„Jehova, dovoľ mi slúžiť ti“

Rozpráva Danielle Hallová

Keď som bola malá, rada som chodievala za babičkou, ktorá bývala vedľa nás. Mala vo zvyku každý deň si poobede zdriemnuť. Keď som v tom čase za ňou prišla, sadli sme si na posteľ a ona mi čítala biblické príbehy. Často mi hovorievala: „Nikdy nezabudni, že Jehova ťa má rád. A ak ho budeš mať rada aj ty, bude sa o teba stále starať.“ Jej slová sa mi vryli hlboko do mysle i do srdca.

BABIČKA zomrela v roku 1977, keď som mala štyri roky. Bola Jehovovou svedkyňou, rovnako ako všetci ockovi príbuzní v austrálskom meste Moe, kde sme bývali. Moji rodičia neboli svedkami, ale ocko s nimi sympatizoval. Neskôr sme sa presťahovali do malého pobrežného mesta Tintenbar v Novom Južnom Walese. Tam sme z času na čas chodili s mojím starším bratom Jamiem i s ockom na zhromaždenia svedkov.

Keď som mala osem rokov, rodičia sa rozišli. Ocko sa vrátil do Moe a ja s Jamiem sme zostali u mamičky. Biblia ju nezaujímala a nechcela, aby sme chodili na zhromaždenia Jehovových svedkov. Bolo mi to veľmi ľúto. Babičkine slová mi stále zneli v ušiach a pôsobili na moje  srdce. Uvedomovala som si, že skutočne milujem Jehovu! A chcela som mu slúžiť. Preto som sa modlila k Jehovovi a hovorila mu, že aj ja som jeho svedkyňou. Aj Jamie to tak cítil.

Skúšky v škole

Niekedy v tom čase sa učiteľ každého v triede pýtal, akého je náboženstva, aby to mohol zapísať do triednej knihy. Keď prišiel rad na Jamieho, hlasno a jasne povedal, že je Jehovov svedok. Učiteľ sa zarazil a požiadal ho, aby to povedal opäť. Jamie to teda zopakoval. „Naozaj? Ešte sa k tebe vrátime,“ povedal. Keď som bola na rade ja, tiež som nahlas povedala, že som Jehovova svedkyňa. Učiteľ bol očividne nahnevaný a zavolal riaditeľa školy.

„Mám tu vaše prihlášky a vaši rodičia nenapísali, že ste Jehovovi svedkovia,“ povedal riaditeľ pevne. „Ale podľa tohto náboženstva žijeme,“ taktne sme odvetili. Ani on, ani učiteľ sa už k tejto otázke nikdy nevrátili.

V škole som sa snažila podeliť o svoje obmedzené poznanie Biblie so spolužiakmi. Brávala som si so sebou knihu Moja kniha biblických príbehov a občas som príbehy čítala jednému dievčaťu, ktoré verilo v Boha. * Ale keďže som sa snažila žiť podľa kresťanských zásad, nikdy som nebola ktovieako obľúbená a z času na čas som sa cítila veľmi opustená.

K Jehovovi som sa modlila často a intenzívne, vďaka čomu sa stal mojím najbližším priateľom. Každý deň, keď som prišla zo školy domov, posadila som sa na posteľ a porozprávala Jehovovi, čo všetko sa cez deň stalo — až do najmenších podrobností. Často som plakala. Po tvári mi stekali slzy, keď som prosila: „Jehova, dovoľ mi slúžiť ti s tvojím ľudom.“ Vždy, keď som sa pomodlila, pocítila som úľavu.

List, ktorý ma posilnil

Keď som mala desať rokov, Jamie sa vrátil do Moe k ockovi. Tak som bola v duchovnom ohľade ešte viac izolovaná. Potom som na návšteve u susedov našla nejaké časopisy, ktoré vydali Jehovovi svedkovia. Celá nadšená som si opakovala adresu austrálskej odbočky, aby som ju nezabudla, a ponáhľala som sa domov zapísať si ju. Do odbočky som napísala úprimný list, v ktorom som opísala svoju situáciu a poprosila o pomoc v duchovnom ohľade. Pri čítaní dojímavej dvojstranovej odpovede, ktorá bola adresovaná výlučne mne, mi oči zaliali slzy. Bol to dôkaz, že pre Jehovu som cenná!

V liste som bola povzbudzovaná k tomu, aby som napodobňovala vieru izraelského dievčatka, ktoré sa stalo slúžkou Naamana, veliteľa sýrskeho vojska v biblických časoch. Hoci bolo toto dievča v zajatí a žilo ďaleko od domova, zostalo blízko svojho Boha, Jehovu. A tým, že odvážne hovorilo o svojej viere, dokázalo, že je jeho pravým svedkom. — 2. Kráľov 5:1–4.

V liste z odbočky sa ďalej písalo: „Slúž Jehovovi tak, že budeš poslúchať rodičov a budeš usilovná v škole. Mala by si tiež zostať blízko pri Jehovovi pomocou modlitby a štúdia.“ V závere listu sa písalo: „Danielle, nezabúdaj, že bez ohľadu na to, kde žijeme, Jehova je vždy pri nás. Určite v to veríš aj Ty.“ ​(Rimanom 8:35–39) Hoci je tento list starý a ošúchaný, mám ho stále medzi prvými stránkami Biblie. Často som si ho čítala, ale ani raz nezostalo moje oko suché.

Onedlho som dostala ďalší list. Písalo sa v ňom, že môj otec zariadil, aby som poštou dostávala časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Bola som nesmierne šťastná. Už som bola pravidelne zásobovaná duchovným pokrmom. Každé číslo som si prečítala od začiatku do konca. Dodnes mám odložené prvé výtlačky týchto vynikajúcich časopisov. Asi  v tom čase ma začal navštevovať kresťanský starší z miestneho zboru. Hoci boli jeho návštevy krátke, veľmi ma povzbudzovali.

Zmeny vedú k pokroku

Hoci sa moja situácia v duchovnom ohľade zlepšila, jednako som túžila uctievať Jehovu bez obmedzení. A tak som sa vo veku 13 rokov mamy opýtala, či by som mohla bývať u otca. Mamičku som mala veľmi rada, rovnako ako ona mňa, ale bola som odhodlaná slúžiť Bohu. Keď súhlasila, vrátila som sa do Moe a začala som v tamojšom zbore študovať Bibliu. S ockovým súhlasom sme s Jamiem chodili na všetky zhromaždenia. Miestni svedkovia robili všetko pre to, aby nám pomohli. Duchovne sme rýchlo napredovali a po čase sme sa s odstupom len niekoľkých mesiacov dali pokrstiť. Áno, moja modlitba z detstva bola vypočutá. Slúžila som Jehovovi s jeho ľudom!

Medzitým som si vytvorila mimoriadne puto k ujovi a tete, Philipovi a Lorraine Taylorovcom, ktorí tiež patrili do zboru Moe. Bola som im ako dcéra. Keď šli na ostrov Bougainville, ktorý patrí k Papue-Novej Guinei, aby slúžili tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, ihneď som prijala ich pozvanie ísť s nimi. Mala som len 15 rokov, ale ocko i mamička mi to dovolili.

Na Bougainville som pokračovala vo vzdelávaní formou korešpondencie a väčšinu zvyšného času som trávila zvestovaním. Tešila som sa, že som mohla spolupracovať s misionármi a priekopníkmi. Tamojší obyvatelia boli najpokornejší ľudia, akých som dovtedy stretla, a mnohí túžili študovať Bibliu.

V tom roku však vypukli politické nepokoje a bolo pre mňa príliš nebezpečné zostať tam. Bolo srdcervúce odísť z tohto ostrovčeka a opustiť jeho príjemných obyvateľov. Keď malé lietadlo, v ktorom som sedela, vzlietlo, videla som uja Philipa stáť na rozjazdovej dráhe a kývať mi na rozlúčku. Srdce mi išlo puknúť od žiaľu a v duchu som sa modlila k Jehovovi, aby som jedného dňa mohla slúžiť ako misionárka v zahraničí.

Odpoveď na ďalšie modlitby

Keď som sa vrátila do Austrálie a dokončila si strednú školu, začala som sa školiť v právnickej firme. Ocko sa medzitým znovu oženil a staral sa o veľkú nevlastnú rodinu. Jamie býval u mamičky. Istý čas som bývala raz u jedného, raz u druhého rodiča. Život sa mi zdal komplikovaný. Musela som si ho zjednodušiť a zamerať sa na duchovné ciele. A tak som v roku 1994 začala vo zvýšenej miere slúžiť v zbore Moe ako priekopníčka.

Opäť som bola šťastná. Priatelila som sa s duchovne zmýšľajúcimi mladými v zbore. Veľmi ma podporovali. V roku 1996 som sa vydala za jedného z nich, Willa, láskavého a pokorného muža s príjemným hlasom. Je pre mňa skutočným darom od Jehovu.

Usadili sme sa a zdalo sa nám, že nám už k šťastiu nič nechýba. Jedného dňa sa Will vrátil domov zo spolupráce s krajským dozorcom, ktorý v našej oblasti navštevoval zbory. Poprosil ma, aby som si sadla, a opýtal sa ma: „Bola by si ochotná presťahovať sa, aby sme pomohli inému zboru?“ V duchu som si hneď povedala áno. No zo žartu som sa opýtala: „Kam? Na Vanuatu? Alebo na Fidži?“ Will odpovedal: „Do Morwellu.“ Ja som mu na to: „Veď to je tu za rohom!“ Zasmiali sme sa a hneď sme sa dohodli, že radi pôjdeme slúžiť do susedného zboru ako priekopníci.

Nasledujúce tri roky v Morwelli boli radostným a produktívnym obdobím. Potom prišlo ďalšie prekvapenie. Austrálska odbočka Jehovových svedkov sa nás opýtala, či by sme boli ochotní slúžiť ako zvláštni priekopníci. Kde? Vo Východnom Timore, maličkej krajine vo východnej časti indonézskeho súostrovia. Vyhŕkli mi slzy. Ďakovala som Jehovovi, že vypočul všetky moje modlitby. Nielenže ma prijal za svoju služobníčku, ale s manželom sme mohli ísť slúžiť do inej krajiny.

Služba v zámorí

V júli 2003 sme docestovali do hlavného mesta Dílí, v ktorom bol  jediný zbor v krajine a v ňom 13 zvláštnych priekopníkov z Austrálie a hŕstka tamojších svedkov. Timorskí bratia a sestry boli veľmi chudobní; väčšina z nich prišla o majetok a príbuzných počas 24-ročnej občianskej vojny, ktorá sa skončila v roku 1999. Mnohí tiež zažili silný odpor rodiny voči ich novonájdenej viere. No napriek súženiu a chudobe boli v duchovnom ohľade bohatí a šťastní. — Zjavenie 2:8, 9.

Zistili sme, že väčšina Timorčanov je bohabojných a má Bibliu v úcte. Onedlho sme mali toľko biblických štúdií, že sme sa o ne nestíhali starať. Po istom čase niektorí z našich prvých záujemcov začali slúžiť po našom boku ako pokrstení bratia a sestry. Keď sme videli, ako duchovne napredujú, pôsobilo nám to nesmiernu radosť.

V roku 2006 opäť zavládol v Dílí nepokoj. Napätie medzi rôznymi etnickými skupinami vyvrcholilo v totálnom vojnovom konflikte. Mnohé domy boli vyplienené alebo spálené do tla a miestni svedkovia hľadali útočište u zvláštnych priekopníkov. Z nášho domu a dvora sa dočasne stal utečenecký tábor a raz s nami bývalo takmer sto ľudí. Veľký prístrešok pre autá slúžil ako kuchyňa, jedáleň a dočasná sála Kráľovstva.

Hoci sa okolo nás strieľalo a vybuchovali granáty, náš priekopnícky domov bol oázou pokoja. Všetci sme cítili, že Jehova nad nami drží ochrannú ruku. Každý deň sme začínali spoločným rozborom biblického textu. Zhromaždenia sa konali ako zvyčajne. Viedli sme tiež biblické štúdiá so záujemcami.

Po niekoľkých týždňoch sa ukázalo, že pre bratov, ktorí sa narodili vo východnej časti krajiny, je nebezpečné zostať v Dílí. Preto svedkovia, ktorým boli zverené zodpovedné úlohy, sa rozhodli založiť novú skupinu v druhom najväčšom meste, v Baucau, ktoré leží na východ od Dílí a do ktorého sa dá dostať za tri hodiny. A tak sme s Willom dostali nové pridelenie.

Do Baucau sme docestovali v júli 2006, takmer presne po troch rokoch od nášho príchodu do Východného Timoru. V našej novej skupine boli štyria zvláštni priekopníci a šiesti timorskí svedkovia. Tamojší bratia a sestry nechali všetok svoj majetok v Dílí, no z tvárí im nevymizol široký úsmev. Naozaj sme obdivovali ich vernosť a obetavosť.

S Willom stále slúžime v Baucau. Toto pridelenie máme radi a považujeme ho za ďalší dar od Jehovu. Keď spätne hodnotím svoj život, uvedomujem si, že babička mala pravdu. Jehova sa o mňa celé roky sústavne staral. Vždy mu ďakujem za to, že mi udelil výsadu slúžiť mu s jeho ľudom. Nesmierne sa tiež teším na čas, keď uvidím babičku pri vzkriesení. Potom jej budem môcť poďakovať za to, že mi dala kľúč, ktorý mi otvoril dvere k radostnému a odmeňujúcemu spôsobu života.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

S babičkou

[Obrázok na stranách 28, 29]

S manželom Willom