Soliari zo Sahary

AKO uháňame naším terénnym vozidlom, okolo nás sa mihajú stĺpiky stojace popri ceste. Sú tam preto, aby človek vedel nájsť cestu aj po pieskovej búrke. Tu na Sahare nie sú takéto búrky ničím nezvyčajným.

Cesta, po ktorej ideme, vedie pozdĺž dávnej cesty karaván, vychádzajúcej z mesta Agadèz v centrálnej časti Nigeru a vedúcej až za hranice Alžírska. Chceme sa dostať do dedinky Teguidda-n-Tessoumt, ktorá leží akoby na kraji sveta, 200 kilometrov severozápadne od Agadèzu. Päťdesiat tunajších rodín využíva osvedčené postupy na získavanie vzácnej soli z hlinitej pôdy Sahary.

Kopce vytvorené človekom nad „paletou“ pastelových farieb

Pred nami sa črtajú malé kopce dvíhajúce sa z púšťovej roviny. To je cieľ našej cesty. Sprievodca zastaví auto blízko asi 10-metrového kopca a hovorí nám, aby sme vyliezli na vrchol a pozreli si dedinu. Ako sa štveráme hore, vysvetľuje, že túto vyvýšeninu, ako aj ostatné navôkol, vytvorili ľudia, keď počas mnohých rokov vynášali odpad, ktorý zostal po ťažbe soli.

Z vrcholu sa nám naskytá úchvatný pohľad. Takmer všetko v dedine pod nami má farbu pálenej hliny: zem, múry, strechy. Jediné, čo nie je hnedé, sú zelené listy dvoch stromov, ktoré držia stráž na oboch koncoch dediny. Ploty a domy sú totiž vyrobené z hliny. S jednofarebnými budovami kontrastujú neďaleké soľné nádrže pripomínajúce paletu so stovkami pastelových farieb. Je to tu ako v úli. Všetci — muži, ženy i deti — usilovne pracujú.

Nezvyčajná ťažba soli

Kým schádzame z vyhliadky, sprievodca nám vysvetľuje spôsob, ako dedinčania oddávna získavajú soľ. „Sú tu iba dva druhy nádrží,“ hovorí. „Do väčších, tých s priemerom asi dva metre, sa nalieva voda bohatá na soli. V menších sa vyparuje. Voda z 20 prameňov v tejto oblasti je sama osebe slaná. No hlavným zdrojom soli nie je voda, ale zemina, a preto sa využíva nezvyčajný spôsob získavania soli.“ Ako sa soľ získa zo zeminy?

 Neďaleko od nás zbadáme muža, ktorý sype zeminu do veľkej nádrže naplnenej vodou z prameňa. Zmes šliape nohami, akoby tlačil kapustu. Keď je s prácou hotový, nechá túto slanú zmes niekoľko hodín odstáť. Okolo sú veľké nádrže, po okraj naplnené rovnakou blatistou zmesou. Každá má iný odtieň hnedej v závislosti od toho, do akej miery sa usadilo bahno.

Opodiaľ iný muž naberá slanú vodu z veľkej nádrže nádobou vyrobenou z vydlabanej tekvice a roztok prelieva do menších nádrží. Túto prácu zvyčajne robia muži. Majú na starosti aj údržbu nádrží. Niektoré z nich sú prirodzené preliačiny v zemi, iné boli vytesané do skaly. Keď sa nádrž nedá vytesať, muži ju vytvoria z hliny na skalnom podklade. Rukami vyformujú jej steny a utlčú ich palicou, aby spevneli. Každý rok ich opravujú.

A čo robia ženy? Nosia ťažké bremená, keď prinášajú slanú zeminu, aby bolo vždy dosť hliny na spracovanie. Z nádrží na odparovanie tiež odstraňujú kryštály soli. Potom nádrže dôkladne čistia, aby sa mohli opäť použiť.

Medzitým medzi menšími nádržami pobehujú deti. Majú za úlohu kontrolovať proces sušenia. Ako sa voda z nádrží odparuje, na hladine sa tvoria kryštály. Keby sa ponechali tak, slaná pokrývka by bránila ďalšiemu vyparovaniu. Preto deti poprskajú povrch vodou, aby sa pokrývka rozlomila a kryštály klesli na dno. Voda sa odparuje ďalej, až kým z nej nezostane iba vzácna soľ.

Prečo nádrže pripomínajú paletu s mnohými pastelovými odtieňmi? Sprievodca nám to vysvetlil: „V tejto oblasti existujú v podstate tri druhy hliny a každý dáva vode iný farebný odtieň. Farba sa mení aj v závislosti od slanosti roztoku. V niektorých nádržiach tiež rastú riasy a tie sfarbujú vodu.“ A my si všímame, že voda v nádržiach mení svoj odtieň i tón aj podľa toho, pod akým uhlom na ňu dopadajú páliace lúče slnka.

Soľ ako platidlo

V dedine môžeme vidieť, ako ženy formujú vlhkú soľ do tvaru bochníkov či koláčov, ktoré potom nechajú vysušiť na prudkom slnku. Soľ neprečisťujú, takže si zachová hnedkastú farbu. Ženy robia bochníky v troch tvaroch: oválne, okrúhle a trojuholníkové. Jedna z nich nám hovorí, že oválne a okrúhle predávajú a trojuholníkovými obdarúvajú hostí.

Kto si soľ kupuje? Nomádi a obchodníci so soľou. Prechádzajú cez Teguidda-n-Tessoumt a ponúkajú za ňu potraviny a iný tovar. Väčšinu soli potom predajú na trhoch vo väčších mestách na kraji púšte. Soľ z tejto dediny pravdepodobne neposlúži ľuďom, ale pochutia si na nej domáce zvieratá.

Keď sa vraciame k autu, vidíme muža, ktorý vykopáva zvyšnú hlinu z prázdnej veľkej nádrže. Vynesie ju na skládku, a tak aj on svojím malým dielom prispeje k tomu, aby okolité kopce rástli. Na našej spiatočnej ceste uvažujeme, že tieto kopce sú pamätníkom celých generácií soliarov, ktorí žili, pracovali a zomreli v Teguidda-n-Tessoumt. — Poslané.

[Zvýraznený text na strane 22]

„Hlavným zdrojom soli nie je voda, ale zemina, a preto sa využíva nezvyčajný spôsob získavania soli“

[Mapa na strane 21]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

SAHARA

NIGER

Agadèz

Teguidda-n-Tessoumt

[Prameň ilustrácie]

Podľa NASA/​Visible Earth imagery

 [Obrázok na strane 23]

Získavanie vzácnej soli z hlinitej pôdy Sahary

[Prameň ilustrácie]

© Victor Englebert

[Obrázok na strane 23]

Nádrže na odparovanie pripomínajú paletu s mnohými farbami

[Prameň ilustrácie]

© Ioseba Egibar/age fotostock

[Obrázok na strane 23]

Soľné bochníky schnú na prudkom slnku