Umelecké skvosty „maľované“ kameňmi

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

ZO VŠETKÝCH techník, ktorými sa umelci snažia zachytiť výjavy z prírody, je technika nazývaná florentská mozaika či commesso jedna z najťažších. Mozaiky typické pre talianske mesto Florenciu sa netvoria skladaním kameňov, keramiky či skla pravidelných tvarov, ako je to pri iných mozaikách. Pri florentskej mozaike umelci vytvárajú obrazy z tenkých plátkov kameňa nepravidelného tvaru. Často sú tieto plátky vyrezané tak presne, že takmer vôbec nevidno, kde sa spájajú.

Umelec má k dispozícii pestrú paletu už „namiešaných“ farieb na „maľbu“. Napríklad lapis lazuli je kameň výraznej modrej farby s bielymi škvrnami, v ktorom sa trbliecu zlatisté kryštály pyritu. Na malachite sa vynímajú pásiky svetlo- a tmavozelenej farby. Nádherne žilkovaný mramor existuje v odtieňoch žltej, hnedej, zelenej a červenej. Achát, jaspis, ónyx, porfýr a ďalšie kamene rozširujú paletu mnohých žiarivých odtieňov a rozmanitých škvrniek, ktoré môžu umelci šikovne použiť pri tvorbe umeleckých skvostov. Rôzne farby a žilkovanie týchto kameňov sa dajú využiť pri zobrazovaní prírodných scenérií, rastlín, rozbúrených vôd či neba, po ktorom plávajú oblaky.

Tento druh mozaiky nie je nový. Svoje počiatky má pravdepodobne na Blízkom východe a do Ríma sa dostal najneskôr v prvom storočí pred n. l. Často sa používal na dekoráciu dlažieb a stien. Hoci sa mozaika bežne využívala za čias rozmachu Byzantskej ríše, od 16. storočia ju preslávilo mesto Florencia v Toskánsku. V múzeách a palácoch celej Európy sa dodnes dajú nájsť veľkolepé umelecké skvosty vytvorené touto technikou.

 „Maľba“ kameňmi je mravčia práca. V jednom časopise sa písalo, že „keby novodobý normovač vedel, koľko hodín umelec strávi i pri jednoduchom diele, vlasy by mu vstávali dupkom“. Preto dnes rovnako ako v minulosti sú tieto mozaiky svojou cenou pre väčšinu ľudí nedostupné.

Ako vznikajú?

Podkladom pre novú mozaiku je nejaká predloha, zvyčajne maľba. Jej kópiu umelec rozdelí na kúsky, pričom každý kúsok zodpovedá časti hotového diela. Pri starostlivom výbere kameňa vhodného pre jednotlivé časti môže umelec použiť aj vlastnú fantáziu, nemusí sa zákonite držať predlohy. Na plátok kameňa prilepí zodpovedajúci kúsok kópie, ktorý si vybral.

Potom tento plátok kameňa, ktorý je hrubý dva až tri milimetre, vloží do zveráka. Pomocou akejsi píly — železného drôtu napnutého v oblúkovom ráme z gaštanového dreva — z neho opatrne vyreže potrebné kusy (obrázok hore). Drôt priebežne potiera brúsnou pastou. Tieto kusy musí obrúsiť tak presne, že keď ich priloží k sebe, neprenikne cez ne svetlo. Predstavte si, aké náročné musí byť vytvoriť napríklad jemné úponky viniča!

Keď sa jednotlivé kusy pospájajú a napevno pripevnia na bridlicovú podložku, na rad prichádza záverečné hladenie a leštenie kameňa. Žiadna fotografia nedokáže zachytiť nádherný lesk, ktorý sa takto dosiahne. Je fascinujúce, ako dokážu umelci využiť odtiene jediného kusa kameňa, aby na ňom vytvorili efekty svetla a tieňa, aké sú na skutočných krehkých lupienkoch kvetov. Ovocie, vázy, motýle, vtáky a krajinky — to sú len niektoré z námetov, ktoré kreatívni umelci zhmotnili vo svojich nádherných dielach.

Na florentskej mozaike je pútavé aj to, že umelec musí pracovať s tým, čo má. Musí si vybrať z kameňov, ktoré vytvoril Boh, a ich farbu a štruktúru nemôže meniť. V jednej publikácii sa v tejto súvislosti píše: „V týchto ušľachtilých kameňoch môžete vnímať vznešenosť a nevýslovnú moc Boha, ktorý do týchto maličkých telies vkladá krásu celého sveta... a tak máte stále pred očami nejaký odraz a lesk toho, čo je božské.“

[Prameň ilustrácií na strane 16]

Všetky fotografie na stranách 16 a 17: Su concessione del Ministero per i Beni e le Attività Culturali-Opificio delle Pietre Dure di Firenze, Archivio Fotografico