyearbreen. Ako vystupujeme po zamrznutých kopcoch, sprievodca nám hovorí, že na jar a v lete tu rastie viacero druhov krásnych kvetov. V skutočnosti je na Svalbarde prekvapivo rozmanitá vegetácia s približne 170 druhmi kvitnúcich rastlín. Dvoma typickými tunajšími kvitnúcimi rastlinami sú biely či žltý svalbardský mak a voňavý fialový lomikameň protistojnolistý.

Ako kráčame ďalej po zasneženom svahu, vidíme stopy svalbardskej snehule horskej, jediného vtáka, ktorý celý rok zostáva na Svalbarde. Všetky ostatné druhy vtákov, ako sú alky hrubozobé, alky drobné, rôzne druhy čajok a pobrežníky morské, odlietajú. Zvlášť zaujímavým vtákom je rybár dlhochvostý. Mnohé tieto  rybáre migrujú až na opačný koniec zemegule, do Antarktídy.

Vidíme aj stopy polárnej líšky. Toto prešibané zviera sa živí zdochlinami a zvyškami úlovkov iných zvierat, ale svoj jedálniček si dopĺňa aj vtáčími mláďatami a vajíčkami. Líška je jedným z dvoch miestnych suchozemských cicavcov. Tým druhým je dobrácky svalbardský polárny sob. Soba počas nášho pobytu na Svalbarde vidíme niekoľkokrát aj zblízka. Pokojne sa na nás pozerá a necháva nás podísť bližšie, aby sme si ho mohli odfotografovať, kým neodbehne. Má krátke nohy a hrubú, teplú srsť. Teraz na jeseň je dosť tučný — vrstvy tuku, ktoré získa navyše, sú preň nevyhnutnou zásobou živín na studené obdobie zimy.

Ľadového medveďa, kráľa arktickej oblasti, mnohí považujú za morského cicavca, lebo väčšinu času trávi na plávajúcich kryhách chytaním tuleňov. No potulujúcich sa samotárskych medveďov možno stretnúť takmer po celom Svalbarde. Náš sprievodca však dúfa, že my ho nestretneme. Ľadový medveď môže byť veľmi agresívny, preto náš sprievodca nosí kvôli bezpečnosti so sebou pušku. Od roku 1973 je lov ľadových medveďov zakázaný a akékoľvek zabitie ľadového medveďa sa prešetruje. Hoci teraz je v oblasti Svalbardu dosť veľká populácia ľadových medveďov, existujú vážne obavy o budúcnosť tohto majestátneho zvieraťa. Biela arktická oblasť vyzerá možno sviežo a čisto, ale aj toto prostredie je znečistené toxickými látkami, ako sú polychlórované bifenyly. Keďže ľadové medvede sú na vrchole potravového reťazca, znečisťujúce látky sa hromadia v ich tele. To podľa všetkého negatívne ovplyvňuje ich rozmnožovaciu schopnosť.

Dostávame sa na vrchol Sarkofagenu a sme odmenení úžasným pohľadom na množstvo bielych vrcholkov v diaľke. Na juhozápade sa týči impozantný oblý vrch Nordenskiöldfjellet,  ktorý je zaliaty slnkom. Hlboko pod nami je mestečko Longyearbyen a vysoko nad nami svetlomodrá arktická obloha. Máme pocit, akoby sme stáli na vrcholku zemegule. Niekoľko krajcov chleba a pohár ríbezľového „grogu“ — bežného nápoja turistov pozostávajúceho zo šťavy z čiernych ríbezlí, cukru a horúcej vody — nám dodáva silu a sme pripravení na zostup ľadovcom Longyearbreen.

Ťažba uhlia a ohrozené druhy zvierat

Ďalšou zaujímavou skúsenosťou je pre nás návšteva starej uhoľnej bane. Náš sprievodca, urastený banský veterán, nám ukazuje Baňu č. 3 nachádzajúcu sa hneď za Longyearbyenom. V pracovnej kombinéze a s ochrannou prilbou s reflektorom vchádzame s ním hlboko dovnútra vrchu. Dozvedáme sa, že od začiatku 20. storočia je ťažba uhlia na Svalbarde najdôležitejšou hospodárskou činnosťou. Baníci tu dlhé roky pracovali vo veľmi ťažkých podmienkach. Často museli liezť po rukách a kolenách dlhými štôlňami vo vodorovných vrstvách uhlia, pričom tieto chodby boli na niektorých miestach vysoké ani nie 70 centimetrov. Máme príležitosť vyskúšať si to a baníkom naozaj nezávidíme. Ich práca bola ťažká, vzduch bol plný uhoľného a kamenného prachu, úroveň hluku bola vysoká a stále tu bola hrozba výbuchu a závalu. Teraz sa pri ťažbe používajú modernejšie metódy. Ťažba uhlia je pre svalbardskú ekonomiku stále dôležitá, ale v posledných desaťročiach stále viac získava na dôležitosti turizmus.

Ľudia nie vždy brali ohľad na citlivú arktickú prírodu. Pre lov veľrýb, mrožov, sobov, ľadových medveďov a iných zvierat kedysi hrozilo niektorým druhom na Svalbarde vyhynutie. No ochranné opatrenia pomohli, aby sa populácia viacerých ohrozených zvierat obnovila.

Raj geológov

Svalbard bol opísaný ako „raj geológov“. Keďže je tu dosť málo vegetácie, táto krajina je ako obrázková kniha geológie. Na vrchoch si všímame charakteristické geologické štruktúry, ktoré pozostávajú z jasne rozpoznateľných vrstiev, takže vyzerajú ako obrovské dobošové rezy. Možno tu nájsť skaly takmer z každej epochy zemskej histórie. Niektoré vznikli z piesku a hliny, iné sú organického pôvodu. V priebehu dejín boli mnohé odumreté rastliny a živočíchy pokryté hlinou a zachovali sa vo forme skamenelín. Skameneliny možno nájsť v skalách takmer zo všetkých geologických periód.

V svalbardskom múzeu si prezeráme viaceré skameneliny teplomilných rastlín a živočíchov, čo ukazuje, že podnebie na tomto súostroví bolo v minulosti oveľa teplejšie ako dnes. Na niektorých miestach Svalbardu sú až päť metrov hrubé vrstvy uhlia! V týchto vrstvách sa našli skamenené pozostatky ihličnatých i listnatých stromov. Fosílne odtlačky šľapají bylinožravého dinosaura sú ďalším dôkazom, že kedysi tu bolo miernejšie podnebie a bujnejšia vegetácia.

Ako možno tieto veľké klimatické zmeny vysvetliť? Pýtame sa na to geológa Torfinna Kjaerneta z Banského riaditeľstva v Longyearbyene. Hovorí nám, že väčšina geológov považuje za hlavnú príčinu horizontálny pohyb kontinentov. Podľa geológov sa Svalbard nachádza na litosférickej doske, ktorá sa už veľmi dlhý čas presúva smerom na sever, možno až z oblasti blízko rovníka. Na základe moderného satelitného monitorovania sa zistilo, že Svalbard sa stále presúva na severovýchod rýchlosťou niekoľko centimetrov za rok.

Keď naše lietadlo opúšťa Svalbard, máme pocit, že po našej návšteve máme veľa o čom premýšľať. Šíra arktická krajina, zvieratá prispôsobené na život v nej a všetko to rôzne rastlinstvo nás podnecuje uvažovať o rozmanitosti stvorenia, malosti človeka a spôsobe, akým sa ľudia starajú o zem, ktorá im bola daná do starostlivosti. Ako odlietame smerom na juh, tešíme sa ešte z posledného pohľadu na krajinu chladných pobreží, kde zasnežené vrcholky vrchov čnejú nad oblaky a žiaria bielobou, ktorá v lúčoch popoludňajšieho slnka nadobúda ružový odtieň.

[Mapa na strane 24]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

severný pól

GRÓNSKO

SVALBARD

Longyearbyen

75 °

ISLAND

NÓRSKO

60 °

RUSKO

[Obrázok na strane 25]

Mestečko Longyearbyen

[Obrázok na strane 25]

V drsnom arktickom podnebí rastie mnoho kvitnúcich rastlín, ako napríklad tento fialový lomikameň

[Prameň ilustrácie]

Knut Erik Weman

[Obrázky na strane 26]

Svalbardská snehuľa horská a svalbardský sob

[Prameň ilustrácie]

Knut Erik Weman