Šírenie dobrého posolstva vo vzdialených krajinách

Rozpráva Helen Jonesová

Ako som začiatkom 70. rokov 20. storočia prechádzala cez rušný trh v indickom Bangalúre, znenazdania na mňa zaútočil byvol vodný. Nabral ma na rohy a hodil na zem. Bol by ma rozdupal, keby mi neprišla na pomoc jedna Indka. Čo som robila v Indii?

NARODILA som sa v roku 1931 a vyrastala som vo Vancouveri, krásnom kanadskom meste. Moji rodičia mali morálne zásady, ale nechodili do kostola. Ja som však túžila po duchovných veciach, a tak som ako dieťa chodila do nedeľnej školy a na letné biblické hodiny.

V roku 1950 som sa ako 19-ročná vydala za Franka Schillera, ktorý mal z predchádzajúceho manželstva štyri deti. O dva roky sa nám narodil syn. Chceli sme patriť k nejakému náboženstvu, ale keďže Frank bol rozvedený, žiadna cirkev nás nechcela prijať za svojich členov. Franka to znechutilo a nechcel už o náboženstve ani počuť.

Spoznávame biblickú pravdu

V roku 1954 mi môj brat nadšene hovoril o tom, čo sa z Biblie dozvedel od svojho spolupracovníka, ktorý bol Jehovov svedok. Hoci som mala veľa otázok a vedela som, kde sa svedkovia stretávajú, nešla som na ich zhromaždenia, lebo mi bolo jasné, čo si o náboženstve myslí Frank. Časom k nám prišli dvaja svedkovia. Zaujímalo ma, čo ich náboženstvo učí o rozvode. Ukázali mi, aký je dôvod na rozvod podľa Biblie. (Matúš 19:3–9) Povedali mi, že keby som pravidelne študovala Bibliu, našla by som odpovede na svoje otázky o Biblii.

Frank bol rozčúlený a nechcel mať so svedkami nič spoločné. V roku 1955 som šla na Pamätnú slávnosť a nadšene som mu porozprávala, čo som sa dozvedela z Biblie. „To nie je možné!“ skríkol. „Ak mi to dokážeš z Biblie, tak pôjdem na to tvoje hlúpe zhromaždenie!“

Podala som mu Bibliu a zo spôsobu, ako si ju vzal, som videla, že ju má vo veľkej úcte. Vyhľadali sme si texty, ktoré som si zapísala na zhromaždení, a snažila som sa hovoriť čo najmenej, aby Biblia rozprávala sama za seba. Frank sa nehádal a celý večer len dumal.

Po čase som mu pripomenula jeho sľub, že príde na zhromaždenie. Váhavo odvetil: „No dobre, tak sa pôjdem pozrieť, čo sa tam robí.“ V prednáške sa hovorilo, že manželky sa majú podriaďovať manželom. (Efezanom 5:22, 23, 33) Tieto myšlienky naňho veľmi zapôsobili. Zanedlho sa rozoberal článok v Strážnej veži s názvom „Nech ťa práca uspokojuje“. Keďže Frank bol pracovitý, tieto myšlienky sa mu páčili. Po tomto zhromaždení už žiadne nevynechal. Onedlho sa už horlivo zapájal do zvestovateľskej služby a ja som viedla biblické štúdiá s ľuďmi, ktorí sa dali neskôr pokrstiť. V ten istý rok sme  sa ja, Frank, mama a brat dali na znak oddanosti Bohu pokrstiť.

Túžba robiť viac

Na oblastnom zjazde, ktorý sa konal v roku 1957 v Seattli v štáte Washington, USA, odznela prednáška o službe na miestach, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. ‚Ó, Jehova, aj ja chcem ísť,‘ modlila som sa. ‚Prosím, pomôž nám ísť tam, kde budeme potrební.‘ Ale Frank sa bál, ako sa postará o rodinu. — 1. Timotejovi 5:8.

Ďalší rok sme boli na zjazde v New Yorku, ktorý prebiehal simultánne na štadiónoch Yankee a Polo Grounds. Na verejnej prednáške bolo vyše 250 000 prítomných. Na Franka veľmi zapôsobilo, čo videl a počul. A tak keď sme sa vrátili domov, rozhodli sme sa, že naším novým domovom sa stane Keňa. Keďže sa tam hovorilo po anglicky, aj deti tam mohli dostať kvalitné vzdelanie.

V roku 1959 sme predali dom, naložili do auta veci a vydali sa do kanadského mesta Montreal. Stade sme šli loďou do Londýna. V Anglicku sme nastúpili na ďalšiu loď, ktorou sme sa preplavili cez Stredozemné a Červené more do Indického oceánu. Napokon sme sa dostali na východné pobrežie Afriky do keňského mesta Mombasa. Na ďalší deň sme nasadli na vlak do Nairobi, hlavného mesta Kene.

Požehnania v Afrike

V tom čase mali Jehovovi svedkovia v Keni zakázané zvestovať, a preto sme boli pri zvestovaní opatrní. V Keni žilo už viacero manželských dvojíc z iných krajín a aj my sme mohli v krajine zostať. Na zhromaždeniach nás nemohlo byť viac ako desať. A tak sa na nich mohli plne zapájať všetci, aj deti.

Krátko po príchode sme si našli ubytovanie a Frank prácu. Prvá žena, ktorú som stretla v službe z domu do domu, začala študovať Bibliu, dala sa pokrstiť a stala sa priekopníčkou, teda venovala sa zvestovaniu vo zvýšenej miere. Študovala som aj s dievčinou, ktorá patrila k sikhom. Volali sme ju Goody. Nedala sa odradiť odporom zo strany rodiny a komunity sikhov. Keď ju vyhodili z domu, Goody Lull sa prisťahovala k jedným svedkom, oddala sa Jehovovi, stala sa priekopníčkou a neskôr absolvovala Gileád, školu pre misionárov.

Nemali sme bezproblémový život. Náš najstarší syn trpel reumatickou horúčkou a Frank pri oprave auta utrpel vážne popáleniny a prišiel o prácu. Časom si našiel novú prácu v Dar es Salaame, hlavnom meste Tanganiky (dnes Tanzánie), vzdialenom od Nairobi asi 1 000 kilometrov. A tak sme naložili veci do auta a vydali sa na dlhú cestu. V Dar es Salaame bol vtedy malý zbor, ktorý nás privítal s otvorenou náručou.

Hoci bola zvestovateľská činnosť v Tanzánii zakázaná, tento zákaz nebol tvrdo presadzovaný. V roku 1963 nás navštívil Milton Henschel, zástupca zo svetového ústredia Jehovových svedkov v Spojených štátoch. Počas jednej jeho prednášky v sále Karimjee, najlepšej hale v krajine, si ku mne sadol starší pán. Bol oblečený dosť biedne. Privítala som ho a držala som Bibliu a spevník tak, aby mohol sledovať aj on. Po skončení programu som ho pozvala na ďalšie zhromaždenie. Keď odišiel, miestni bratia pribehli ku mne.

„Vieš, kto to bol?“ opýtali sa ma. „Starosta Dar es Salaamu.“ Predtým sa vyhrážal, že toto zhromaždenie dá zrušiť. Zjavne si myslel, že ako zámienku bude môcť využiť môj postoj k nemu. No láskavosť a záujem, ktorý bol oňho prejavený, naňho tak zapôsobili, že dovolil, aby zhromaždenie nerušene prebiehalo ďalej. Bolo tam 2 074 prítomných a 16 boli pokrstení!

Počas nášho pobytu v Tanzánii získala krajina nezávislosť. Odvtedy si cudzinci ťažko nachádzali prácu, lebo uprednostňovaní boli miestni ľudia. Väčšina cudzincov musela  z krajiny odísť. No Frankovi sa jeho vytrvalé úsilie nájsť si prácu vyplatilo, lebo mu bolo ponúknuté miesto hlavného mechanika dieselových lokomotív. A tak sme mohli v krajine zostať ešte štyri roky. Keď Frankovi vypršala zmluva, vrátili sme sa do Kanady, kde sme bývali, kým všetky deti nedospeli a neuzavreli manželstvo. Stále sme sa cítili mladí a túžili sme robiť viac.

Do Indie

V roku 1970 sme sa na podnet odbočky Jehovových svedkov v Bombaji presťahovali do Bangalúru, v ktorom žilo vtedy asi 1,6 milióna obyvateľov. Práve tam som len o vlások unikla byvolovi. Bol tam malý, 40-členný anglický zbor a izolovaná tamilská skupina. Frank študoval Bibliu s niekoľkými mužmi, ktorí časom urobili pekný duchovný pokrok a stali sa kresťanskými staršími. Aj ja som študovala Bibliu s ľuďmi, ktorí dnes s rodinami slúžia Jehovovi.

Jedna pani, Gloria, bývala vo veľmi chudobnej štvrti. Keď som k nej prišla prvý raz, pozvala ma dnu. Nemala žiaden nábytok, a tak sme sedeli na podlahe. Dala som jej Strážnu vežu a ona si z nej vystrihla citát zo Zjavenia 4:11. Nalepila si ho na stenu, aby ho mala každý deň na očiach. Veľmi sa jej z tohto textu páčili slová „hoden si, Jehova“. O rok bola pokrstená.

Frank dostal pozvanie pracovať rok v odbočke v Bombaji a dohliadať na výstavbu prvej zjazdovej sály Jehovových svedkov v Indii. Zjazdová sála bola postavená tak, že sa na budovu odbočky nadstavilo ďalšie podlažie. V celej Indii bolo niečo vyše 3 000 svedkov a asi 10 slúžili v odbočke. V roku 1975 sa nám minuli úspory, a tak sme so žiaľom v srdci museli opustiť priateľov, ktorých sme si zamilovali.

Opäť v Afrike

O desať rokov mohol už Frank poberať dôchodok. A tak sme sa ponúkli, že budeme pomáhať pri výstavbe odbočiek v iných krajinách. Dostali sme list, v ktorom sme boli požiadaní, či by sme nemohli pomáhať pri výstavbe v nigérijskom meste Igieduma. Tam Frank študoval Bibliu s mužom z vedľajšej dediny, ktorý duchovne napredoval a neskôr slúžil v odbočke Jehovových svedkov v Nigérii.

Potom sme pomáhali pri výstavbe odbočky v Zaire. Zakrátko tam bolo zvestovateľské dielo zakázané a nám boli skonfiškované pasy. Frank dostal pri práci infarkt, ale počas zákazu sa zotavil. Neskôr museli všetci stavební dobrovoľníci odísť a my sme boli poslaní do neďalekej Libérie. V tamojšej odbočke v Monrovii Franka poprosili, aby opravil generátor. Keď v roku 1986 stratili naše víza platnosť, znovu sme sa museli vrátiť do Kanady.

Napokon do Ekvádoru

Krátko nato sme sa dopočuli, že náš dobrý priateľ Andy Kidd šiel do Ekvádoru a veľmi si pochvaľuje, ako sa tam zvestuje. Bol v zbore jediným starším, a tak mal často väčšinu úloh. Na jeho pozvanie sme šli v roku 1988 do odbočky v Ekvádore, kde sme boli srdečne privítaní.

Našli sme si pohodlné bývanie. Ale museli sme sa naučiť po španielsky. Frank mal vtedy 71 rokov. Hoci sme lámane hovorili po španielsky, za dva roky sme pomohli 12 ľuďom dospieť ku krstu. Frank bol požiadaný pomáhať pri výstavbe odbočky v Ekvádore. Študoval Bibliu s manželom jednej z prvých svedkýň v Guayaquile. Tento muž, ktorý 46 rokov odporoval, sa stal naším priateľom a duchovným bratom.

Obrovská strata

Usadili sme sa neďaleko Ancónu, malého mesta pri pobreží Tichého oceánu, kde sme mohli pomáhať pri výstavbe novej sály Kráľovstva. Žiaľ, 4. novembra 1998 dostal Frank infarkt po tom, čo predniesol záverečný prejav  na služobnom zhromaždení, a v tú noc zomrel. Naši duchovní bratia a sestry ma nesmierne podporovali. Nasledujúci deň bol Frank pochovaný na cintoríne oproti sále Kráľovstva. Slovami sa nedá vyjadriť, akú nesmiernu bolesť človek pociťuje, keď mu zomrie milovaná osoba.

Znovu som sa musela vrátiť do Kanady, tentoraz sama, aby som doriešila rodinné a úradné záležitosti. Jehova na mňa v mojom žiali nezabudol. Z odbočky v Ekvádore som dostala list, v ktorom sa písalo, že ma tam radi privítajú. A tak som sa vrátila a zohnala som si malý byt neďaleko odbočky. Plné nasadenie v odbočke i vo zvestovateľskej službe mi pomáhalo vyrovnávať sa s citovou bolesťou, ale aj tak som sa cítila veľmi osamelá.

Nepoľavujem

Časom som sa zoznámila s Juniorom Jonesom. Do Ekvádoru prišiel v roku 1997 zo Spojených štátov, aby slúžil ako priekopník. Mali sme spoločné ciele a záujmy. V októbri 2000 sme sa vzali. Junior mal skúsenosti vo výstavbe, preto sme boli pozvaní pomáhať pri dostavbe zjazdovej sály v Cuence, meste vysoko v Andách. Dňa 30. apríla 2006 prišiel z New Yorku brat Geoffrey Jackson, člen vedúceho zboru Jehovových svedkov, a predniesol prejav zasvätenia, ktorý si vypočulo 6 554 prítomných.

Kto by si len bol pomyslel, že na takých vzdialených miestach, ako je Afrika, India a Južná Amerika, sa bude tak dariť dielu zvestovania o Kráľovstve? S Juniorom si nemyslíme, že je čas ísť do dôchodku. Tých vyše 50 rokov, čo slúžim Jehovovi, ubehlo tak rýchlo, že mám pocit, akoby som začala len včera. A viem, že keď tu bude nový svet, bude sa nám zdať, že čas, ktorý sme prežili medzitým, ubehol rovnako rýchlo. — Zjavenie 21:3–5; 22:20.

[Mapa/obrázok na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Miesta, kde sme slúžili

KANADA → ANGLICKO → KEŇA → TANZÁNIA

KANADA → INDIA

KANADA → NIGÉRIA → KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA (ZAIR) → LIBÉRIA

KANADA → EKVÁDOR

[Ostatné miesta]

SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ

[Obrázok]

Ideme s Frankom na zjazd, India

[Obrázok na strane 15]

S Juniorom Jonesom