Zažil som dramatické zmeny v Kórei

Rozpráva Čchong-il Park

„Zbabelec! Bojíš sa, že zomrieš na fronte. Chceš sa vyhnúť vojenskej službe a schovávaš sa za svoje náboženské presvedčenie.“ Takto ma obvinil kapitán vojenskej tajnej služby, pred ktorým som stál v júni 1953. Odvtedy uplynulo už viac ako 55 rokov.

ODOHRALO sa to počas kórejskej vojny. Kapitán potom vytiahol pištoľ a položil ju na stôl. „Teraz zomrieš tu, a nie na fronte,“ povedal. „Nechceš si to rozmyslieť?“

„Nie!“ znela moja rozhodná odpoveď. Nato kapitán nariadil jednému dôstojníkovi, aby sa postaral o moju popravu.

Do tejto situácie som sa dostal preto, lebo som bol povolaný do armády, ale odmietol som nastúpiť. Kým sme čakali na dôstojníka, kapitánovi som povedal, že svoj život som už oddal Bohu, a preto som presvedčený, že by nebolo správne obetovať ho pre niečo iné, ako je služba Bohu. Potom na niekoľko minút zavládlo ticho. Onedlho sa dôstojník vrátil a zahlásil, že na moju popravu je už všetko pripravené.

V tom čase väčšina ľudí v Kórejskej republike vedela len veľmi málo o Jehovových svedkoch, nieto ešte o našom odmietaní zúčastňovať sa na vojenských akciách akejkoľvek vlády z dôvodu svedomia. Predtým ako opíšem to, čo sa stalo neskôr, dovoľte mi, aby som vám vysvetlil, ako som dospel k rozhodnutiu, ktoré som oznámil vojenskému kapitánovi.

Moja mladosť

Narodil som sa v októbri roku 1930 ako prvý syn v rodine, ktorá žila v mestečku neďaleko Soulu, vtedajšieho hlavného mesta Kórey. Môj starý otec bol oddaným prívržencom konfucianizmu a podľa toho ma aj viedol. Nechcel, aby som nadobudol svetské vzdelanie, a tak som nechodil do školy až do mojich desiatich rokov, keď starý otec zomrel. Potom v roku 1941 sa Japonsko a Spojené štáty zapojili do druhej svetovej vojny ako znepriatelené strany.

Keďže Kórea bola pod japonskou nadvládou, my študenti sme sa museli každé ráno zúčastňovať obradu na počesť japonského cisára. Moja teta s manželom sa stali Jehovovými svedkami a boli počas druhej svetovej vojny uväznení, pretože sa na základe svojho náboženského presvedčenia odmietli zapojiť do akýchkoľvek činností na podporu vojny. Japonci zaobchádzali so svedkami tak kruto, že niektorí, vrátane môjho uja, prišli o život. Neskôr moja teta žila s nami.

V roku 1945 bola Kórea oslobodená spod japonskej nadvlády. S pomocou mojej tety a iných  svedkov, ktorí prežili väznenie, som začal vážne študovať Bibliu a v roku 1947 som bol pokrstený ako Jehovov svedok. V auguste roku 1949 prišli do Soulu prví misionári pridelení do Kórey. Boli to Don a Earlene Steelovci vyškolení v Gileáde, biblickej škole Watchtower. V priebehu niekoľkých mesiacov prišli ďalší.

Prvého januára 1950 som spolu s troma ďalšími Kórejčanmi začal slúžiť ako priekopník, ako sa u Jehovových svedkov nazývajú tí, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovateľskej službe. Boli sme prvými, ktorí sa v Kórei stali priekopníkmi po skončení druhej svetovej vojny.

Život počas kórejskej vojny

Onedlho, v nedeľu 25. júna 1950, vypukla vojna medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou (KĽDR) a Kórejskou republikou. V tom čase v tejto rozdelenej krajine existoval iba jeden zbor svedkov. Nachádzal sa v Soule a mal 61 členov. Americké veľvyslanectvo nariadilo všetkým misionárom, aby v záujme vlastnej bezpečnosti opustili krajinu. Väčšina miestnych svedkov tiež odišla zo Soulu a rozptýlila sa po južnej časti Kórejskej republiky.

Juhokórejská vláda však mladým mužom, na ktorých sa vzťahovala branná povinnosť — a to sa týkalo aj mňa —, bránila odísť zo Soulu. Náhle do mesta vpochodovali komunistické jednotky a Soul sa ocitol pod vojenskou kontrolou. Ešte aj v tom čase, hoci som sa musel tri mesiace skrývať v jednej malej izbe, som mohol ľuďom vydávať svedectvo o Božom Kráľovstve. Napríklad som stretol učiteľa, ktorý sa tiež musel skrývať pred komunistami. Presťahoval sa ku mne a ja som s ním každý deň študoval Bibliu. Časom sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok.

Komunistickí úradníci z KĽDR napokon objavili náš úkryt. Povedali sme im, že sme bádatelia Biblie, a vysvetlili, čo hovorí Biblia o Božom Kráľovstve. Na naše prekvapenie nás nezatkli, ale prejavili záujem o to, čo hovorí Biblia. Niektorí z nich dokonca prišli ešte niekoľkokrát a chceli sa o Božom Kráľovstve dozvedieť viac. Táto skúsenosť posilnila našu vieru v Jehovovu ochranu.

Keď jednotky OSN znovu prevzali kontrolu nad Soulom, v marci 1951 som dostal zvláštne povolenie na cestu do mesta Tägu. Tam som niekoľko mesiacov mohol zvestovať spolu s ďalšími svedkami. V novembri 1951, ešte pred skončením vojny, sa do Kórey vrátil Don Steele.

Pomáhal som mu pri reorganizácii kazateľského diela. Publikácie Strážna veža i Informátor, ktoré obsahovali pokyny pre svedkov týkajúce sa zvestovateľskej práce, sa museli preložiť do kórejčiny, prepísať na písacom stroji a rozmnožiť na cyklostyle. Táto literatúra bola posielaná do zborov, ktoré sa v tom čase nachádzali už vo viacerých mestách. Občas sme boli s Donom na cestách, aby sme navštevovali zbory a povzbudzovali ich.

V januári 1953 som zažil radostné prekvapenie — dostal som list s pozvánkou na misionárske školenie v škole Gileád v New Yorku. Ale keď som už mal zarezervovanú letenku, prišlo oznámenie od kórejských úradov, že mám nastúpiť na vojenskú službu.

Môj život visí na vlásku

V odvodovom stredisku som dôstojníkovi vysvetlil, že som politicky neutrálny a odmietam vykonávať vojenskú službu. A tak ma dôstojník odovzdal vojenskej tajnej službe, aby zistili, či som komunista. Vtedy môj život visel  na vlásku, ako som to už spomenul v úvode. Ale kapitán namiesto toho, aby ma zastrelil, prudko vstal, podal dôstojníkovi hrubú drevenú palicu a nariadil mu, aby ma zbil. Napriek hroznej bolesti som bol šťastný, že ma nezlomili.

Vojenská tajná služba ma poslala späť do odvodového strediska, kde dôstojníci ignorovali moje presvedčenie, jednoducho mi pridelili vojenské identifikačné číslo a previezli ma do vojenského školiaceho strediska na ostrove Čedžu-do neďaleko pevniny. Nasledujúce ráno mali noví odvedenci vrátane mňa skladať vojenskú prísahu. Ja som to odmietol. Na základe toho ma postavili pred vojenský súd a odsúdili na tri roky väzenia.

Tisíce zachovávajú vernosť

V deň, keď som mal cestovať na misionárske školenie, som uvidel na oblohe lietadlo. Bolo to práve to lietadlo, ktorým som mal letieť. No namiesto toho, aby som bol zronený, že nemôžem ísť do Gileádu, cítil som hlboké uspokojenie z toho, že som si zachovával vernosť Jehovovi. Rozhodnutie odmietnuť vykonávať vojenskú službu som neurobil iba ja. V nasledujúcich rokoch zaujalo podobný postoj viac ako 13 000 ďalších svedkov. Dohromady strávili v kórejských väzniciach 26 000 rokov.

V roku 1955, keď som si odslúžil dva roky z trojročného väzenského trestu, ma za príkladné správanie prepustili. Pokračoval som v priekopníckej službe. Neskôr, v októbri 1956, som dostal pozvanie slúžiť v kanceláriách odbočky Jehovových svedkov v Kórejskej republike. Potom v roku 1958 som bol opäť pozvaný do Gileádu. Po absolvovaní školy ma poslali znovu do Kórey.

Nejaký čas po tom, čo som sa vrátil do Kórey, som stretol In-hjun Sung, vernú svedkyňu. Zobrali sme sa v máji 1962. Vyrastala v buddhistickej rodine a o svedkoch sa dozvedela od spolužiačky. Počas prvých troch rokov manželstva sme každý týždeň navštívili iný zbor v Kórei s cieľom duchovne posilniť jeho členov. Od roku 1965 pracujeme v odbočke Jehovových svedkov, ktorá sa teraz nachádza asi 60 kilometrov od Soulu.

Pohľad späť

Keď sa obzriem späť, žasnem, koľko sa toho zmenilo v našej krajine. Po druhej svetovej vojne a vojne s KĽDR bola Kórejská republika takmer úplne zničená. Mestá ležali v troskách a cesty neboli zjazdné. Dodávka elektriny a tepla bola nepravidelná. V ekonomike vládol chaos. No počas nasledujúcich 50 rokov sa situácia v Kórejskej republike pozoruhodne zlepšila.

Dnes má Kórejská republika jedenástu najsilnejšiu ekonomiku na svete. Je známa svojimi modernými mestami, vysokorýchlostnou železničnou dopravou, elektronikou a vyspelým automobilovým priemyslom. Kórejská republika je v súčasnosti na piatom mieste na svete vo výrobe áut. Ale pre mňa je mimoriadne dôležitý pokrok, ktorý sa dosiahol v rešpektovaní ľudských práv v Južnej Kórei.

Keď som bol v roku 1953 odsúdený vojenským súdom, kórejská vláda nerozumela dôvodom, prečo odmietame vykonávať vojenskú službu. Niektorí z nás boli obvinení, že sú komunisti, a niekoľkí naši bratia boli ubití na smrť. Mnohí z tých, ktorí boli v mladosti z dôvodu odopierania vojenskej služby uväznení, videli, ako ich synovia či vnuci išli do väzenia z rovnakého dôvodu.

V posledných rokoch médiá priaznivo komentovali prípady, keď svedomie bránilo Jehovovým svedkom zapojiť sa do vojenských  záležitostí ktorejkoľvek krajiny. Istý prokurátor, ktorý súdne stíhal Jehovovho svedka odmietajúceho vykonávať vojenskú službu z dôvodu svedomia, dokonca napísal otvorený list s ospravedlnením za to, čo robil. Tento list bol uverejnený v jednom známom časopise.

Dúfam, že naše právo odmietnuť vykonávať vojenskú službu bude v Južnej Kórei uznané, ako je to už v mnohých krajinách. Modlím sa, aby juhokórejské úrady vychádzali v ústrety ľuďom, ktorí majú rovnaké presvedčenie ako ja, a prestali posielať do väzenia mladých mužov, ktorí odmietajú vykonávať vojenskú službu z dôvodu svedomia, „aby sme mohli ďalej žiť pokojným a tichým životom“. — 1. Timotejovi 2:1, 2.

Ako služobníci nášho Boha, Jehovu, si veľmi ceníme, že môžeme obhajovať jeho právo byť naším Vládcom. (Skutky 5:29) Z celého srdca túžime zachovať mu vernosť, a tak rozradostňovať jeho srdce. (Príslovia 27:11) Som šťastný, že patrím k miliónom tých, ktorí sa rozhodli ‚dôverovať Jehovovi celým svojím srdcom a neopierať sa o svoje vlastné porozumenie‘. — Príslovia 3:5, 6.

[Zvýraznený text na strane 13]

„Na naše prekvapenie nás nezatkli, ale prejavili záujem o to, čo hovorí Biblia“

[Zvýraznený text na strane 14]

Kórejskí svedkovia strávili 26 000 rokov vo väzniciach, lebo odmietali vykonávať vojenskú službu

[Obrázok na strane 12]

Vo vojenskej väznici, 1953

[Obrázok na strane 15]

S Donom Steelom počas návštevy jedného zboru počas vojny, 1952

[Obrázok na strane 15]

Pred svadbou, 1961

[Obrázok na strane 15]

Ako tlmočník cestujúceho dozorcu, 1956

[Obrázok na strane 15]

S In-hjun Sung dnes