Keď cirkvi prišli na Tahiti

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA TAHITI

KONCOM 18. storočia sa v Európe roznietil duch evanjelizácie. V Británii prehovoril do sŕdc protestantov budúci misionár William Carey, keď zanietene rozprával o potrebe evanjelizovať v nedotknutých územiach vrátane Tahiti. Podnietil ho k tomu príkaz, ktorý dal Ježiš svojim nasledovníkom — robiť učeníkov z ľudí zo všetkých národov. (Matúš 28:19, 20) V roku 1802 zas francúzsky spisovateľ François-Auguste-René de Chateaubriand svojím bestsellerom Le Génie du christianisme (Duch kresťanstva) nadchol pre misionárske dielo katolíkov.

Onedlho začali vznikať katolícke a protestantské misionárske spoločnosti. V roku 1797 vyslala Londýnska misionárska spoločnosť 29 misionárov na Tahiti. V roku 1841 prišli na ostrovy katolíci z náboženského rádu Spoločnosť z Picpus a o tri roky ich nasledovali ďalší misionári, tentoraz mormóni. Zakrátko však mnohí z misionárov stratili zo zreteľa, že ich misia je v prvom rade duchovná, a pohrúžili sa do politiky a obchodu. Prečo?

Jedna ruka s ariʽi

Ľudí spočiatku nenadchýnalo učenie protestantov. Podľa jedného autora „bolo v ich učení viac pekelného ohňa a síry než súcitu a bratskej lásky“. Okrem toho, ako misionári čoskoro zistili, nikto sa nechcel dať pokrstiť, pokým sa nepokrstia ariʽi, teda náčelníci, ktorí boli aj náboženskými vodcami. Preto sa misionári rozhodli zamerať práve na nich.

Zvlášť jeden náčelník, Pomare II., privítal misionárov s otvorenou náručou, pretože v nich videl možných obchodných a vojenských spojencov. A oni v ňom zas videli prostriedok na šírenie svojich záujmov. Misionári mali však už od samého začiatku istý vplyv, pretože boli spojovacím článkom medzi Tahiťanmi a námorníkmi, ktorí sa tu pravidelne zastavovali po zásoby.

Pomare v nádeji, že mu misionári pomôžu dosiahnuť politické ciele a získať zbrane, prejavoval záujem o ich posolstvo a už v roku 1811 sa chcel dať pokrstiť. Nasledujúci rok toto želanie vyjadril písomne. No osem rokov bola jeho žiadosť zamietaná, pretože misionári sa chceli najskôr presvedčiť, či bude naozaj žiť v súlade s biblickými normami v oblasti morálky.

Medzitým sa Pomare presadil ako suverénny kráľ Tahiti a priľahlých ostrovov, ktoré tvoria Ostrovy Spoločnosti. Znovu požiadal o krst. V roku 1819 mu napokon misionári vyhoveli.

To okamžite prinieslo ovocie. Asi do piatich rokov sa takmer všetci obyvatelia Ostrovov Spoločnosti, západnej časti súostrovia Tuamotu a polovice súostrovia Australes hlásili ku kresťanstvu.

 Pomareho zákonník

Hromadné obracanie na „kresťanstvo“ si od ostrovanov vyžadovalo zmenu hodnôt, zvykov a zákonov. Preto Pomare požiadal misionárov o pomoc. Tí už dlho túžili urobiť reformu v kmeňových zvykoch a obmedziť kráľovu moc. A tak vyhoveli Pomareho žiadosti a vytvorili zbierku zákonov, ktorá sa podľa jedného diela stala kombináciou „všeobecných zásad britskej ústavy, biblických výrokov a zvykov kresťanských národov“. Po mnohých úpravách kráľ toto dielo prijal ako prvý tahitský písaný zákonník. Začal sa nazývať Pomareho zákonník.

Pomareho zákonník sa stal vzorom pre susedné ostrovy a súostrovia, kde sa zaviedli podobné právne systémy. Zákonník vyžadoval prísne dodržiavanie sabatu, boli v ňom vymedzené tresty za také priestupky, ako je cudzoložstvo, bigamia, krádež a vzbura, a stanovoval trest smrti pre toho, kto sa dopustí vraždy vrátane vraždy novorodenca. Zakazoval všetky formy necudného správania.

Zapájanie sa do politiky

Protestantskí misionári boli „poriadne zapletení do politických záležitostí ostrova,“ píše sa v knihe Where the Waves Fall (Kde sa trieštia vlny). „Hoci ich úlohou bolo iba evanjelizovať, stali sa vojenskými stratégmi, ekonomickými poradcami, politickými radcami a tvorcami zákonov a ústavy.“ Podobne aj mormónski a katolícki misionári sa v podstate ujali civilných a politických záležitostí na ostrovoch, kde sa usadili. Jeden mormónsky misionár na ostrove Tubuai v súostroví Australes napísal: „Opraty má v rukách cirkev... Ja som predsedom vlády ostrova.“ Na Gambierových ostrovoch získali podobný vplyv katolíci, pretože jeden kňaz zastával úrad ministra.

Miesto toho, aby sa misionári venovali výlučne duchovnému životu, „rozhodli sa pre politickú evanjelizáciu,“ poznamenala historička Claire Lauxová. Domnievali sa, že tadiaľ vedie cesta k žiadaným výsledkom. Týmto spôsobom však konali v rozpore s pokynmi svojich predstavených. A tak je vo Francúzskej Polynézii až do dnešného dňa náboženstvo nerozlučne späté s politikou.

Zameriavanie sa na obchodné ciele

V prípade niektorých misionárov bol „politický oportunizmus úzko spätý s obchodným duchom,“ povedal profesor Niel Gunson z Canberrskej univerzity v Austrálii. Z viacerých misionárov sa stali obchodníci, ktorí zásobovali, prenajímali či dokonca stavali obchodné lode. Niektorí spravovali plantáže, na ktorých sa pestovala maranta, kávovníky, bavlníky, cukrová trstina a tabak.

Misionárom sa darilo tak dobre, že 25 rokov mali pod dohľadom obchodovanie medzi Austráliou a Tahiti, najmä obchody so solenou bravčovinou a kokosovým olejom. Ale niektorých misionárov to znepokojovalo a žiadali Londýnsku misionársku spoločnosť, aby zasiahla. Iní si mysleli, že práve obchodovanie poslúži ich náboženským cieľom. Ako to?

Misionári už od samého začiatku využívali svoje technické znalosti a výrobky, aby zapôsobili na ostrovanov. V presvedčení, že „scivilizovanie“ prinesie ľuďom šťastie, povzbudzovali k usilovnej práci a vyzdvihovali  materiálnu prosperitu ako dôkaz Božieho požehnania.

Naozaj sa obrátili na vieru?

Jeden historik z Londýnskej misionárskej spoločnosti neskôr napísal, že na týchto ostrovoch pri rýchlom a hromadnom obracaní na vieru „čisté pohnútky, nehovoriac o uctievaní a zmene srdca, zohrávali len nepatrnú úlohu“. Podľa Gunsona bolo obrátenie Tahiťanov „iba z vôle Pomareho II. a zakladalo sa na náboženských zvykoch (a nie na učení) anglických misionárov“.

Mnohí Tahiťania sa stali kresťanmi len na papieri a o niekoľko rokov sa pohanstvo vrátilo v podobe náboženského hnutia mamaia. Tento spôsob uctievania, ktorý bol povoľný v oblasti morálky a ktorý prijala dokonca i následníčka trónu, bol zmesou kresťanstva a tradičných názorov a zvykov.

Medzi protestantmi — anglikánmi, kalvínmi, metodistami a inými — dochádzalo k mnohým roztržkám, nehovoriac o nenávisti medzi nimi a katolíkmi. „Ostrovania nebadali žiaden rozdiel v náukách jednotlivých denominácií a nedokázali pochopiť neznášanlivosť medzi ľuďmi, ktorí hlásali bratstvo,“ píše sa v knihe The Cambridge History of the Pacific Islanders (Cambridgeské dejiny obyvateľov tichomorských ostrovov). Napríklad keď na Tahiti prišli dvaja katolícki misionári, na príkaz významného bývalého protestantského misionára boli ihneď deportovaní. Viedlo to k narušeniu diplomatických vzťahov medzi Britániou a Francúzskom a len-len že to nerozpútalo vojnu. Británia sa napokon podvolila vôli Francúzska, aby bolo Tahiti pod francúzskou „ochranou“.

Niečo pozitívne

Viacerí z prvých misionárov však urobili aj kus dobrej práce. Horlivo sa snažili podporovať gramotnosť a prispeli k tomu, aby sa nepraktizovalo zabíjanie novorodencov, kanibalizmus a prinášanie ľudských obetí. Hoci niektorí sa správali prehnane stroho a prísne, snažili sa pozdvihnúť morálku ostrovanov.

Tahiťanom dali zvlášť cenný dar — preklad Biblie do tahitčiny. Ľudí prostredníctvom neho oboznámili aj s Božím menom, ktoré je na týchto ostrovoch dobre známe dodnes. * — Žalm 83:18.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 15]

„Nie ste časťou sveta“

Tieto slová vyslovil Ježiš Kristus a slúžia ako vodidlo pre jeho pravých nasledovníkov. (Ján 15:19) Táto zásada je pre nich natoľko dôležitá, že Ježiš v modlitbe k Bohu povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ ​(Ján 17:16) Preto sa Ježiš nezapájal do politiky ani ju nevyužíval ako prostriedok na získanie učeníkov. Zavrhoval tiež nenásytnú honbu za hmotnými vecami, čo je ďalší prvok ducha tohto sveta. Vyzdvihoval jednoduchý život, zameraný na získavanie duchovného bohatstva. (Matúš 6:22–24, 33, 34) Ježišovi praví nasledovníci napodobňujú jeho príklad.

[Obrázok na strane 13]

Privítanie prvých misionárov v roku 1797

[Prameň ilustrácie]

The Granger Collection, New York

[Obrázok na strane 14]

Misionár s tahitskými konvertitmi okolo roku 1845

[Obrázok na strane 14]

Kráľ Pomare II.

[Obrázok na strane 15]

Papeete, hlavné mesto Tahiti

[Prameň ilustrácie]

Fotografia s láskavým dovolením Tahiti Tourisme

[Pramene ilustrácií na strane 14]

Vľavo: Photo by Henry Guttmann/​Getty Images; vpravo: Collection du Musée de Tahiti et de ses Îles, Punaauia, Tahiti