Stále príťažlivé plavebné kanály

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRITÁNII

Začiatkom 19. storočia križovalo Anglicko, Škótsko a Wales asi 6 000 kilometrov kanálov. Prečo boli vybudované a kto ich využíva v 21. storočí?

PRIEMYSELNÁ revolúcia si v 18. storočí v Británii vyžadovala lacný a rýchly systém prepravy surovín a hotových produktov. Predtým sa na prevážanie nákladov alebo na ťahanie vagónov používali konské záprahy. Ale v zime sa na cestách vytvorili také hlboké koľaje a bolo na nich toľko bahna, že boli prakticky neschodné. Naproti tomu jediný kôň mohol ľahko a rýchlo ťahať čln s nákladom až 30 ton.

V roku 1761 dal vojvoda z Bridgewateru vybudovať kanál na prepravu uhlia z jeho baní až k zákazníkom v Manchestri vzdialenom 16 kilometrov. Neprinieslo to iba finančný zisk vojvodovi. Cena manchesterského uhlia sa znížila na polovicu. V roku 1790 bol napokon zrealizovaný náročnejší projekt — kanálový systém Grand Cross, ktorým boli prepojené štyri dôležité rieky, ako aj anglické priemyselné centrá s morskými prístavmi. Zlatý vek britských riečnych kanálov sa začal.

Výstavba a použitie

Šikovní stavitelia, medzi inými samouk James Brindley, ktorý všetky svoje diela vystaval bez akýchkoľvek písomných výpočtov či nákresov, vyvinuli dômyselné metódy výstavby vodných kanálov krížom-krážom cez rôzny terén. Výsledné akvadukty, tunely, plavebné komory a mosty, vybudované tímami pracovníkov známych ako navigátori, dodnes svedčia o majstrovstve svojich staviteľov.

Na prevoz voľne loženého nákladu, napríklad uhlia, vápna, vápenca, kaolínu, železnej rudy, tehál a múky, sa začali stavať otvorené drevené plavidlá nazývané úzke člny, ktoré boli dlhé asi  20 metrov a široké 2 metre. Plavili sa po kanáloch tak, že ich ťahali kone, ktoré šli po cestách pozdĺž kanála. „Letiace člny“ zabezpečovali expresné služby pre naliehavé zásielky alebo pre tie, ktoré rýchlo podliehali skaze. Plavili sa nonstop a ich posádky pracovali aj v noci.

Po niektorých kanáloch sa plavili zmodernizované člny, ktoré prevážali až 120 cestujúcich. Kone, ktoré ich ťahali priemernou rýchlosťou 15 kilometrov za hodinu, sa menili v pravidelných intervaloch. Podobne ako „letiace člny“, aj tieto člny mali prednosť pred inými plavidlami a na bridgewaterskom kanáli mali na prove uchytený veľký nabrúsený list ocele, ktorý prerezal vlečné lano každého plavidla, ktoré sa im dostalo do cesty! Vďaka vodným kanálom mali bežní ľudia po prvýkrát príležitosť cestovať na dlhé vzdialenosti lacno a pohodlne.

Život na úzkom člne

Život na „priekope“, ako obyvatelia člnov prezývali systém kanálov, bol náročný. Práca týchto ľudí bola ťažká a často nebezpečná. Boli stále na cestách a mali málo príležitostí na vzdelanie. Preto sa stále viac a viac vzďaľovali ľuďom vo svojom okolí.

Obyvatelia úzkych člnov vytvorili charakteristické ľudové umenie. Vonkajšok plavidla, ako aj vnútrajšok kabíny umiestnenej na korme zdobili pestrofarebnými motívmi krajiniek, kvetov a geometrických vzorov. Kabína, slúžiaca ako obytný priestor, mala rozmery tri krát dva metre a býval v nej lodník s manželkou a deťmi. Ale obyvatelia si vedeli nedostatok miesta dômyselne vynahradiť. V nábytku boli napríklad skryté skladacie postele a na miestach, kde by to človek nečakal, bol úložný priestor. Police zdobili háčkované čipky a svetlo sa odrážalo od vyberaného porcelánu, ako aj od vyleštených mosadzných ornamentov na kuchynskom sporáku. To všetko vytváralo pocit pohodlia a teplo domova. Hoci pracovitá manželka mala veľa povinností a na člne sa často prevážal špinavý náklad, dokázala udržiavať svoju rodinu a čln čistučké. Ba aj držadlo kormidla, umne zdobené posplietanými  povrazmi, bolo vydrhnuté tak, že sa priam skvelo belosťou.

Ich pád a vzostup

V roku 1825, keď už sieť vodných kanálov bola takmer hotová, George Stephenson otvoril železnicu zo Stocktonu do Darlingtonu, jednu z prvých verejných železníc, ktoré využívali parné lokomotívy. Za dvadsať rokov železnice prebrali kanálom toľko nákladu, že tie sa používali čoraz menej a chátrali. Niektoré z nich dokonca kúpili železničné spoločnosti, aby zlikvidovali konkurenciu. Po prvej svetovej vojne tento úpadok pokračoval, pretože sa stavali nové a lepšie cesty. Ani optimisti si nemysleli, že kanály by mohli dlhší čas prežiť.

No vďaka práci, ktorú vykonali jednotlivci a rôzne skupiny za posledných 50 rokov, kanály prežili. I keď niektoré člny plaviace sa po kanáloch naďalej prevážajú náklad, väčšina bola prestavaná na trvalé obydlia alebo výletné lode. Dnes je možné plaviť sa nimi po vodných kanáloch v dĺžke vyše 3 000 kilometrov a objavovať pritom niektoré z najkrajších a najmenej dotknutých kútov Británie. Nadšenci úzkych člnov oživili aj staré tradície a na pravidelných festivaloch s nimi oboznamujú i širšiu verejnosť. Tieto pestro zdobené plavidlá na voľné chvíle sú dokonca natoľko populárne, že dnes je na vodných kanáloch viac úzkych člnov ako v zlatom veku ich komerčného využitia v nákladnej doprave a kanály sú obnovované rovnakým tempom, ako boli pred 200 rokmi stavané.

No „člnkári“ tvoria iba malú časť tých, ktorí využívajú kanály. Prečo? Pretože obnova vodných kanálov vytvorila sieť parkov pozdĺž hrádze. Tieto parky umožnili prístup k málo známym vyhliadkam na mestá a vidieckym destináciám pre výletníkov, cyklistov a rybárov, ktorí využívajú cesty popri kanáloch. Nádrže vybudované na udržiavanie úrovne vody v kanáloch sa stali dôležitými prírodnými biotopmi a samotné kanály sú domovom rozmanitej škály rastlín, vtákov a ďalších zvierat.

Vybudovanie britských vodných kanálov odštartovalo dramatickú éru zmien — až kým nedošlo k nečakanému obratu. Tie isté kanály teraz poskytujú únik od tlakov novodobého sveta, ktorý kedysi pomáhali vytvoriť.

[Rámček/obrázok na strane 14]

PLAVBA TUNELMI

Je len málo tunelov, v ktorých sú aj cesty na ťahanie člnov. Preto pred príchodom samohybných člnov lodníci dostali úzky čln cez tunel iba tak, že použili nebezpečnú „nožnú“ metódu. Pár dosiek sa uchytil na oboch stranách provy. Na ne si ľahli lodníci na chrbát a pridŕžali sa ich rukami. Nohami sa zapierali do stien tunela a tak posúvali čln cez tunel. Tmavý priestor osvetľovalo iba sliepňavé svetlo sviečky, a preto mohol lodník poľahky „stratiť stenu pod nohami“ a spadnúť do vody. Niekedy, keď ho trup lode pritisol k stene tunela, sa to skončilo jeho smrťou. Britský kanálový systém mal v istom období 68 kilometrov tunelov a v tých dlhších pracovali profesionálni lodníci. Najdlhší tunel, ktorý bol teraz znovu otvorený v Standedgei v grófstve Yorkshire, má dĺžku päť kilometrov.

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením British Waterways

 [Rámček/obrázky na strane 15]

PLAVEBNÉ KOMORY A DÔMYSELNÝ VÝŤAH NA ČLNY

Keďže voda nemôže tiecť dohora, ako sa to rieši, keď kanálu stojí v ceste nejaká vyvýšenina? Je možné ju obísť, čo však kanál predĺži, alebo prekážku preraziť tunelom. Tretia možnosť je postaviť plavebné komory. Komora sa nachádza medzi dvoma úrovňami vody a na protiľahlých koncoch má vráta. Keď čln vpláva do plavebnej komory, vráta za ním sa zatvoria. Komora sa potom naplní vodou, ktorá zodvihne čln do rovnakej úrovne vody, aká sa nachádza za protiľahlými vrátami, alebo sa voda z nej vypustí, aby čln klesol až na nasledujúcu úroveň vody — podľa toho, z ktorej strany čln prichádza.

Čo ak sa však staré komory nedajú uviesť do pôvodného stavu? Tento problém mali v Škótsku, kde sa podľa hlavného projektu spájali dva dlho opustené kanály medzi Glasgowom a Edinburghom. Rad jedenástich plavebných komôr pri Falkirku, ktoré kedysi spájali kanál Union s najstarším kanálom sveta spájajúcim dve moria, kanálom Forth a Clyde, nebolo možné zrekonštruovať. Problém vyriešil unikátne skonštruovaný výťah nazvaný Falkirské koleso. Je to otočný výťah na člny, ktorý má priemer 35 metrov. Pri jednom otočení, ktoré trvá iba 15 minút, dokáže z jednej úrovne vody na druhú premiestniť osem plavidiel — po štyroch v dvoch protiľahlých komorách.

Odraz tohto výťahu, ktorý londýnske noviny The Times nazvali „úžasným stavebným dielom“, je možné vidieť na vodnej hladine vo veľkej okrúhlej nádrži, kde môže naraz kotviť vyše 20 člnov.

[Prameň ilustrácie]

Vpravo hore: s láskavým dovolením British Waterways

[Rámček/obrázky na stranách 16, 17]

 PREČO ICH MÁME V TAKEJ OBĽUBE

V posledných rokoch sme s manželkou — obaja už starší ľudia — trávili pokojnú dovolenku plavbou v člne na vodných kanáloch. Prečo pokojnú? V prvom rade sme boli preč od všetkej tej hektickej dopravy a divokých vodičov. V úzkom člne sa plavíte pomaly — rýchlosťou nanajvýš päť kilometrov za hodinu. Prečo tak pomaly? Nesmiete vyvolať vlny, ktoré by mohli poškodiť brehy kanála. A preto vás často predbehnú i psičkári, ktorí si po starej cestičke lemujúcej kanál vyšli so svojím štvornohým miláčikom na prechádzku!

Ďalšia výhoda pomalej jazdy je to, že máte čas kochať sa scenériou, ba dokonca sa môžete zdraviť s okoloidúcimi. A scenéria môže byť úžasná! Zvyčajne si prenajmeme čln v Južnom Walese na kanáli Monmouthshire a Brecon. Tento kanál sa tiahne asi 50 kilometrov od waleskej hranice až k breconským horám, ktoré sa dvíhajú do výšky 886 metrov. Z času na čas zažijeme trochu vzrušenia, keď priplávame k plavebným komorám a čln musí byť zdvihnutý alebo spustený na inú úroveň vody. — Pozri rámček na strane 15.

Čln je vybavený všetkým, čo potrebujeme, a je veľmi pohodlný. Niektoré člny majú dokonca dve dvojlôžkové spálne, každú so sprchou a toaletou. Je tu aj ústredné kúrenie pre prípad, že večer bude sychravý. Obyčajne si varíme sami, ale keď si chceme od varenia oddýchnuť, môžeme sa zastaviť v niektorej z reštaurácií postavených pri kanáli a dať si tam chutné jedlo.

Všade vládne pokoj, zvlášť skoro ráno, keď je kanál ako zrkadlo, v ktorom sa odrážajú stromy a kopce. V tom tichu sa dá krásne rozlíšiť spev jednotlivých vtákov. Volavky ticho stoja akoby na stráži na brehoch, ktoré pomaly a pokojne ubiehajú popri nás. — Poslané.

[Pramene ilustrácií]

S láskavým dovolením British Waterways

Vpravo hore: s láskavým dovolením Chris & Stelle on Belle (www.railwaybraking.com/belle)

[Prameň ilustrácie na strane 13]

S láskavým dovolením British Waterways