Vymrú v Brazílii Indiáni?

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRAZÍLII

NÁRODNÝ park Xingu leží v brazílskom štáte Mato Grosso. Rozprestiera sa na ploche 27 000 štvorcových kilometrov — skoro takej veľkej, ako je rozloha Belgicka. Žije tam asi 3 600 Indiánov zo 14 etnických skupín. Tento park sa na satelitných záberoch vyníma ako sýtozelená škvrna uprostred „obrovského biliardového stola“. Okolité lesy boli buď vypálené, aby sa drevorubači dostali k stromom, z ktorých mohli mať zisk, alebo sa z nich stali pasienky pre obrovské stáda dobytka.

V 60. rokoch 20. storočia začala brazílska vláda zriaďovať pre Indiánov rezervácie. Tieto rezervácie ležia hlavne v povodí Amazonky a v súčasnosti zaberajú asi 12 percent územia Brazílie. Ich zriadenie prispelo k prekvapujúcemu zvratu: počet Indiánov v Brazílii rastie — prvý raz za posledných 500 rokov! Údajne ich je tam asi tristotisíc. To je však len malý zlomok z toho, koľko Indiánov žilo v roku 1500. Odhaduje sa, že ich vtedy bolo dva až šesť miliónov.

Podľa jedného spisovateľa za posledných 500 rokov „nastala šokujúca demografická tragédia, ktorá má obrovský dosah“. Čo viedlo k takému prudkému poklesu populácie Indiánov? Znamená rastúci počet Indiánov v Brazílii za posledné roky, že im už nehrozí záhuba?

Začiatky kolonizácie

Prvých 30 rokov po tom, ako Portugalci v roku 1500 vyhlásili Brazíliu za svoje územie, sa kolonialisti zamerali na brazílske drevo — tvrdé drevo cezalpíny ježatej, z ktorého sa získava červené farbivo. Podľa tohto dreva dostala Brazília svoje pomenovanie. V Európe bolo veľmi cenné a Európania ho vymieňali za čačky.

Onedlho sa však zistilo, že v brazílskom podnebí sa darí cukrovej trstine. No bolo potrebné vyriešiť jeden problém. Pestovanie cukrovej trstiny bolo prácne. Preto začal rásť dopyt po otrokoch. Ale osadníci nemuseli ísť hľadať ďaleko. Na prácu bolo k dispozícii mnoho domorodcov.

Ako sa stali otrokmi?

Indiáni pestovali plodiny len pre vlastnú potrebu. Muži boli zväčša lovcami a rybármi. Ťažko pracovali, keď klčovali lesy. Ženy sadili a zberali plodiny a pripravovali jedlo. Európski intelektuáli vychvaľovali Indiánov za to, že zdanlivo nebažia po bohatstve a nie sú chamtiví. Naproti tomu mnohí osadníci si o Indiánoch mysleli, že sú leniví.

Portugalci presviedčali priateľských Indiánov, aby sa presťahovali k ich obydliam, pracovali pre nich a chránili ich. Jezuiti a iné náboženské rehole v tom Portugalcom často pomáhali. Neuvedomovali si, aký zhubný vplyv to bude mať na Indiánov. Hoci zákon Indiánom zaručoval územie a slobodu, v skutočnosti boli donútení slúžiť osadníkom ako otroci. Väčšinou nedostali za prácu zaplatené ani im nebolo dovolené obrábať vlastnú pôdu.

 Portugalský panovník sa snažil zakázať otroctvo, no dosiahol úspech len v obmedzenej miere. Osadníkom sa zvyčajne darilo obísť zákony odsudzujúce otroctvo. Otvorene povedané, považovalo sa za morálne prijateľné zotročovať Indiánov alebo ich predávať do otroctva, keďže boli údajne nepriateľmi zajatými v „spravodlivých vojnách“. Osadníci mohli tiež kúpiť alebo „vykúpiť“ Indiánov zajatých inými kmeňmi a ponechať si ich ako otrokov.

Napokon, bol to cukor, čo urobilo túto kolóniu zaujímavou z obchodného hľadiska. A vtedajší cukrovarnícky priemysel závisel od práce otrokov. Keďže portugalský panovník potreboval získať do pokladnice príjmy, musel často prehliadať hlas svojho svedomia.

Súperiace mocnosti — Portugalsko proti Francúzsku a Holandsku

Indiáni boli hlavnou obeťou konfliktov koloniálnych mocností. Od Portugalska sa snažili Brazíliu získať Francúzi a Holanďania, a tak s Portugalcami súperili o podporu Indiánov. Indiáni si neuvedomovali, že cudzincom ide v skutočnosti o to, aby im zabrali územie. Považovali ich konflikty za príležitosť pomstiť sa svojim nepriateľom — iným indiánskym kmeňom —, a tak sa dobrovoľne zapojili do konfliktov kolonialistov.

Napríklad 10. novembra 1555 zakotvil v zálive Guanabara (dnes je tu Rio de Janeiro) francúzsky šľachtic Nicholas de Villegaignon a postavil tam pevnosť. Spojil sa s miestnymi Indiánmi z kmeňa Tamoio. Portugalci si vzali na pomoc Indiánov z kmeňa Tupinambá zo štátu Bahia a v marci 1560 napadli zdanlivo nedobytnú pevnosť. Francúzi síce utiekli, no ďalej s Indiánmi z kmeňa Tamoio obchodovali a podnecovali ich k tomu, aby napádali Portugalcov. Po viacerých bitkách boli títo Indiáni napokon porazení. Iba v jednej bitke údajne zahynulo 10 000 Indiánov a 20 000 padlo do otroctva.

Odporné choroby z Európy

Domorodci, ktorých stretli Portugalci po prvý raz, vyzerali mimoriadne zdravo. Raní bádatelia si mysleli, že mnohí starší Indiáni majú vyše sto rokov. Indiáni však neboli odolní voči európskym a africkým chorobám. A pravdepodobne táto skutočnosť viac než čokoľvek iné prispela k tomu, že takmer vymreli.

V portugalských záznamoch je veľa desivých správ o epidémiách, ktoré prudko znížili počet Indiánov. V roku 1561 sa v Portugalsku objavila epidémia ovčích kiahní a rozšírila sa za Atlantický oceán. Výsledok bol strašný. Jezuita Leonardo do Vale v liste z 12. mája 1563 opísal hrôzy, ktoré spôsobila táto epidémia v Brazílii: „Tento druh kiahní bol natoľko odporný a zapáchajúci, že nikto nedokázal zniesť odpudzujúci zápach, ktorý sa šíril z [obetí]. Mnohí preto zomreli bez toho, aby sa o nich niekto staral, pričom ich zožrali červy, ktoré žili v ranách a ktoré sa množili v ich tele v takom množstve a dorastali do takej veľkosti, že desili a šokovali každého, kto ich videl.“

Zväzky belochov a Indiánov šokujú jezuitov

Aj zväzky belochov a Indiánov viedli k zániku mnohých kmeňov. „Ani Portugalci, ani domorodí obyvatelia Brazílie sa nebránili [týmto] zväzkom,“ píše sa v knihe Red Gold—The Conquest of the Brazilian Indians (Červené zlato — podrobenie brazílskych Indiánov). Pre Indiánov bolo prejavom pohostinnosti ponúknuť ženy, často svoje dcéry,  cudzincom. Keď v roku 1549 prišli do Brazílie prví jezuiti, boli zhrození z toho, čo videli. „[Duchovní] otvorene mužom hovoria, že je zákonné žiť v hriechu s Indiánkami,“ sťažoval sa jezuita Manoel da Nóbrega a dodal: „Osadníci využívajú všetky svoje Indiánky [otrokyne] ako konkubíny.“ Portugalský kráľ dostal správu, že jeden portugalský osadník ‚mal toľko detí, vnukov, pravnukov a potomkov, že [človek, ktorý ho o tom informoval] sa neodvážil Jeho Veličenstvu povedať ich počet‘.

V polovici 17. storočia Indiáni, ktorí kedysi žili vo veľkom počte pri brazílskom pobreží, boli buď vyhubení, zotročení, alebo asimilovaní, lebo vytvorili zväzky s belochmi. To isté sa zakrátko stalo s kmeňmi v povodí Amazonky.

Príchod Portugalcov do oblasti Amazonky bol začiatkom takmer neobmedzenej „sezóny lovu“ obyvateľov žijúcich pri dolnom toku Amazonky. Podľa Manoela Teixeiru, generálneho vikára v štáte Maranhão, Portugalci za niekoľko desaťročí pozabíjali takmer dva milióny Indiánov v štátoch Maranhão a Pará! Toto číslo bolo pravdepodobne nadsadené, ale plienenie a utrpenie bolo skutočnosťou. Podobná skaza neskôr postihla aj obyvateľov horného toku Amazonky. Do polovice 18. storočia prišla amazonská oblasť s výnimkou odľahlých území takmer o všetkých Indiánov.

Rozvoj mnohých odľahlých území v povodí Amazonky koncom 19. storočia a v 20. storočí viedol k tomu, že belosi sa čoraz viac dostávali do kontaktu s izolovanými indiánskymi kmeňmi. Po tom, čo Charles Goodyear v roku 1839 objavil proces vulkanizácie kaučuku a objavili sa pneumatiky, vypukla „kaučuková horúčka“. Obchodníci sa hrnuli do oblasti v povodí Amazonky, ktorá bola hlavným zdrojom prírodného kaučuku. Toto obdobie sa vyznačovalo vykorisťovaním domorodého obyvateľstva, čo ešte viac znížilo jeho počet.

Čo prinieslo Indiánom 20. storočie?

V roku 1970 brazílska vláda schválila integračný plán, ku ktorému patrila výstavba diaľnic na prepojenie odľahlých území v amazonskej oblasti. Mnohé diaľnice prechádzajú naprieč indiánskym územím, a tak boli Indiáni ponechaní na milosť a nemilosť hľadačov nerastného bohatstva a napospas smrteľným chorobám.

Zamyslime sa napríklad nad Indiánmi z kmeňa Panarás. V priebehu 18. a 19. storočia bol tento kmeň zdecimovaný vojnou a otroctvom. Hŕstka prežijúcich utiekla na severozápad, hlboko do lesov na severe štátu Mato Grosso. Potom bola priamo cez ich územie postavená diaľnica medzi mestami Cuiabá a Santarém.

Kontakt s belochmi mal pre mnohých z nich tragické následky. V roku 1975 žilo už len 80 členov tohto kedysi veľkého kmeňa. Títo Indiáni boli premiestnení do Národného parku Xingu. Tam sa snažili nájsť prostredie podobné lesu, v ktorom kedysi žili, no neúspešne. Rozhodli sa preto vrátiť domov. Dňa 1. novembra 1996 brazílsky minister spravodlivosti vyhlásil oblasť s rozlohou 495 000 hektárov za „trvalé vlastníctvo pôvodných obyvateľov“. Indiáni z kmeňa Panarás boli zjavne zachránení pred vymretím.

Majú pred sebou lepšiu budúcnosť?

Môžu rezervácie zachrániť existujúce indiánske kmene pred vymretím? V súčasnosti sa zdá, že Indiánom v Brazílii vymretie nehrozí. No na ich území sa často nachádza vzácne prírodné bohatstvo. Odhaduje sa, že nerastné látky, ako je zlato, platina, diamanty, železo a olovo, v hodnote asi 750 miliárd eur skrýva v zemi oblasť známa ako Legal Amazonia, do ktorej patrí deväť štátov na  severe a strednom západe Brazílie. Asi 98 percent indiánskeho územia leží práve v tejto oblasti. Už dnes sa na niektorých indiánskych územiach ťažia nerasty nelegálne.

Z dejín vidno, že Indiáni stále doplácali na to, že obchodovali s belochmi. Vymieňali zlato za zrkadlá a brazílske drevo za čačky a museli utekať hlboko do lesov, aby sa nestali otrokmi. Nezopakuje sa to ešte niekedy?

Mnohí Indiáni sa naučili využívať výdobytky techniky — lietadlá, motorové člny a mobilné telefóny. Ale len čas ukáže, ako sa im podarí vyrovnať s nárokmi 21. storočia.

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

■ Národný park Xingu

□ Indiánske rezervácie

BRAZÍLIA

BRAZÍLIA

Rio de Janeiro

FRANCÚZSKA GUYANA

SURINAM

GUYANA

VENEZUELA

KOLUMBIA

EKVÁDOR

PERU

BOLÍVIA

PARAGUAJ

URUGUAJ

[Obrázok na strane 15]

Obchodníci zotročovali Indiánov, aby pracovali na ich kaučukovníkových plantážach

[Prameň ilustrácie]

© Jacques Jangoux/​Peter Arnold, Inc.

[Prameň ilustrácie na strane 12]

Perokresba a vzor: Z knihy Brazil and the Brazilians, 1857