Vybrala som si správnu životnú dráhu

Rozpráva Sonia Acuña Quevedová

Mohla som získať vyššie miesto v banke. Bola s tým spojená prestíž a vyššia mzda. No práve som dostala pozvanie slúžiť v jednom vzdialenom zbore ako zvestovateľka celým časom. Po 32 rokoch viem, že som sa rozhodla múdro.

MAMA bola vychovaná ako rímskokatolíčka, no pochybovala o cirkevných náukách. Premýšľala o tom, prečo by mali byť uctievané sochy a obrazy — výtvor ľudských rúk. Považovala za dôležité spoznať pravdu v duchovných veciach a chodila z jednej cirkvi do druhej, aby našla odpovede, no bezvýsledne.

Raz, keď sedela pred naším domom v mexickom meste Tuxtla a vychutnávala chladný vánok, pristavil sa pri nej jeden Jehovov svedok. Keďže ju zaujali jeho biblické odpovede na jej otázky, súhlasila s tým, aby prišiel opäť. Keď sa vrátil, mama ho čakala s adventistickým a nazarénskym kazateľom a katolíckym kňazom. Položila otázku o sabate a iba svedok jej dal uspokojujúcu biblickú odpoveď. Bibliu mal v skutočnosti iba on! V roku 1956, len po šiestich mesiacoch štúdia Biblie, bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa. Mala som osem rokov.

Otec sa o nás bojí

Otec mame nebránil študovať Bibliu. No keď začala vyučovať nás štyri deti — dvoch chlapcov a dve dievčatá — a navštevovať kresťanské zhromaždenia, zničil jej literatúru. Bol presvedčený, že sme boli zvedení, a preto sa snažil pomocou katolíckej Biblie dokázať, že svedkovia svojvoľne vložili do svojho prekladu Božie meno — Jehova. Keď mu mama ukázala Božie meno v jeho vlastnej Biblii, bol veľmi prekvapený a jeho postoj k svedkom sa začal meniť. — Žalm 83:18.

V Mexiku je významným okamihom, keď dievča dosiahne vek 15 rokov. Keďže sláviť narodeniny je nebiblické, prestala som ich oslavovať. * Ale otec chcel pre mňa za každú cenu urobiť niečo mimoriadne. Premyslela som si to a povedala som mu: „Najväčším darom od teba bude pre mňa to, keď so mnou pôjdeš na najbližší zjazd Jehovových svedkov.“ Súhlasil a jeho záujem o pravdu rástol.

Raz večer po silnej búrke otca vážne zranil elektrický prúd z padnutého vedenia. Keď sa zotavoval v nemocnici, miestni svedkovia mu poskytovali 24-hodinovú starostlivosť. Bol to prejav kresťanskej lásky, na ktorý nikdy nezabudol. Neskôr sa začal zapájať do zvestovateľskej služby a oddal svoj život Jehovovi. Žiaľ, 30. septembra 1975, mesiac predtým, ako mal byť pokrstený, zomrel. Veľmi sa tešíme, že ho pri vzkriesení objímeme! — Skutky 24:15.

Dobrý vplyv v rodine

Moja staršia sestra Carmen si vždy vysoko cenila službu celým časom. Krátko po tom, čo bola v roku 1967 pokrstená, sa stala pravidelnou priekopníčkou a trávila v službe asi 100 hodín mesačne. Časom sa presťahovala do mesta Toluca, ktoré leží v strede Mexika. Ja som si našla prácu v banke a bola som pokrstená 18. júla 1970.

 Carmen sa zo služby celým časom veľmi tešila a povzbudzovala ma, aby som prišla do Tolucy slúžiť aj ja. Keď som jedného dňa počúvala prednášku o tom, že Ježišovi nasledovníci majú využívať vzácne duchovné dary na oslavu Boha, spomenula som si na jej pozvanie. (Matúš 25:14–30) Položila som si otázku: ‚Využívam naplno duchovné dary, ktoré mi boli zverené?‘ To vo mne roznietilo túžbu robiť pre Jehovu viac.

Vyberám si z dvoch cieľov

V roku 1974 som si podala prihlášku do priekopníckej služby s tým, že som ochotná slúžiť aj v inom obvode. Krátko nato mi v práci zazvonil telefón. Volal mi jeden kresťanský starší z Tolucy. „Už na teba čakáme. Čo je s tebou?“ opýtal sa. Prekvapilo ma, keď som zistila, že som bola vymenovaná za zvláštnu priekopníčku a mala som slúžiť v Toluce. List s mojím pridelením sa zjavne po ceste stratil! (Zvláštni priekopníci slúžia Jehovovi celým časom a sú ochotní ísť, kamkoľvek ich Jehovova organizácia pošle.)

Hneď som v banke povedala o svojom rozhodnutí odísť. „Počkajte, Sonia,“ povedal mi šéf, pričom mával nejakým papierom. „Práve sme sa dozvedeli, že ste medzi siedmimi ženami, ktoré boli vybraté, aby sa stali zástupkyňami manažérov. U nás ženy nikdy nedostali také miesto. Neprijmete ho?“ Ako som spomenula v úvode, toto povýšenie znamenalo istú prestíž a vyšší zárobok. Napriek tomu som šéfovi poďakovala a povedala, že som rozhodnutá slúžiť Bohu vo väčšej miere. „Urobte, ako myslíte,“ povedal. „Ale keby ste si hľadali prácu, u nás budete mať dvere vždy otvorené.“ O dva dni som bola v Toluce.

Slúžim ako zvláštna priekopníčka v Mexiku

Pripojila som sa ku Carmen, ktorá už dva roky slúžila ako zvláštna priekopníčka v Toluce. Boli sme nesmierne šťastné, že sme opäť spolu. No naša spolupráca netrvala dlho. O tri mesiace mala mama nehodu a potrebovala stálu opateru. S Carmen sme sa poradili s odbočkou Jehovových svedkov a dohodli sme sa, že Carmen sa vráti domov a postará sa o mamu. Opatrovala ju 17 rokov. Medzitým slúžila ako pravidelná priekopníčka a pozývala záujemcov na štúdium k sebe domov, aby tak mohla byť pri mame.

V roku 1976 som bola pridelená do Tecamachalca — mesta kontrastov. Na jednom jeho konci žili chudobní, na druhom bohatí. Začala som študovať Bibliu so staršou paňou, ktorá sa nikdy nevydala a bývala u svojho bohatého brata. Keď mu povedala, že sa chce stať svedkyňou, pohrozil jej, že bude musieť odísť. No túto pokornú ženu to nezastrašilo a dala sa pokrstiť. Jej brat ju naozaj vysťahoval. Hoci mala vtedy 86 rokov, úplne sa spoľahla na Jehovu. Zbor sa o ňu staral až do jej smrti. Zomrela vo vernosti.

Škola Gileád a pridelenie do Bolívie

V Tecamachalcu som prežila päť nádherných rokov. Potom som dostala pozvanie do prvej triedy školy Gileád v Mexiku, ktorá bola pobočkou školy v New Yorku. Mama i Carmen trvali na tom, aby som pozvanie prijala, a tak som šla do odbočky v meste Mexiko na 10-týždňové školenie, ktoré bolo v mojom živote jedným z najvýznamnejších duchovných míľnikov. Graduácia našej triedy sa konala 1. februára 1981 a s Enriquetou Ayalovou (teraz Fernándezovou) som bola pridelená do bolívijského mesta La Paz.

Keď sme prileteli do La Pazu, svedkovia, ktorí nás mali čakať, neprišli. „Využime čas,“ povedali sme si. A tak sme začali zvestovať ľuďom na letisku. Po troch príjemne využitých hodinách sme sa so svedkami z odbočky stretli. Ospravedlnili sa nám a povedali, že cesty boli zablokované, lebo sa v meste konal karneval.

Zvestujem nad oblakmi

La Paz leží vo výške 3 625 metrov nad morom, a tak väčšinu dní sme boli nad oblakmi.  Riedky vzduch nám sťažoval dýchanie a aj krátky čas v službe ma vyčerpal. Hoci mi trvalo rok, kým som si zvykla na nadmorskú výšku, Jehovovo požehnanie omnoho prevážilo telesné ťažkosti. Napríklad v jedno ráno v roku 1984 som vyliezla po skalnatom svahu do domu učupenom na vrchu. Z posledných síl som zaklopala na dvere a vyšla von pani. Mali sme nádherný rozhovor a povedala som jej, že o niekoľko dní sa vrátim.

„Tak o tom pochybujem,“ povedala. Ja som sa však vrátila a ona ma poprosila, aby som učila z Biblie jej dcéru. „To je zodpovednosť rodičov,“ povedala som jej. „No ak chcete, pomôžem vám.“ Súhlasila a aj ona začala študovať Bibliu. Keďže bola negramotná, začali sme preberať brožúrku Naučte sa čítať a písať, ktorú vydali Jehovovi svedkovia.

Časom bolo v tejto rodine už osem detí. Keď som šla k nim, niektoré deti sa pochytali za ruky a pomohli mi dostať sa hore. Napokon slúžila Jehovovi celá rodina: otec, matka a osem detí. Tri dcéry sú priekopníčkami a jeden syn je zborovým starším. Otec bol v zbore služobným pomocníkom až do svojej smrti v roku 2000. Keď uvažujem o tejto peknej rodinke a jej vernosti, moje srdce napĺňa radosť. Ďakujem Jehovovi, že mi dovolil pomôcť im.

Opäť s Carmen

Keď mama v roku 1997 zomrela, Carmen znovu dostala pozvanie slúžiť ako zvláštna priekopníčka. V roku 1998 bola pridelená tam, kde som slúžila ja, do Cochabamby v Bolívii. A tak sme boli po 18 rokoch opäť spolu a Carmen bola vymenovaná za misionárku. V Cochabambe sme prežili nádherné chvíle. Je tam také príjemné podnebie, že sa hovorí, že stadiaľ lastovičky nikdy neodlietajú! V súčasnosti sme v bolívijskom meste Sucre, ktoré má 220 000 obyvateľov. Toto nádherné mesto leží v údolí vo veľkej nadmorskej výške. Kedysi ho ľudia volali Malý Vatikán, pretože tam bolo veľa katolíckych kostolov. Dnes je tam päť zborov Jehovových svedkov.

S Carmen slúžime ako priekopníčky spolu vyše 60 rokov a mali sme jedinečnú výsadu pomôcť vyše sto ľuďom dať sa pokrstiť. Áno, slúžiť Jehovovi celou dušou je nepochybne najodmeňujúcejším spôsobom života! — Marek 12:30.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Štverala som sa po skalnatom svahu, aby som mohla študovať s touto rodinou

[Obrázok na strane 15]

V službe s mojou sestrou Carmen (napravo)