Niečo trvalejšie ako umenie

Rozpráva Rakel Koivistová

Môj návrh na pomník obetiam druhej svetovej vojny vyhral v roku 1950 celonárodnú súťaž. Keď bol o rok slávnostne odhalený obrovský žulový pomník v meste Tuusula vo Fínsku, nebola som pri tom. Rada vám vysvetlím prečo.

NARODILA som sa v roku 1917 do rodiny, ktorá žila na vidieku na juhu Fínska. Bola som najmladšia z ôsmich detí. Hoci sme boli chudobní, bola som šťastná a mala som pocit bezpečia. Moji rodičia boli vyrovnaní, zbožní ľudia a učili nás vážiť si duchovné veci. Bibliu, ktorú kúpil otec, sme si doma vysoko vážili.

Už ako dieťa som z dreva vyrezávala postavičky. Príbuzní si mysleli, že mám talent, a tak ma povzbudzovali, aby som šla študovať výtvarné umenie. Časom som bola prijatá na univerzitu v Helsinkách, kde som mala študovať umelecký priemysel. Táto výberová škola bola vo Fínsku centrom umeleckého života. Bolo to prostredie, ktoré mňa, jednoduché dievča z vidieka, fascinovalo a úplne pohltilo. Keď som v roku 1947 promovala, myslela som si, že by som vo svete mohla po sebe zanechať niečo trvalé.

Zvrat v uvažovaní

Potom sa moje ciele náhle zmenili. Jedného dňa za mnou prišla moja sestra Aune a nadšene vyhlásila: „Našla som pravdu!“ Dostala knihu „Boh nech je pravdivý“, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Jej slová na mňa nezapôsobili. Zakrátko som si tú istú knihu všimla u bývalej spolužiačky z univerzity. Keď som sa ku knihe posmešne vyjadrovala, zahriakla ma: „Nesmej sa! Táto kniha ti pomôže porozumieť Biblii.“ Zadovážila som si ju a takmer celú som ju naraz prečítala. Už som sa nesmiala. Bola som presvedčená, že svedkovia majú pravdu. Uvedomila som si tiež, že Jehova Boh mi ponúka niečo, čo mi umenie nemôže dať — večný život.

Keď som sa po prvý raz stretla so svedkami, nepozvali ma na zhromaždenia. Preto som si myslela, že zhromaždenia sú len pre členov. A tak som sa opýtala, či by som na ne nemohla chodiť aj ja. Potešilo ma, keď  som sa dozvedela, že kresťanské zhromaždenia sú pre všetkých. Zhromaždenia posilnili moju vieru a po nejakom čase som sa rozhodla oddať svoj život Jehovovi. Toto rozhodnutie som dala verejne najavo 19. novembra 1950, keď som sa s mojou sestrou dala pokrstiť. Je radostné, že štyri naše sestry i naši milí rodičia sa nakoniec stali svedkami.

Ako mám využiť svoj život

V čase, keď som študovala Bibliu so svedkami, v umení sa mi darilo. Po ukončení štúdia na umeleckej škole som pracovala ako asistentka profesora, ktorý vyučoval sochárstvo. Potom, ako som už spomenula v úvode, môj návrh na pomník obetiam druhej svetovej vojny vyhral celonárodnú súťaž. Keďže som sa už na vojnu pozerala inak, navrhla som, aby sa pomník vysoký päť metrov volal „Cesta, z ktorej niet návratu“. (Izaiáš 2:4; Matúš 26:52) Pri jeho slávnostnom odhalení, ktoré malo vlastenecký charakter, som nebola, lebo to bolo proti môjmu presvedčeniu založenému na Biblii.

Ako umelkyňa som si získavala meno a dostávala som lukratívne pracovné ponuky. No prehodnotila som svoje priority. Hoci som svoju prácu milovala, moja túžba pomáhať ľuďom v duchovnom ohľade bola silnejšia. Preto som v roku 1953 začala slúžiť ako priekopníčka.

Občas mi ľudia hovorili, že mrhám talentom. Ale ja som si uvedomovala, že akékoľvek osobné úspechy v sochárstve by boli iba dočasné. Aj žulové sochy sa časom rozpadnú. Ale ako priekopníčka som mohla venovať väčšinu času tomu, aby som druhým pomáhala dostať sa na cestu k večnému životu! (Ján 17:3) No na sochárstvo som nezabudla. Z času na čas som robila malé sochy pre radosť i na predaj, aby som sa uživila.

Sťahujem sa na vidiek

V roku 1957, keď som už štyri roky slúžila ako priekopníčka v Helsinkách, ma fínska odbočka Jehovových svedkov oslovila, či by som nešla slúžiť do Jalasjärvi, vidieckej oblasti na juhozápade Fínska. Mala som sa tam pripojiť k Anji Ketovej, ktorá bola odo mňa o 17 rokov mladšia. Hoci som ju nepoznala, s radosťou som toto pridelenie prijala a šla som bývať k nej. V tej oblasti sme boli jedinými svedkami, a tak sme takmer vždy slúžili spolu. Zakrátko sme sa stali nerozlučnými priateľkami.

Príchod do Jalasjärvi znamenal vrátiť sa do vidieckych podmienok podobných tým, v ktorých som žila, skôr ako som sa pred 20 rokmi dostala do umeleckých kruhov v hlavnom meste. Zimy boli tuhé a niekedy sme sa museli brodiť v snehu, ktorý nám siahal po pás. Bývali sme v drevenom domčeku, ktorý zďaleka nebol luxusný. Po vodu sme chodievali k neďalekému prameňu a niekedy sa stávalo, že nám doma cez noc voda zamrzla. Ale mali sme všetko, čo sme potrebovali. (1. Timotejovi 6:8) Boli to dni plné činnosti, ktoré nám prinášali radosť.

Mám veľa odmeňujúcej práce

Spočiatku sa však zdalo, že nemáme veľký úspech, pretože tamojší ľudia mali voči nám predsudky. Chceli sme im priblížiť naše dielo, a tak sme zariadili premietanie filmov, ktoré vyrobili Jehovovi svedkovia, napríklad filmov Spoločnosť nového sveta v činnosti a Šťastie spoločnosti nového sveta. Vďaka nim nás i našu organizáciu lepšie spoznali a videli, aký dobrý vplyv má naša činnosť na ľudí na celom svete. Filmy si prišlo pozrieť veľa ľudí.

Raz Eero Muurainen, cestujúci dozorca spomedzi Jehovových svedkov, premietal v spoločenskej sále film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Bolo tam toľko ľudí, že som si ledva našla miesto úplne vzadu. Musela som stáť na jednej nohe a opierať sa o stenu, pretože druhú nohu som si už nemala kam položiť. Po skončení filmu prišli mnohí za nami a požiadali nás, aby sme ich navštívili.

Používali sme aj veľký magnetofón a na farmách sme prehrávali nahrávky biblických  prednášok. Raz sme u jednej rodiny dohodli prehrávanie prednášky na siedmu hodinu večer a pozvali sme celú dedinu. V ten deň sme zavčas rána sadli na bicykle a šli sme zvestovať do dediny vzdialenej asi 25 kilometrov. Mysleli sme si, že do večera je času dosť. Keď sme sa však vracali z dediny domov, cesta bola samé blato, pretože pršalo.

Napokon boli naše bicykle také zablatené, že kolesá sa už nemohli otáčať, a my sme ich museli niesť domov v rukách. Preto sme na plánované stretnutie odchádzali z domu až neskoro večer. Niesli sme ťažký magnetofón. Keďže sme prišli až o desiatej, mysleli sme si, že tam už nikto nebude. No na naše prekvapenie nás v dome čakalo plno dedinčanov! Po prednáške sa rozprúdil živý rozhovor. Keď sme nadránom došli domov, boli sme na smrť unavené, ale šťastné!

Dediny boli od seba veľmi vzdialené, a tak nám svedkovia z tejto oblasti pomohli kúpiť si auto — staré vozidlo ruskej výroby. To nám zvestovateľskú službu značne uľahčilo. Časom sa stalo známym, pretože biskup počas svojej návštevy zakázal veriacim pozývať nás k sebe domov. Hovoril o dvoch dámach v modrom aute. Jeho slová na ľudí okamžite zapôsobili. Chceli vedieť, kto sú tie dve dámy a prečo sú také nebezpečné. Ich zvedavosť viedla k tomu, že sme mali veľa pekných biblických rozhovorov. Naozaj sú pravdivé Izaiášove slová: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech.“ — Izaiáš 54:17.

Po čase priniesla naša práca výsledky. Začali sme mávať každý týždeň zhromaždenia, na ktoré prichádzalo niekoľko záujemcov. Časom sa naša skupina rozrástla a v roku 1962 bol vytvorený zbor, v ktorom bolo 18 svedkov, najmä žien. O dva roky sme boli s Anjou pridelené do mestečka Ylistaro, ktoré leží v tej istej oblasti.

Inšpiratívne prostredie

Na našom novom mieste pridelenia sme si vychutnávali pokoj a krásu vidieka, no najväčšiu radosť nám prinášali ľudia. Väčšina z nich bola pohostinná a priateľská. Je síce pravda, že mnohí boli veľmi nábožní a vlastenecky naladení a niekedy nás nahnevane odmietli, ale boli tam aj ľudia, ktorí si Bibliu vysoko vážili. Keď sme vytiahli Bibliu, veľakrát sa stalo, že ženy prerušili domáce práce, aby nás mohli počúvať, a muži si zložili klobúky, ktoré bežne neskladali. Niekedy na štúdium Biblie prišla celá rodina a dokonca susedia.

Úprimní a čestní ľudia, ktorých som v službe stretla, boli pre mňa inšpiráciou k tvorbe. Keď som mala trochu voľného času, vzala som si kúsok hliny a začala som modelovať. Keďže ma vždy fascinovali pekné a veselé ľudské črty, takmer všetky moje figúrky zobrazovali ľudí. Mnohé moje sošky znázorňovali ženy pri domácich prácach. V jednom časopise sa o mojich soškách písalo: „Sála z nich teplo zeme a pokoj, ako aj humor, vyrovnanosť  a uvoľnenosť... Za týmito figúrkami sa skrýva jej láska k ľuďom a výnimočné umelecké schopnosti.“ Dávala som si však pozor, aby ma umenie nepohltilo. Pevne som sa pridŕžala rozhodnutia slúžiť Jehovovi ako priekopníčka.

V roku 1973 som dostala ponuku, ktorú som nemohla odmietnuť. Bola som požiadaná vytvoriť keramický reliéf, ktorý mal byť umiestnený na novej recepcii fínskej odbočky Jehovových svedkov v meste Vantaa. Námetom tohto diela mal byť Žalm 96:11–13. Bola som nesmierne šťastná, že som mohla využiť svoje schopnosti na chválu Jehovu.

Keďže v čase, keď som slúžila ako priekopníčka, som umelecké predmety robila väčšinou pre radosť, prekvapilo ma, keď mi bol koncom 70. rokov 20. storočia ako umelkyni priznaný dôchodok. Pravdaže, táto finančná podpora ma potešila, ale pomyslela som si: ‚Keby som bola venovala život umeniu, bolo by to všetko, čo by som dostala za tú námahu? Trochu peňazí na prilepšenie v dôchodku?‘ Ako málo by to bolo v porovnaní s odmenou večného života! — 1. Timotejovi 6:12.

Znovu v meste

Rok 1974 vniesol do nášho života a služby zmenu. Boli sme pridelené do veľkého mesta Turku. V tom čase sa tam vo veľkom stavali nové byty a s príchodom obyvateľov boli potrební aj ďalší zvestovatelia Kráľovstva. Spočiatku sme novým, mestským pridelením neboli príliš nadšené. Zvestovať obyvateľom mesta sa nám zdalo ťažšie, pretože mnohí boli ľahostajní. Ale postupne sme si na tento obvod zvykli a našli sme mnoho ľudí, ktorí si vážili biblické pravdy.

Za tie roky sme s Anjou mali výsadu pomôcť vyše 40 ľuďom oddať svoj život Jehovovi. Tieto duchovné deti nám prinášajú obrovskú radosť. (3. Jána 4) V poslednom čase sa mi síce zdravie zhoršuje, ale o to viac pociťujem Jehovovu podporu, lásku zboru a ‚posilňujúcu pomoc‘ Anje, mojej drahej spolupracovníčky v priekopníckej službe. (Kolosanom 4:11; Žalm 55:22) Keď sme sa stretli takmer pred 50 rokmi, zrejme si ani jedna z nás nemyslela, že budeme po zvyšok života slúžiť spolu ako priekopníčky.

Známy je výrok: „Život je krátky, umenie trvalé.“ Táto veta však nebola mojím mottom. Ja sa stotožňujem so slovami apoštola Pavla, ktorý v 2. Korinťanom 4:18 napísal: „To, čo je viditeľné, je dočasné, ale to, čo je neviditeľné, je večné.“ Akákoľvek radosť, ktorú som ako umelkyňa prežila — „to, čo je viditeľné“ —, je dočasná. Určite sa nedá porovnať s radosťou, ktorú mi prináša služba Jehovovi. A neposkytuje večný život. Mám veľmi dobrý pocit z toho, že som svoj život venovala ‚tomu, čo je neviditeľné‘, čo je trvalejšie ako umenie!

[Obrázok na strane 19]

Pracujem na žulovom pomníku

[Obrázok na strane 21]

S Anjou (vľavo) v roku 1957

[Obrázok na strane 22]

S Anjou (vpravo) dnes