Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Kto reaguje na volanie o pomoc?

Kto reaguje na volanie o pomoc?

Kto reaguje na volanie o pomoc?

Stlačením gombíka v našom sanitnom aute sme spustili maják a na plný plyn sme vyrazili vpred. Svetlá majáka sa odrážali od okolitých áut a budov a pred prenikavým kvílením sirén sa rozostupovali autá i chodci. Tak sme sa mohli kľučkujúc pomedzi nich rýchlo dostať k človeku, ktorý potreboval našu pomoc.

SOM záchranárom už viac ako 20 rokov a poskytujem prvú pomoc chorým alebo zraneným, skôr než ich privezieme do nemocnice. * Každý deň je ako cesta neznámou krajinou. Stretol som sa s rôznymi prípadmi, tak bežnými, ako aj výnimočnými, ktoré sa skončili šťastne, ale aj nesmierne tragicky.

Slúžia ľuďom

V Kanade majú záchranári v zdravotníctve dôležité miesto. Odborná zdravotná starostlivosť, ktorú poskytujú predtým, ako je človek prevezený do nemocnice, môže zachrániť život alebo prinajmenšom zmierniť následky niektorých zranení či chorôb. *

V mnohých oblastiach sú záchranári k dispozícii 24 hodín denne, 365 dní v roku. Ich zamestnávateľom môže byť obec, obchodná spoločnosť alebo nemocnica. Niektorí pracujú v rámci záchrannej zdravotnej služby či v požiarnom zbore.

Títo špeciálne vyškolení muži a ženy sa dajú do práce len niekoľko sekúnd po tiesňovom volaní. A to môže prísť kedykoľvek. Prečítajte si, čo všetko sa od záchranára očakáva.

Školení na záchranu

Hoci školenie záchranárov sa v jednotlivých častiach Kanady odlišuje, záchranári sa všeobecne rozdeľujú do štyroch kategórií: dispečer, asistent, záchranár a záchranár špecialista. Vláda i zdravotnícke zariadenia vyžadujú doklad o získaní patričných vedomostí.

Základné školenie, ktoré som získal v Kanade, zahŕňalo veľa hodín v učebni, nemocnici i sanitnom aute. Učili sme sa posúdiť základné životné funkcie, používať kyslíkové a dýchacie prístroje, vykonávať kardiopulmonálnu resuscitáciu, aplikovať bandáže a dlahy a fixovať chrbticu.

Potom som strávil 300 hodín vo viacerých nemocniciach v pohotovostnej službe, na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) a v pôrodnici, kde som dostal hodnotné školenie. Nikdy nezabudnem na prvý pôrod, pri ktorom som asistoval — bol to pre mňa veľmi silný zážitok! Tento, ako aj iné prípady mi pomohli pripraviť sa na ďalšie školenie, ktoré som získal počas vyše 300 hodín praxe v sanitnom vozidle s dvoma skúsenými záchranármi. Po praktických a písomných skúškach som bol oprávnený pracovať ako asistent.

Niekoľko rokov som pracoval vo vidieckom i mestskom obvode. Netrvalo dlho a uvedomil som si, ako dobre ma toto školenie pripravilo na záchranu životov. Raz prišiel do nemocnice na pohotovostnú službu stavebný robotník s tým, že cíti bolesť v hrudníku. Krátko po príchode dostal infarkt. Spolu so zdravotnými sestrami a lekármi sme ho resuscitovali, použili sme defibrilátor a podali mu lieky. V priebehu niekoľkých minút mu začalo znovu biť srdce a začal samostatne dýchať. Bol prevezený na JIS-ku. Keď som tam prišiel na druhý deň, lekár ma priviedol k pacientovi, ktorý sedel na posteli a rozprával sa s manželkou. Nespoznal som ho, ale on mi povedal: „Pamätáte sa na mňa? Včera ste mi zachránili život!“ Bol to úžasný pocit!

Posledná časť môjho školenia spočívala v spolupráci s lekárom, ktorý na mňa dohliadal počas 12-hodinovej zmeny. Napokon som spravil písomné i praktické skúšky a dostal som osvedčenie ako záchranár.

Záchranári pracujú pod dohľadom lekára, ktorý zvyčajne spolu s lekárskym tímom vypracúva liečebné postupy. Záchranári poskytujú prvú pomoc podľa týchto postupov alebo podľa inštruktáže, ktorú dostávajú cez telefón či cez vysielačku od konkrétnej skupiny lekárov. Preto sa o záchranároch niekedy hovorí, že sú očami, ušami a rukami lekárov. Zákroky, ktoré vykonávajú v domácnostiach, na pracoviskách alebo pri dopravných nehodách, môžu zahŕňať podanie liekov či kyslíka, ako aj defibriláciu, intubáciu a chirurgické úkony. (Pozri rámček  „Čo patrí k práci záchranára“ na 15. strane.)

Nároky a riziká

Práca záchranára je jednak náročná, jednak nebezpečná. Pracuje sa za každého počasia, niekedy v nebezpečnom teréne alebo za nebezpečných okolností. Už samotná cesta k pacientovi môže byť riskantná.

Sústavné nebezpečenstvo predstavuje kontakt s krvou, telesnými tekutinami a infekčnými chorobami. Aby sme sa chránili, nosíme napríklad ochranné rukavice, rúška, okuliare či ochranné štíty na tvár, prípadne špeciálne odevy.

K starostlivosti o pacientov patrí aj kontakt s ich príbuznými, s priateľmi či s inými ľuďmi — a každý z nich môže reagovať extrémne a nevyspytateľne. Je tragické, keď manželov, ktorí spolu žili celé desaťročia, rozdelí smrť. Nie je jednoduché informovať o tom prežijúceho partnera. Raz som mal jednej žene oznámiť, že jej manžel zomrel. Reagovala na to tak, že ma udrela a vybehla z domu na ulicu kričiac a plačúc. Podarilo sa mi ju dobehnúť. Otočila sa, chytila sa ma a potom ma objala a začala mi na pleci srdcervúco plakať.

Práca s ľuďmi, ktorí sú pod emocionálnym tlakom alebo pod vplyvom alkoholu či drog, si vyžaduje empatiu, taktnosť a súcit. Takíto ľudia môžu byť nevyspytateľní. Stretol som sa s pacientmi, ktorí stratili nad sebou kontrolu a uhryzli ma, opľuli či inak napadli.

Naša práca je aj fyzicky náročná, často si vyžaduje zdvíhať pacientov alebo ťažké bremená, pričom sme niekedy aj vo veľmi neprirodzenej polohe. Veľa času strávime kľačiac pri pacientovi alebo skláňajúc sa k nemu. Pracovné úrazy sú pre nás reálnou hrozbou. Najčastejšie nám hrozí poranenie chrbtice, pliec či kolien. Niektoré zranenia môžu byť také závažné, že už nemusíme byť schopní ďalej pracovať ako záchranári. Očakáva sa tiež práca na zmeny, čo môže byť veľmi vyčerpávajúce.

Duševne a emocionálne nás môže vyčerpávať aj snaha pomôcť ľuďom, ktorí sú pre chorobu či pre zranenie v ohrození života. Záchranári musia v kritických situáciách zostať pokojní, používať zdravý úsudok a racionálne sa rozhodovať. Sú očitými svedkami utrpenia a tragédií. Vidia ľudí, ktorí utrpeli hrozné fyzické zranenia, a pomáhajú im. Ešte dnes si dokážem živo vybaviť istého mladého muža, ktorý utrpel ťažký úraz pri priemyselnej nehode. Od brušnej dutiny nadol bol dokaličený a mňa i môjho spolupracovníka prosil, aby sme ho nenechali zomrieť. Aj napriek najlepšej snahe nás záchranárov, tímu lekárov a zdravotných sestier do hodiny zomrel.

Niekedy sa dostaneme do situácií, pri ktorých nám krváca srdce. Raz sme skoro ráno dostali telefonát, že v jednom dome vypukol požiar. Manžel sa práve vrátil z práce, keď sa manželke s trojročnou dcérkou podarilo uniknúť z domu. Ďalšie tri deti vo veku od troch mesiacov do piatich rokov zostali so starým otcom uväznené v horiacom dome a hasičom sa až neskôr podarilo dostať ich von. Pracoval som v jednom z viacerých záchranných tímov, ktoré sa snažili zachrániť im život — no márne.

Možno teraz uvažujete, prečo ľudia vôbec chcú byť záchranármi. Aj ja si niekedy kladiem túto otázku, ale pripomeniem si Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktorý obetavo pomohol zranenému mužovi. (Lukáš 10:30–37) Záchranár musí obetovať niečo zo svojej fyzickej a emocionálnej sily, aby poskytol pomoc človeku, ktorý ju potrebuje. Hoci ma práca záchranára napĺňa, teším sa na čas, keď o ňu navždy prídem. Ako to? Boh totiž sľubuje, že v blízkej budúcnosti nikto nepovie: „Som chorý.“ Okrem toho ‚smrti ani bolesti už viac nebude‘. (Izaiáš 33:24; Zjavenie 21:4) Rozprával záchranár z Kanady

[Poznámky pod čiarou]

^ 3. ods. Informácie o tom, s akými otázkami svedomia sa môže stretnúť záchranár, ktorý je kresťanom, poskytla Strážna veža z 15. apríla 1999, strana 29, a z 1. apríla 1975, strana 215 – 216 (angl.).

^ 5. ods. V niektorých krajinách záchranári netvoria posádku ambulancie. V takom prípade sa vodič záchranného vozidla snaží dopraviť pacienta čo najskôr do nemocnice.

[Zvýraznený text na strane 13]

Nespoznal som ho, ale on mi povedal: „Pamätáte sa na mňa? Včera ste mi zachránili život!“ Bol to úžasný pocit!

[Zvýraznený text na strane 14]

Stretol som sa s pacientmi, ktorí stratili nad sebou kontrolu a uhryzli ma, opľuli či inak napadli

[Rámček/obrázky na strane 15]

 ČO PATRÍ K PRÁCI ZÁCHRANÁRA

Záchranár vie, čo urobiť, aby mal pacient voľné dýchacie cesty, a tak aby mohol vzduch prúdiť do pľúc. Môže vykonať intubáciu, teda pomocou laryngoskopu vložiť cez ústa a pomedzi hlasivky ohybnú plastovú endotracheálnu kanylu do priedušnice. Alebo môže vykonať tyreokrikotómiu, teda pomocou skalpela, ihly, malého katétra a vodiaceho drôtu zaviesť do priedušnice cez pacientovo hrdlo väčší katéter. V prípade komplikácií spojených so zlyhaním pľúc zavedie cez hrudný kôš ihlu a katéter.

Záchranár je schopný poskytnúť intravenóznu liečbu. Pomocou ihly zavedie do žily katéter, cez ktorý sa do pacientovho tela dopravujú roztoky, ako je fyziologický roztok. Prípadne môže zaviesť špeciálne zariadenie do kosti, takže sa tekutiny dostanú priamo do kostnej drene.

Záchranár môže používať aj defibrilátor/monitor na monitorovanie srdcového rytmu. Toto zariadenie môže použiť aj na defibriláciu (teda na obnovenie normálneho srdcového rytmu a funkcie srdca po infarkte pomocou elektrických šokov), aj na kardioverziu (teda na spomalenie nebezpečne zrýchleného tepu pomocou synchronizovaných elektrických výbojov). Defibrilátor/monitor sa môže použiť aj ako dočasný vonkajší kardiostimulátor, aby sa zrýchlil tep srdca bijúceho príliš pomaly.

[Prameň ilustrácií]

Všetky fotografie: s láskavým dovolením City of Toronto EMS

[Prameň ilustrácie na strane 12]

S láskavým dovolením City of Toronto EMS