Cez kontinent za vyše 120 rokov

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

TRETIEHO februára 2004 dorazil do darwinskej stanice v riedko osídlenom Severnom teritóriu vlak dlhý vyše kilometra. Jeho príchod prišli osláviť tisíce ľudí. Tento vlak prezývaný The Ghan dokončil svoju prvú, 2 979 kilometrov dlhú, dvojdňovú jazdu, ktorá spája sever a juh kontinentu. — Pozri rámček „Ako dostal vlak meno“ na 25. strane.

Pri trati sa zhŕklo vyše 2 000 divákov vybavených fotoaparátmi, preto vlak musel pred Darwinom spomaliť a meškal 30 minút. No nikto sa nesťažoval. Krajina naň čakala už viac než sto rokov. Kým bola medzi Adelaide a Darwinom postavená trať, ktorá sa vinie cez jednu z najsuchších, najteplejších a najopustenejších oblastí zeme, uplynulo 126 rokov.

Potreba železnice

Koncom 70. rokov 19. storočia ľudia v malej kolónii Adelaide na východnej strane Veľkého austrálskeho zálivu snívali o ekonomickom rozvoji tejto oblasti a o lepšej obchodnej ceste, ktorá by ich spájala so severom kontinentu. Spojené štáty dokončili svoju transkontinentálnu železnicu už v roku 1869. Podobne aj Adelaiďania dúfali, že sa podarí postaviť železnicu, ktorá by spájala ich kolóniu s Port Darwinom, ako sa vtedy volalo mesto Darwin. Touto oceľovou diaľnicou by sa nielenže otvorilo vnútrozemie, ale aj výrazne skrátil čas cestovania do Ázie a Európy.

Táto myšlienka vyzerala jednoducho, ale stavbu železnice sťažovali extrémne podmienky — skalnaté vrchy a horské chrbty, hustý porast a piesočné a kamenisté púšte, ktoré sa niekedy po daždi zmenili na bahnité močiare alebo divoké potoky. V roku 1862 sa bádateľovi Johnovi Stuartovi na tretí pokus napokon podarilo prejsť tento náročný terén. No pre nedostatok potravín a vody on i jeho spoločníci skoro prišli o život.

Spaľujúca horúčava, piesočné búrky a náhle záplavy

Adelaiďania sa nedali prekážkami odradiť. V roku 1878 začali budovať trať v meste Port Augusta. Deväťsto traťových robotníkov pomocou ručných nástrojov, koní a tiav budovalo trať smerom na sever pozdĺž chodníkov, ktoré vyšliapali domorodí obyvatelia cez Flindersove vrchy. Táto trať bola postavená tak, aby prechádzala popri jamách s dažďovou vodou, keďže na pohon parných lokomotív bola potrebná voda.

Kým bolo vybudovaných prvých 100 kilometrov trate, prešlo dva a pol roka. V lete sa niekedy teploty vyšplhali na 50 stupňov Celzia. V takej horúčave a suchu sa lámali nechty, schol atrament na hrotoch pier ešte skôr, ako sa dotkli papiera, a ohýbali sa koľajnice. Bežne sa stávalo, že vlaky sa vykoľajili. Po pieskových búrkach museli robotníci  na kilometroch trate odstraňovať piesočné presypy, vysoké niekedy až dva metre. Robotníci sa často mohli len nečinne prizerať ako ďalšie búrky maria ich prácu.

Potom nastali dažde. V priebehu niekoľkých minút sa vo vyblednutých korytách riek rinuli divoké bystriny, ktoré ohýbali koľajnice, ničili niekoľkomesačnú prácu a odstavili vlaky s cestujúcimi na trati. Jeden rušňovodič strieľal divé kozy, aby mali cestujúci čo jesť. Neskôr pre ľudí v takejto situácii zhadzovali jedlo na padákoch.

Po daždi púšť ožila a privábila roje kobyliek. Raz boli koľajnice také klzké od rozpučených kobyliek, že bolo nutné pridať ešte jednu lokomotívu, aby vlak tlačila. Ďalším problémom boli potkany. Tieto hlodavce požrali všetko, čo považovali za jedlé — zásoby v táboroch, plátno, postroje a dokonca topánky. Pri trati leží aj osamotený cintorín, ktorý je nemým svedkom epidémie týfusu a nehygienických podmienok v tábore v počiatočných štádiách projektu.

Vlakové čaty zo zábavy vyvádzali rôzne kúsky. Keď okolie mesta Alice Springs zažilo inváziu králikov, títo pracovníci prepašovali králiky do vlaku. Keď ráno cestujúci šli na raňajky a otvorili kupé, chodba bola „plná zmätených zajačikov“, píše sa v knihe The Ghan—From Adelaide to Alice. Inokedy ktosi nechal mladú kenguru voľne sa pohybovať v lôžkových vozňoch.

Domorodí obyvatelia niekedy prišli z odľahlých oblastí k trati, aby videli vlak. Pochopiteľne, spočiatku boli opatrní, niektorí sa dokonca báli. Keď z bezpečnej vzdialenosti zbadali vo vlaku ľudí, niektorí si mysleli, že ich zaživa zožral „diabol vyzerajúci ako obrovský had“!

Dlhá prestávka

Po 13 rokoch úmornej driny, keď do Alice Springs bolo treba položiť ešte 470 kilometrov koľajníc, staviteľom sa minuli peniaze. „Obrovský rozmer tohto projektu... kolóniu jednoducho vyčerpal,“ píše sa v publikácii Australian Geographic. V roku 1911 sa projektu ujala federálna vláda a dostavala železnicu po Alice Springs. No plány potiahnuť trať až do Darwinu vzdialeného 1 420 kilometrov severne začali zapadať prachom.

Keď The Ghan prvý raz dorazil do Alice Springs v roku 1929, všetci obyvatelia mesta, asi 200 ľudí, to prišli osláviť. Miestnym ľuďom učaril reštauračný vozeň, ale najväčší záujem vzbudila pekne zariadená kúpeľňa. V tých dňoch bola vaňa vo vlaku novinkou a luxusom. Alice Springs zostalo konečnou stanicou na severe až do roku 1997. Práve v tom roku sa štát a federálne vlády dohodli, že dokončia dlho očakávané rozšírenie železnice až po Darwin. Práce sa začali v roku 2001.

Obrovské automatizované stroje vybudovali každý deň priemerne 1,6 kilometra trate v hodnote asi 1,3 miliardy austrálskych dolárov, pričom sa muselo postaviť aspoň 90 nových mostov odolných voči záplavám. Táto 1 420-kilometrová trať označená za „najväčší infraštrukturálny projekt Austrálie“ bola dokončená v októbri 2003 — skôr a za menej prostriedkov, ako sa plánovalo.

Čaro vnútrozemia

V súčasnosti The Ghan vychádza poobede z moderného Adelaide na svoju cestu krížom  cez kontinent. Asi 40-vozňový vlak, ktorý ťahajú dva rušne, zanecháva za sebou predmestia a ženie sa pomedzi polia s vlniacim sa obilím do mesta Port Augusta takmer 300 kilometrov na sever. Tu sa scenéria výrazne mení na nehostinnú krajinu piesku, krovísk a kríkov, ktorá siaha, kam až oko dovidí.

Z mesta Port Augusta uháňa The Ghan po novej trati, ktorá je postavená tak, aby odolávala nepriazni počasia, a leží približne 250 kilometrov západne od trate, ktorú ohrozovali záplavy. Keď sa púšť ponorí do tmy a cestujúci už spia, vlak sa kĺže popri slaných, po väčšinu roka vyschnutých jazerách, v ktorých sa po daždi odráža mesačný svit. Jasná nočná obloha je posiata hviezdami. Chýba však klepot kolies ako kedysi, pretože koľaje nemajú spoje, ale sú zvarené, aby sa ušetrila údržba.

Za úsvitu slnko zafarbuje púšť v okolí Alice Springs dozlatista a dočervena. „Táto scenéria napĺňa človeka bázňou,“ povedal jeden cestujúci. „Dokonca i vo vlaku som cítil silu slnka. Jeho lúče zvýraznili vlnitú panorámu púšte — takej obrovskej, takej pestrofarebnej a takej desivej svojou prázdnotou, až to vyrážalo dych. Tu sa človek cíti malý.“

Z vnútrozemia do trópov

Po tom, čo sa The Ghan popoludní zastaví v Alice Springs, pokračuje vo svojej ceste do mesta Katherine a ďalej do svojej severnej konečnej stanice, do tropického mesta Darwin. V klimatizovaných vozňoch „si cestujúci v The Ghane užívajú luxus na kolesách,“ vyjadril sa Larry Ierace, ktorý bol vlakvedúcim pri prvej jazde tohto vlaku. Pri pohľade z okna si môžu iba predstaviť, akými útrapami a ťažkosťami prešli prví priekopníci tejto stavby.

The Ghan nielenže podporuje obchod a umožňuje jednu z najdlhších jázd vlakom na svete, ale tiež vniesol do vnútrozemia kus moderného sveta. Jedno domorodé 19-ročné dievča, ktoré videlo tento vlak na jeho prvej jazde vo februári 2004, povedalo: „Prvý raz v živote som videla vlak. Je nádherný.“

[Rámček/obrázok na strane 25]

Ako dostal vlak meno

The Ghan je skrátené pomenovanie The Afghan Express. Nevie sa, prečo bol vlak pomenovaný podľa Afgancov na ťavách. No jeho názov pripomína, že títo húževnatí prisťahovalci pomáhali sprístupniť austrálske vnútrozemie. Hoci boli označení za Afgancov, mnohí pochádzali z Balúčistánu, Egypta, Pakistanu, Perzie, severnej Indie a Turecka.

Po vnútrozemí sa vozili na ťavách, ktoré poslušne sadali alebo vstávali na povel „hušta!“ Karavány, v ktorých bolo až 70 tiav, prevážali ľudí a náklad stálym tempom asi šesť kilometrov za hodinu. Keď dopravu na ťavách vystriedala železničná a cestná preprava, Afganci vypustili tieto zvieratá do voľnej prírody. Dnes sa v centrálnej Austrálii voľne pohybujú státisíce potomkov týchto tiav. — Pozri Prebuďte sa! z 8. apríla 2001, strany 16 a 17.

[Prameň ilustrácie na strane 23]

Northern Territory Archives Service, Joe DAVIS, NTRS 573

[Prameň ilustrácie na strane 25]

Fotografie vlaku: Great Southern Railway