Zubor a jeho únik pred záhubou

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V POĽSKU

Pytliaci boli celí bez seba. Našli stopy zvieraťa, ktoré hľadali. Vydali sa po nich a konečne ho zbadali. Jeho kožušina bola tmavohnedá, brada takmer čierna. Z hlavy mu vyrastali rohy stáčajúce sa k sebe. Jeho mäso a koža boli veľmi žiadané, a tak za ne mohli dostať slušnú sumu peňazí.

Zaznel prvý výstrel. Zranené zviera utekalo skryť sa do lesa, no márne. Druhá guľka už bola smrteľná a poltonové zviera sa zrútilo na zem. Pytliaci si neuvedomovali, že ich činom sa uzavrela jedna kapitola dejín. Písal sa apríl 1919 a oni zabili posledného zubra hrivnatého voľne žijúceho na nížinách Poľska. Našťastie v tom čase zubry žili ešte v zoologických záhradách alebo v súkromných zverniciach.

ZUBOR HRIVNATÝ (Bison bonasus) sa pôvodne vyskytoval v Európe v hojnom množstve. Dospelý samec môže vážiť vyše 900 kilogramov a v kohútiku môže merať viac ako 180 centimetrov. O týchto majestátnych cicavcoch sa hovorí ako o vládcoch lesa.

Pre zubra je typická disproporcia prednej a zadnej časti tela. Má široké a ťažké plecia a výrazný hrb, zatiaľ čo jeho zadná časť je v porovnaní s prednou pomerne malá. Zadnú časť pokrýva krátka srsť, no vpredu má dlhú huňatú hrivu a bradu.

Na pokraji vyhynutia

Podľa odhadov dnes žije už len niekoľko tisíc zubrov. Poľnohospodárstvo a odlesňovanie prispeli k tomu, že prišli o svoje prirodzené prostredie. Navyše boli sústavným terčom pytliakov. V ôsmom storočí vyhynuli v Galii (dnešné Francúzsko a Belgicko).

V 16. storočí podnikli poľskí králi kroky na ochranu zubra. Jedným z prvých bol Žigmund II. Augustus, ktorý vyhlásil, že zabitie zubra je hrdelný trestný čin. Prečo? „Aby mohli na ne poľovať vládcovia a dvorania,“ povedal Dr. Zbigniew Krasiński z Bielovežského národného  parku. Ani prísne tresty zubra nezachránili a koncom 18. storočia ho človek mohol stretnúť iba v Bielovežskom pralese na východe Poľska a v pohorí Kaukaz.

V 19. storočí sa začala situácia konečne zlepšovať. Keď Rusko anektovalo Bielovežský prales, cár Alexander I. vydal príkaz na ochranu zubrov. Výsledky boli onedlho badateľné. Populácia zubra sa postupne zvyšovala a v roku 1857 zákon zaručoval ochranu takmer 1 900 žijúcim zubrom. Neskôr boli vybudované kŕmidlá, aby mali zubry v zime čo žrať. Premyslene sa zriaďovali napájadlá a pôda sa upravovala tak, aby sa na nej dali pestovať kŕmne plodiny.

Žiaľ, dobré časy pre zubra netrvali dlho. Za 60 rokov sa jeho počet znížil na polovicu. Prvá svetová vojna zasadila zubrom žijúcim vo voľnej prírode v Poľsku úder. Nemci síce vyhlásili, že budú „chrániť zubra pre budúce generácie ako jedinečný prírodný pamätník“, ale ustupujúce nemecké vojská, ruskí povstalci a všadeprítomní pytliaci čriedu zdecimovali. Ako sa písalo v úvode tohto článku, v roku 1919 bol zabitý posledný zubor hrivnatý voľne žijúci v Poľsku.

Zubor sa vracia

V snahe zachovať tento druh bola v roku 1923 zriadená Medzinárodná spoločnosť na záchranu zubra. Jej prvou úlohou bolo zistiť, koľko čistokrvných zubrov žije v zajatí. * Zistilo sa, že v zoologických záhradách a zverníkoch na celom svete je ešte 54 čistokrvných zubrov hrivnatých nížinného typu. No nie všetky boli vhodné na rozmnožovanie. Niektoré boli príliš staré, iné choré. Napokon bolo vybratých 12 jedincov na posilnenie druhu. Je známe, že všetky dnes žijúce nížinné zubry pochádzajú z piatich z nich.

Na jeseň roku 1929 nastal významný obrat, keď sa dva nížinné zubry vrátili do voľnej prírody. Boli umiestnené do špeciálne vytvorenej rezervácie v Bielovežskom pralese. Po desiatich rokoch ich už bolo 16.

Nehrozí mu už záhuba?

Začiatkom 21. storočia bolo na celom svete 2 900 zubrov hrivnatých. Z toho asi 700 žilo v Poľsku. Medzitým vznikli čriedy aj v Bielorusku, Kirgizsku, Litve, Rusku a na Ukrajine.

Ale to neznamená, že zubrovi už nič nehrozí. Parazity, choroby, nedostatok potravy a vody, ako aj pytliaci — to stále predstavuje nebezpečenstvo. Aj genetické poškodenia sú problémom, keďže genofond zubrov je obmedzený. Preto je zubor hrivnatý stále v červenom zozname, v ktorom sú uvedené ohrozené rastlinné a živočíšne druhy z celého sveta.

Vďaka mimoriadnemu úsiliu ochranárov zubor prežil dodnes. Dr. Krasiński, ktorý už bol citovaný, však pripomína, že „z osudu zubra vidno, ako sa môže nejaký druh za veľmi krátky čas dostať na pokraj vyhynutia a koľko úsilia treba potom vynaložiť na jeho záchranu“. Nie je isté, aká budúcnosť čaká zubra a mnohé iné živočíchy. No momentálne sa dá povedať, že „vládcovia lesa“ unikli záhube.

[Poznámka pod čiarou]

 [Obrázky na strane 10]

Zubor hrivnatý v Bielovežskom národnom parku

[Prameň ilustrácií]

Všetky fotografie: Białowieski Park Narodowy