VO FEBRUÁRI 1987 sa istý 85-ročný muž rozhodol prestať chodiť na obličkovú dialýzu, ktorá ho udržiavala pri živote. O dva týždne nato pokojne zomrel doma, v prítomnosti svojho jediného syna.

V týchto posledných chvíľach mohli spolu uvažovať o tom, o čom sa kedysi zhovárali — či je možný život po smrti. Otec, ktorý mal vysokoškolské vzdelanie, bol skeptický. Ovplyvnila ho evolučná teória a znechucovalo pokrytectvo v náboženstve. Považoval sa za agnostika, lebo neveril, že sa dá spoznať, či existuje Boh.

Syn si prial utešiť otca a vliať mu nádej, a preto mu poukázal na dôvody, prečo je život po smrti naozaj možný. Keď otec cítil, že sa blíži jeho smrť, uznal, že by bolo dobré žiť opäť a tešiť sa zo života v plnej sile a v dobrom zdraví.

Väčšina ľudí, ak nie všetci, by si priala žiť večne, keby mali silu a zdravie a keby vo svete vládol pokoj. Ľudia nie sú ako zvieratá, o ktorých sa v Biblii hovorí, že sú „nerozumné“ alebo „riadiace sa inštinktom“. (2. Petra 2:12; New International Version) Našich zomrelých pochovávame. Uvažujeme o budúcnosti. Nechceme zostarnúť, ochorieť a zomrieť. Napriek tomu je staroba, choroby a smrť zatiaľ realitou.

Pomyslenie na to, že nám alebo niekomu z našich blízkych hrozí smrť, nás znepokojuje. Biblia nás však vedie k tomu, aby v nás smrť nevyvolávala neprimerané obavy. Hovorí: „Lepšie je ísť do domu smútku ako do domu hostiny.“ A dodáva: „Ten, kto žije, by si to mal vziať k srdcu.“ ​(Kazateľ 7:2) Prečo sa máme hlboko zamýšľať nad týmito vecami?

Jedným dôvodom je to, že máme vrodenú túžbu žiť v pokoji a v bezpečí. Smrť — stav neexistencie — je niečo, čomu sa vnútorne bránime. Je pre nás ťažké zmieriť sa s ňou, ak nie nemožné. Biblia hovorí prečo: „Do mysle človeka [Boh] vložil večnosť.“ ​(Kazateľ 3:11; Revised Standard Version) Chceme žiť, nie zomrieť. Zamyslite sa: Bola by táto túžba taká silná, keby náš Stvoriteľ pôvodne nezamýšľal, aby sme žili večne? Je nekonečný život po smrti, v zdraví a šťastí, možný?

Minulý rok sa v časopise AARP The Magazine, ktorý vydáva Americká asociácia dôchodcov, objavil článok „Život po smrti“. Výsledky interview s vyše 1 000 ľuďmi nad 50 rokov odhalili, že „takmer tri štvrtiny (73 percent) súhlasia s výrokom: ‚Verím v život po smrti‘“. Na druhej strane sa v časopise uvádzalo, že takmer štvrtina súhlasila s výrokom: „Verím, že po smrti už nič neexistuje.“ Ale naozaj tomu títo ľudia chcú veriť?

Článok uviedol aj vyjadrenie Toma, katolíka, ktorý žije v New Yorku: „Viete, hovorí sa o živote po smrti. Počúvajte, ja poviem len toľko, že sa toho navraví veľa. Na veci si musíte spraviť vlastný názor. Chodím na omšu. Žijem tak, akoby posmrtný život existoval, hoci v neho neverím. Počúvajte, ak existuje, je to pre mňa plus.“

 Mnohí sú podobne ako Tom skeptickí. Taký bol aj otec spomenutý v úvode. Často synovi hovorieval: „Viera je pre tých, ktorí sa nedokážu vyrovnať so smrťou.“ No ako musel on i iní skeptici uznať, viera vo Všemohúceho Stvoriteľa vysvetľuje zázraky, ktoré by sa inak nedali pochopiť.

Napríklad tri týždne po počatí sa ľudskému embryu začnú vytvárať mozgové bunky. Tieto bunky sa prudko množia, niekedy ich vznikne až 250 000 za minútu! O deväť mesiacov sa narodí dieťa, ktorého mozog má zázračnú schopnosť učiť sa. Molekulárny biológ James Watson nazval ľudský mozog „najzložitejšou vecou, akú sme dosiaľ objavili v našom vesmíre“.

Vyvolávajú aj vo vás tak ako vo väčšine ľudí tieto zázraky úžas? Pomohli vám tieto úvahy nájsť odpoveď na otázku „Keď zomrie telesne schopný muž, môže znovu ožiť?“ Túto otázku položil pred dávnym časom istý muž, ktorý potom Bohu s istotou povedal: „Zavoláš, a ja ti odpoviem. Zatúžiš po diele svojich rúk.“ — Jób 14:14, 15.

Určite bude dobré, ak sa zamyslíme nad dôkazmi toho, že život po smrti je možný.