Ako sa určuje vek starovekých rukopisov?

V ROKU 1844 navštívil biblický učenec Konstantin von Tischendorf Kláštor sv. Kataríny na úpätí vrchu Sinaj v Egypte. Ako prehľadával knižnice, našiel niektoré pozoruhodné pergameny. Keďže študoval paleografiu, * rozoznal, že ide o zlomky Septuaginty, gréckeho prekladu Hebrejských Písiem, alebo „Starého zákona“. „Nikde som nevidel niečo staršie než tieto sinajské stránky,“ napísal.

Tieto pergameny, ktoré sú súčasťou rukopisu, ktorý sa neskôr stal známym ako Sinajský rukopis (Codex Sinaiticus), sa datujú do štvrtého storočia n. l. Sinajský rukopis je len jedným z tisícov starovekých rukopisov Hebrejských a Gréckych Písiem, ktoré sú pre učencov obrovským zdrojom poznatkov.

Vývoj gréckej paleografie

Základy pre systematické štúdium gréckych rukopisov položil benediktínsky mních Bernard de Montfaucon (1655 – 1741). Časom sa k nemu pripojili ďalší. Tischendorf vytvoril zoznam najstarších gréckych rukopisov Biblie, ktoré sa nachádzali v európskych knižniciach. Bola to náročná úloha. Viackrát šiel aj na Blízky východ, skúmal stovky dokumentov a svoje výsledky publikoval.

V 20. storočí už mali paleografovia k dispozícii aj ďalšie pomôcky, napríklad súpis 900 katalógov popisujúcich 55 000 gréckych rukopisov, ktorý zhotovil Marcel Richard. Do tohto súpisu zahrnul biblické i svetské rukopisy, ktoré vlastnilo 820 knižníc alebo súkromných osôb. Táto obrovská studnica poznatkov pomáha prekladateľom i paleografom presnejšie určiť vek rukopisov.

Ako sa určuje vek rukopisov

Predstavte si, že upratujete povalu starého domu a nájdete zažltnutý, ručne písaný list, na ktorom nie je žiaden dátum. Premýšľate, aký je asi starý, a vtom zazriete iný starý list. Úprava, písmo, interpunkcia a iné veci sú podobné ako v tom prvom liste. A okrem toho má dátum! Hoci nedokážete presne povedať, v ktorom roku bol napísaný  prvý list, máte pomôcku, podľa ktorej to môžete odhadnúť.

Väčšina starovekých pisárov nepísala na odpisy biblických rukopisov dátum ich vyhotovenia. Aby učenci určili približný dátum, porovnávajú tieto texty s inými dielami vrátane starovekých svetských dokumentov, o ktorých sa vie, kedy boli napísané. Porovnávajú typ písma, interpunkciu, skratky a podobne. Našlo sa niekoľko sto datovaných rukopisov. Sú napísané v gréčtine asi od roku 510 n. l. do roku 1593 n. l.

Ako typ písma pomáha určiť vek rukopisov

Paleografovia rozdeľujú staroveké grécke písmo do dvoch základných kategórií — knižné písmo, ktoré je elegantné a formálne, a kurzívne písmo, ktoré sa používa v neliterárnych textoch a ktorého písmená sa spájajú. Grécki pisári používali rôzne typy písma — kapitálky, unciály (druh kapitálok), kurzívu a minuskulu. Jeden druh knižného písma, unciála, sa používal od 4. storočia pred n. l. do 8. alebo 9. storočia n. l. Minuskula, malé knižné písmo, sa používala  od 8. alebo 9. storočia n. l. do polovice 15. storočia, keď sa v Európe začalo tlačiť metódou pohyblivých písmen. Minuskulou sa dalo písať rýchlejšie a hustejšie, čím sa šetril čas i pergamen.

Paleografovia používajú pri určovaní veku rukopisov niekoľko metód. No všeobecne platí, že najprv sa na písmo pozrú z nadhľadu, aby si urobili celkový obraz o texte, a potom ho preskúmajú podrobnejšie, pričom skúmajú jednotlivé písmená. Bližšie skúmanie písma je užitočné, ale poskytuje len hrubý odhad, kedy bol rukopis napísaný, lebo zvyčajne trvalo dlho, kým sa v celkovom štýle písania objavili podstatné zmeny.

Našťastie sa však dátum napísania dá bližšie určiť aj ďalšími metódami. Pomôckou môže byť aj to, aké techniky sa pri písaní používali a kedy sa zaviedli. Napríklad po roku 900 n. l. začali pisári gréckych textov vo väčšej miere používať ligatúry (spájať dve alebo viacero písmen). Pisári tiež začali používať infralineárne písmo (niektoré grécke písmená písali pod riadkom), ako aj pomôcky pre výslovnosť známe ako znamienka označujúce prídych.

Človek má zvyčajne celý život rovnaký rukopis. Preto sa vek textov nedá často určiť s presnosťou na rok iba na 50 rokov. Pisári okrem toho niekedy napodobňovali staršie rukopisy, a tak odpis vyzerá starší, ako v skutočnosti je. Ale napriek sťaženým okolnostiam sa vek mnohých dôležitých biblických rukopisov podarilo určiť.

Určovanie veku kľúčových gréckych rukopisov Biblie

Prvý dôležitý rukopis Biblie, ktorý sa dostal do rúk učencov, bol Alexandrijský rukopis (Codex Alexandrinus), ktorý je v súčasnosti uložený v Britskej knižnici. Je na ňom skoro celá Biblia v gréckych unciálach. Tento  kódex napísaný na jemný pergamen sa datuje do začiatku piateho storočia n. l. Jeho vek sa dal určiť hlavne vďaka zmenám, ktoré nastali v unciálnom písme v piatom a šiestom storočí, čo vidno z datovaného dokumentu nazývaného Viedenský Dioscorides. *

Druhý dôležitý rukopis, ktorý majú učenci k dispozícii, je Sinajský rukopis (Codex Sinaiticus), ktorý získal Tischendorf v Kláštore sv. Kataríny. Tento kódex je z pergamenu, píše sa v ňom unciálami a obsahuje časť Hebrejských Písiem z gréckej Septuaginty, ako aj celé Kresťanské grécke Písma. Jeho 43 listov je uložených v Lipsku, 347 v Britskej knižnici a časti troch listov sú v Petrohrade. Bol datovaný do konca štvrtého storočia n. l. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v evanjeliách sa nachádzajú poznámky na okraji textu, prvok, ktorý vniesol do textov Eusébius Cézarejský, historik zo štvrtého storočia. *

Tretie dôležité dielo je Vatikánsky rukopis č. 1209 (Codex Vaticanus), ktorý obsahoval pôvodne celú Bibliu v gréčtine. Tento kódex sa prvý raz objavil v katalógu Vatikánskej knižnice v roku 1475. Na 759 listoch z jemného pergamenu je v unciálnom gréckom písme zaznamenaná väčšina Biblie okrem veľkej časti 1. Mojžišovej, časti Žalmov a niektorých častí Kresťanských gréckych Písiem. Učenci zaraďujú tento manuskript do začiatku štvrtého storočia n. l. Prečo? Písmom sa podobá Sinajskému rukopisu, ktorý tiež pochádza zo štvrtého storočia. Vatikánsky rukopis sa však všeobecne považuje za trochu starší. Okrem iného v ňom napríklad nie sú krížové odkazy z Eusébiových kánonov.

Poklad zo smetiska

V roku 1920 dostala manchesterská knižnica Johna Rylandsa v Anglicku množstvo papyrusov, ktoré boli práve objavené na starovekom smetisku v Egypte. Učenec Colin Roberts pri skúmaní listov, účtov a dokumentov o sčítaní ľudu objavil úlomok s textom, ktorý mu bol známy — niekoľko veršov z 18. kapitoly Jána. Bol to najstarší text Kresťanských gréckych Písiem, ktorý bol dovtedy objavený.

Tento úlomok sa začal označovať ako Papyrus Johna Rylandsa 457 a medzinárodne sa označuje ako P⁵². Bol popísaný gréckymi unciálami a zaradený do začiatku druhého storočia — len niekoľko desaťročí po tom, ako bolo dopísané pôvodné Evanjelium podľa Jána! Je pozoruhodné, že tento text sa takmer presne zhoduje s tým, čo sa píše v mnohých neskorších rukopisoch.

Staré, ale presné!

Textový kritik Sir Frederic Kenyon z Británie v knihe The Bible and Archæology o Kresťanských gréckych Písmach píše: „Vierohodnosť i celková presnosť kníh Nového zákona sa môžu považovať za overené s konečnou platnosťou.“ O presnosti Hebrejských Písiem sa učenec William H. Green vyjadril podobne: „Možno s istotou povedať, že žiadne iné staroveké dielo nebolo prepisované tak presne.“

Tieto vyjadrenia nám pripomínajú to, čo povedal apoštol Peter: „Všetko telo je ako tráva a všetka jeho sláva je ako kvet trávy; tráva vädne a kvet opadáva, ale Jehovov výrok trvá navždy.“ — 1. Petra 1:24, 25.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 21]

Vďaka dôkladnému skúmaniu datovaných rukopisov dokážu paleografovia určiť vek nedatovaných diel

[Rámček na strane 20]

Určovanie veku Izaiášovho zvitku od Mŕtveho mora

Prvý zvitok od Mŕtveho mora, ktorý obsahuje biblickú knihu Izaiáš a bol objavený v roku 1974, bol napísaný na kožu hebrejským písmom z predmasoretského obdobia. Bol datovaný do konca druhého storočia pred n. l. Ako dospeli učenci k tomuto záveru? Písmo porovnávali s inými hebrejskými textami a nápismi a na základe paleografie mu prisúdili dátum medzi rokmi 125 – 100 pred n. l. Podporné dôkazy poskytli rádiouhlíkové skúšky.

Je pozoruhodné, že pri porovnaní zvitkov od Mŕtveho mora a textov, ktoré zhotovili masoreti o niekoľko storočí, sa nenašli žiadne náukové rozdiely. * Mnohé rozdiely súvisia iba s pravopisom a gramatikou. Významné je aj to, že v Izaiášovom zvitku sa konzistentne používa tetragramaton, štyri hebrejské spoluhlásky, ktoré tvoria Božie meno, Jehova.

[Poznámka pod čiarou]

[Časová os/obrázky na stranách 20, 21]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Grécke písmo

knižné písmo (unciálne)

od 4. storočia pred n. l. do 8. alebo 9. storočia n. l.

minuskula

od 8. alebo 9. storočia n. l. do 15. storočia n. l.

Dôležité rukopisy

400

200

Zvitok od Mŕtveho mora

koniec 2. storočia pred n. l.

pred n. l.

n. l.

100

Papyrus Johna Rylandsa 457

125 n. l.

300

Vatikánsky rukopis č. 1209

začiatok 4. storočia

Sinajský rukopis

4. storočie

400

Alexandrijský rukopis

začiatok 5. storočia

500

700

800

[Obrázky na strane 19]

Hore: Konstantin von Tischendorf

Vpravo: Bernard de Montfaucon

[Prameň ilustrácie]

© Réunion des Musées Nationaux/​Art Resource, NY

[Prameň ilustrácie na strane 20]

Zvitok od Mŕtveho mora: Shrine of the Book, Israel Museum, Jerusalem

[Pramene ilustrácií na strane 21]

Typografické faksimile Vatikánskeho rukopisu č. 1209: z knihy Bibliorum Sacrorum Graecus Codex Vaticanus, 1868; reprodukcia Sinajského rukopisu: 1. Timotejovi 3:16 ako sa objavuje v Sinajskom rukopise zo 4. storočia n. l.; Alexandrijský rukopis: z knihy The Codex Alexandrinus in Reduced Photographic Facsimile, 1909, s dovolením Britskej knižnice