Boh mi pomáhal v skúškach

Rozpráva Vazir Asanov

Vyskočil som z postele, pripevnil som si k pásu Bibliu a rýchlo som sa obliekol. Zhúžval som nejaké šaty, dal som ich do postele a prikryl perinou, aby sa zdalo, že ešte spím. Potom som vyskočil z okna a utekal do sály Kráľovstva, pričom som sa modlil k Bohu o pomoc. To sa odohralo v roku 1991, keď som mal 14 rokov.

NARODIL som sa do kurdskej rodiny žijúcej v meste na juhu dnešného Kazachstanu, ktorý bol vtedy jednou z 15 republík Sovietskeho zväzu. Rodičia a príbuzní vo mne pestovali presvedčenie, že jedného dňa sa zo mňa môže stať vodca Kurdov a ich osloboditeľ. V srdci som si živil takú nenávisť voči nepriateľom Kurdov, že som bol schopný vraždiť, len aby sa náš národ dostal spod útlaku.

Koncom 80. rokov mama, mladší brat i ja sme začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Otec nám však zakázal stretávať sa s kresťanmi. Napriek tomu som študoval ďalej. Medzi Kurdmi je neposlušnosť hlave rodiny takmer neznámy pojem. Otca som mal rád, no mal som rád aj biblické pravdy, ktoré som sa učil.

Odpor doma i v škole

Raz jeden učiteľ zahliadol v mojej taške časopis Strážna veža a povedal to mojim rodičom. Otec ma v hneve udrel tak silno, že mi z nosa začala tiecť krv. „Ešte stále si s tým neprestal?“ kričal.

Otec potom vyhlásil, že ma už nepovažuje za svojho syna. Veľmi ma to zranilo. Zároveň sa mi začali vyhýbať mnohí spolužiaci a niektorí ma verejne zosmiešňovali. Učitelia sa snažili, aby som prijal ich ateistické názory, a preto mi dávali horšie známky a často si robili na hodinách žarty z mojej viery.

Napriek tomuto odporu som sa stále snažil chodiť na kresťanské zhromaždenia a hovoriť o mojej novej viere iným. Onedlho sa otec dozvedel, že sa ďalej stretávam so svedkami a čítam si Bibliu. V jednu nedeľu som začal vymýšľať zámienku, aby som sa mohol dostať z domu a ísť na zhromaždenie. Otec ma však hneď poslal do postele. Rázne povedal: „Odteraz budeš každú nedeľu o tomto čase v posteli!“ Vyhrážal sa mi krutými trestami, ak ho neposlúchnem. Vedel som, že si bude za svojím slovom stáť.

So slzami v očiach som prosil pravého Boha, Jehovu, aby obmäkčil otcovo srdce, no otec bol neoblomný. Spomenul som si, ako boli Izraeliti utláčaní v Egypte. Otec mi  svojím správaním pripomínal faraóna, ktorý odmietal dovoliť Izraelitom odísť, aby uctievali Jehovu. — 2. Mojžišova 5:1, 2.

Rozhodujem sa

V jednu nedeľu som sa rozhodol ísť na zhromaždenie. Ležal som v posteli a v duchu sa modlil k Jehovovi. Od strachu mi srdce bilo ako zvon. Potom vošli do mojej izby rodičia. Tváril som sa, že spím. Otec hrdo povedal: „Aha, akého mám poslušného syna!“ Pobozkal ma a s mamou potichu odišli. Ďalej som sa úpenlivo modlil.

Krátko po tom, ako rodičia odišli z izby, som, tak ako to bolo opísané v úvode, rýchlo vstal, vytiahol som si spod postele topánky a vyskočil von oknom. Dvojhodinové zhromaždenie ušlo ako voda. Uvažoval som, čo ma doma čaká. Hoci mama si všimla, že v posteli nie som ja, ale moje šaty, našťastie o tom otcovi nepovedala. No vystríhala ma, že nabudúce mi už nebude pred ním kryť chrbát.

V roku 1992 som rodičom povedal, že jeden môj priateľ usporadúva mimoriadnu oslavu, na ktorú pozýva aj mňa. Tou mimoriadnou udalosťou bol v skutočnosti zjazd Jehovových svedkov v Taraze, ktorý bol od nášho domu v Karatau vzdialený asi 100 kilometrov. Tam som mal byť na znak mojej oddanosti Jehovovi pokrstený. Opýtal som sa mamy, či si môžem vziať zo stodoly za vedro slnečnicových semien. Opražil som ich a predal na trhu. Tak som si zarobil peniaze na cestu na zjazd.

Keď som sa vrátil, otec sa ma spýtal, či som sa mal u priateľa dobre. Povedal som mu, že áno. Cítil som Jehovovu podporu, pretože otec sa už viac nepýtal. Stotožnil som sa so slovami v Prísloviach 3:5, 6: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“

Duchovne ochabujem

Odpor otca sa neskončil po tom, ako som sa dal pokrstiť. Keďže som sa ďalej stretával so svedkami, otec ma bíjaval tak pred inými, ako aj keď sme boli sami. Takmer každý deň ma ponižoval a vyvíjal na mňa nátlak, aby som sa vzdal. Často som plakal. V tom čase získaval Kazachstan nezávislosť od Sovietskeho zväzu a rodičia a príbuzní sa snažili presvedčiť ma, aby som robil kariéru v politike. Mysleli si, že nevyužívam šancu, ktorá sa mi naskytá.

Môj starší brat bol už úspešným športovcom a otec mi ho často dával za vzor. A tak som sa koncom roku 1994 aj ja začal venovať športu. Keďže som mal na šport vlohy, čoskoro som už získaval uznanie a ceny za úspechy vo futbale a gymnastike. Začal som tiež študovať právo, aby som mohol hájiť záujmy Kurdov. Dokonca som sa začal zaujímať o politiku a uvažoval som, že založím stranu kurdskej mládeže. Teraz ma otec začal chváliť.

„Vyhral si, otec“

Duchovne som zoslabol a prestal som si čítať Bibliu a chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Upokojoval som sa tak, že Jehovovi budem znovu slúžiť, keď budem starší. Raz sa ma otec opýtal, či sa ešte stretávam s Jehovovými svedkami. „Nie. Vyhral si, otec,“ odpovedal som mu. „Si rád?“ Keď to otec počul, bol veľmi rád. „Teraz si konečne môj syn!“ povedal hrdo.

 Dva roky som nebol na zhromaždení, hoci som niekedy chcel ísť. Ale zakaždým ma premohol pocit hanby, a tak som nešiel. Myslel som si, že bratia a sestry v zbore nepochopia moju situáciu.

Zároveň som si uvedomoval, že nie je nič lepšie ako slúžiť Jehovovi. Často som si hovorieval: ‚Aj tak milujem Jehovu.‘ Otec na mňa naliehal, aby som šiel študovať na univerzitu. Poddal som sa tomuto tlaku a dokonca som otcovi sľúbil, že školu skončím s vyznamenaním. Ale v duchu som dúfal, že keď sa dostanem na univerzitu v Alma-Ate, veľkom modernom meste na juhu Kazachstanu, skontaktujem sa so svedkami.

Pozitívne zmeny

Krátko po tom, ako som začal študovať na univerzite, stretol som dvoch svedkov, ktorí vydávali svedectvo na ulici v Alma-Ate. Prihovorili sa mi otázkou: „Kto podľa vás vládne nad svetom?“

„Satan Diabol,“ odpovedal som, „nepriateľ Jehovu a celého ľudstva.“ ​(2. Korinťanom 4:3, 4) Povedal som im, že som pokrstený, ale že som sa stal nečinným.

Koncom roku 1996 som znovu začal so svedkami študovať Bibliu. Po niekoľkých štúdiách sa vo mne opäť roznietila planúca túžba slúžiť Jehovovi a zapojil som sa do všetkých činností Jehovových svedkov v Alma-Ate. V septembri 1997 som začal slúžiť ako priekopník, teda vo zvýšenej miere sa venovať zvestovaniu.

O rok ma prišiel navštíviť otec. Utekal som mu naproti a padli sme si do náručia. Prosil ma, aby som mu odpustil, ako sa počas celých tých rokov ku mne správal. Vravel, že nechápal mňa ani moju vieru. „Otec,“ povedal som, „mám ťa veľmi rád.“

Nesmierne ma potešilo, keď si otec vzal biblickú literatúru a požiadal o Bibliu, lebo si ju chcel prečítať od začiatku do konca. Ďalší rok ma prišiel znovu navštíviť, tentoraz s mamou. V sále Kráľovstva prišli za nimi ľudia rôznych národností, aby ich nadšene privítali a zoznámili sa s nimi. To na otca silne zapôsobilo a začal si so zápalom čítať literatúru svedkov.

Hojnosť požehnania

V septembri 2001 som si vzal za manželku Jelenu, úžasnú dievčinu ruskej národnosti. Dala sa pokrstiť v roku 1997 a v máji 2003 začala slúžiť ako priekopníčka. Veľmi nás potešilo, keď sme sa dozvedeli, že moji rodičia začali so svedkami študovať Bibliu a robia duchovný pokrok. Vlastne som tomu ani nechcel veriť, až kým mi to otec nepovedal sám. Do telefónu mi povedal, že Jehova je jediný pravý Boh!

Som rád, že tu, v Alma-Ate, som mohol viesť biblické štúdiá s ľuďmi z mnohých krajín, napríklad z Číny, Iránu, Pakistanu, Sýrie a Turecka. Nedávno ma istý kňaz z Iránu požiadal, aby som s ním študoval Bibliu v jeho rodnej reči, perzštine. Bývalý generál z Afganistanu bol nadšený z toho, čo sa dozvedal o Jehovovi. Bol som tiež rád, že som mohol študovať s človekom zo Sýrie v kurdčine, mojom rodnom jazyku, ako aj s ľuďmi, ktorí hovoria kazašsky a rusky, ďalšími jazykmi môjho detstva.

Teraz s Jelenou slúžime v kazašskom zbore — jednom z vyše 35 zborov Jehovových svedkov v Alma-Ate. Minulý rok sme mali výsadu dočasne slúžiť v odbočke Jehovových svedkov, ktorá bola nedávno postavená neďaleko Alma-Aty.

Kedysi ma učili nenávidieť, ale Jehova ma naučil milovať. Som presvedčený, že by sme nikdy nemali dovoliť, aby nás ovplyvnili dobre mienené pokusy našich priateľov a príbuzných, takže by sme sa nedali poučovať Jehovom. (Galaťanom 6:9) Som veľmi rád, že s manželkou máme teraz „hojnosť práce v Pánovom diele“. — 1. Korinťanom 15:58.

[Zvýraznený text na strane 13]

Mama ma vystríhala, že mi už nebude pred otcom kryť chrbát

 [Obrázok na strane 15]

Sála Kráľovstva v Karatau, kam som chodil ešte ako chlapec

[Obrázok na strane 15]

Moji rodičia majú teraz pozitívny postoj k nášmu dielu

[Obrázok na strane 15]

S Jelenou v deň našej svadby

[Obrázok na strane 15]

S Jelenou pri novej odbočke neďaleko Alma-Aty