Ako z rybárskej dediny vyrástla metropola

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V JAPONSKU

JEDNÉHO krásneho letného dňa v auguste 1590 Iejasu Tokugawa (vpravo), ktorý sa neskôr stal prvým šógunom z rodu Tokugawovcov, * vkročil do rybárskej dediny Edo na východe Japonska. V tom čase „bolo v Ede len niekoľko sto schátraných chatrčí roľníkov a rybárov,“ píše sa v knihe The Shogun’s City—A History of Tokyo (Šógunovo mesto — dejiny Tokia). Neďaleko stála vyše 100-ročná opustená pevnosť.

Z tejto dediny, ktorá bola celé stáročia bezvýznamná, sa nielenže stalo Tokio, hlavné mesto Japonska, ale aj rušná megalopola; v mestskej prefektúre Tokio žije vyše 12 miliónov ľudí. Tokio sa stalo svetovou špičkou v oblasti techniky, komunikačných prostriedkov, dopravy a obchodu a sídlom popredných finančných inštitúcií. Čo viedlo k tejto úžasnej premene?

Z rybárskej dediny mesto šógunov

Od roku 1467 si počas sto rokov bojujúci feudálni páni rozdeľovali Japonsko na viacero lén. Hidejoši Tojotomi, feudálny pán nízkeho pôvodu, napokon národ čiastočne zjednotil a v roku 1585 sa stal cisárovým regentom. Iejasu spočiatku proti mocnému Hidejošimu bojoval, no neskôr sa stal jeho spojencom. Spoločne obľahli a dobyli zámok v meste Odawara, ktorý bol sídlom mocného rodu Hódžóvcov, a tak si podmanili oblasť Kantó na východe Japonska.

Hidejoši prenechal Iejasovi veľké územie — osem provincií z oblasti Kantó, ktoré kedysi patrili hlavne Hódžóvcom —, a tak Iejasua vytlačil východne od jeho pôvodného domínia. Tento krok bol zjavne premyslený a jeho cieľom bolo to, aby Iejasu zostal v bezpečnej vzdialenosti od Kjóta, kde žil cisár, figúrka Japonska. No Iejasu s tým súhlasil a prišiel do Eda, ako bolo spomenuté v úvode. Rozhodol sa, že z tejto obyčajnej rybárskej dediny vytvorí centrum svojho panstva.

Keď Hidejoši zomrel, Iejasu v roku 1600 priviedol spojenecké vojská, pochádzajúce hlavne z východu Japonska, proti vojsku zo západu a za jediný deň ho porazil. V roku 1603 bol Iejasu vyhlásený za šóguna, čím sa  v podstate stal vládcom národa. Edo sa tak stalo novým administratívnym centrom Japonska.

Iejasu feudálnym pánom prikázal, aby poskytli ľudí a materiál na dostavbu obrovského zámku. Asi 3 000 lodí raz viezlo obrovské kusy žuly vytesané z útesov polostrova Izu, približne 100 kilometrov južne od Eda. Keď bola žula vyložená v prístave, sto alebo aj viac mužov vlieklo tieto kusy na stavenisko.

Tento najväčší japonský zámok bol dokončený o 50 rokov za vlády tretieho šóguna a bol pôsobivým symbolom Tokugawovcov, ktorí získavali čoraz väčšiu moc. V okolí zámku sa usídlili samuraji, teda bojovníci, ktorí slúžili šógunovi. Šógun od feudálnych pánov žiadal, aby okrem zámkov vo vlastnom panstve udržiavali v dobrom stave aj panské sídla v Ede.

Aby bolo postarané o samurajov, ktorí tvorili hlavnú časť populácie, prichádzalo z celej krajiny čoraz viac obchodníkov a remeselníkov. V roku 1695, približne sto rokov po tom, ako Iejasu vkročil na toto územie, sa obyvateľstvo Eda rozrástlo na jeden milión! Edo sa v tom čase stalo najväčším mestom sveta.

Od meča k počítadlu

Za vlády šógunov sa udržiavali také pokojné podmienky, že bojovníci mali čoraz menej práce. Pravdaže, samuraji sa stále hrdili svojím stavom, no moc meča postupne ustupovala moci ručného počítadla obľúbeného v Oriente. Pokoj panoval vyše 250 rokov. Vo všeobecnosti sa občania, najmä obchodníci, tešili z hmotnej prosperity a z väčšej nezávislosti. Vytvorila sa jedinečná kultúra.

Obyvatelia obľubovali známe hry kabuki (historické dramatické diela), bunraku (bábkové divadlo) a rakugo (rozprávanie veselých príhod). Za horúcich letných večerov chodili k brehom chladnej rieky Sumida, ktorá pretekala mestom. S obľubou sledovali aj ohňostroje a túto tradíciu si ponechali až do dnešných dní.

Edo však zostávalo pre zvyšok sveta neznáme. Vyše 200 rokov sa Japonci nesmeli kontaktovať s cudzincami s výnimkou Holanďanov, Číňanov a Kórejčanov, a aj to len vo veľmi  obmedzenej miere. No potom sa jedného dňa odohrala nečakaná udalosť, ktorá zmenila povahu mesta i národa.

Z Eda Tokio

Pri pobreží Eda sa z ničoho nič objavili čudesné plavidlá, ktoré chrlili čierny dym. Zaskočení rybári si mysleli, že sú to plávajúce sopky! V Ede sa nekontrolovane začali šíriť rôzne chýry a ľudia hromadne odchádzali z mesta.

Tieto plavidlá — flotila štyroch lodí vedená komodorom Matthewom C. Perrym z amerického vojenského loďstva — zakotvili 8. júla 1853 v zátoke pri brehoch Eda (vľavo). Perry žiadal šógunát, aby umožnil Japonsku obchodovať s jeho krajinou. Počas Perryho návštevy si Japonci uvedomili, že Japonsko veľmi zaostalo oproti iným krajinám, čo sa týka vojenského a technického vybavenia.

To spustilo sériu udalostí, ktoré vyvrcholili zosadením Tokugawovcov a obnovou cisárstva. V roku 1868 bolo Edo premenované na Tokio, teda „východné hlavné mesto“, čo vyjadruje jeho polohu vzhľadom na Kjóto. Cisár sa presťahoval z paláca v Kjóte do zámku v Ede, z ktorého sa neskôr stal nový cisársky palác.

Nová vláda sa pod vplyvom západnej kultúry pustila do modernizácie Japonska. Bolo čo dobiehať. Niektorí označujú toto obdobie za zázračné. V roku 1869 bola zriadená telegrafická služba medzi Tokiom a Jokohamou. Onedlho bola medzi týmito dvoma mestami vybudovaná prvá železničná trať. Medzi drevenými domami rýchlo vyrástli tehlové budovy. Boli postavené  banky, hotely, obchodné domy a reštaurácie. Boli založené prvé univerzity. Prašné cesty vystriedali dláždené chodníky. Rieku Sumida brázdili kolesové parníky.

Zmenil sa aj vzhľad ľudí. Hoci väčšina Japoncov nosila tradičné kimono, čoraz viac ľudí si osvojovalo západný štýl obliekania. Muži s fúzmi siahli po cylindroch a vychádzkových paliciach, zatiaľ čo niektoré ženy odeté v elegantných šatách sa učili tancovať valčík.

K obľúbenému nápoju saké sa pridalo pivo a obľúbenému japonskému sumu začal konkurovať bejzbal. Tokio ako obrovská špongia nasávalo kultúrne a politické myšlienky tých čias a osvojovalo si ich. Mesto sa rozrastalo, až kým ho jedného dňa nepostihla katastrofa.

Povstalo z prachu

Prvého septembra 1923, kým si mnohí pripravovali obed, otriaslo oblasťou Kantó silné zemetrasenie, po ktorom nastali stovky menších záchvevov a o 24 hodín ďalší silný otras. Hoci zemetrasenie spôsobilo obrovskú škodu, ešte viac škôd napáchali požiare, pri ktorých väčšina Tokia zhorela do tla. Celkovo zahynulo vyše 100 000 ľudí, z toho 60 000 v Tokiu.

Tokijčania sa ujali obrovskej úlohy znovu vybudovať mesto. Keď sa mesto ako-tak spamätalo, znovu ním niečo otriaslo — tentoraz letecké nálety v druhej svetovej vojne. Najviac skazy spôsobilo asi 700 000 bômb, ktoré boli zhodené v noci z 9. na 10. marca 1945, od polnoci asi do tretej rána. Väčšina domov bola z dreva, a keďže boli použité bomby s obsahom napalmu a nové zápalné bomby s obsahom horčíka a benzínového gélu, preplnené centrum mesta sa ocitlo v plameňoch a zahynulo vyše 77 000 ľudí. Bolo to vôbec najničivejšie bombardovanie nejadrovými zbraňami.

Napriek tomuto nešťastiu povojnové Tokio priam zázrakom povstalo z prachu a popola. V roku 1964, ani nie po 20 rokoch, sa toto mesto pozviechalo natoľko, že mohlo byť dejiskom letných olympijských hier. Posledných 40 rokov sa vyznačuje neprestajnou výstavbou, vďaka ktorej rastie betónová džungľa do šírky i do výšky.

Tokijčania sa nevzdávajú

Mesto, ktoré je dnes známe ako Tokio, má 400 rokov, no v porovnaní s inými veľkými mestami vôbec nie je staré. Hoci niektoré jeho časti si zachovávajú svoj starobylý ráz, už len veľmi málo budov a stavieb pripomína minulosť. Bližší pohľad na mesto však odhalí charakter, ktorý mu zostal z dávnych čias.

Uprostred metropoly je obrovský park. Cisársky palác a priľahlé pozemky sa dnes nachádzajú na tom istom mieste ako pôvodný edský zámok. Stadiaľ sa lúčovito rozbiehajú hlavné cesty, v čom možno badať základný charakter Eda. Aj chaotické usporiadanie ulíc, ktoré robí z mesta labyrint, navodzuje predstavu niekdajšieho Eda. Väčšina ulíc nie je ani pomenovaná! V Tokiu nenájdete pravouhlé usporiadanie ulíc s obytnými blokmi, aké existuje v iných veľkých mestách, ale nájdete tam očíslované pozemky rôznych tvarov a veľkostí.

No to, čo Tokiu určite zostalo, je duch Tokijčanov — schopnosť prijímať nové veci, zvlášť z iných krajín, a húževnatosť a odhodlanie ísť vpred napriek zemetraseniam, dlhému hospodárskemu poklesu a problémom spojeným s preľudnením. Keď prídete do Tokia, sami sa presvedčíte o dynamickom charaktere mesta, ktoré z malej rybárskej dediny vyrástlo na metropolu svetového významu.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa na strane 11]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

JAPONSKO

TOKIO (Edo)

Jokohama

Kjóto

Osaka

[Obrázok na stranách 12, 13]

Tokio dnes

[Prameň ilustrácie]

Ken Usami/photodisc/age fotostock

[Prameň ilustrácie na strane 11]

© The Bridgeman Art Library

[Prameň ilustrácie na strane 13]

The Mainichi Newspapers