Unikol som vyvražďovaniu a našiel cestu života

Rozpráva Sam Tan

Spolu s asi 2 000 ďalšími Kambodžanmi utekajúcimi z domoviny sa naša rodina konečne dostala k rieke, ktorá leží na hranici s Thajskom. Podarilo sa nám natlačiť do jedného z člnov odvážajúcich ľudí do bezpečia. Vo chvíli, keď sa od brehu odrazil posledný čln, objavili sa vojaci Červených Khmérov a začali po nás strieľať.

KEĎ sa nám podarilo bezpečne prejsť do Thajska, s úľavou sme si vydýchli. Všetci boli šťastní, len my nie, pretože s nami nebol môj otec a strýko, ktorí boli pred niekoľkými mesiacmi násilne odvlečení. Mama si sadla a rozplakala sa. Ale skôr ako vám porozprávam, čo bolo ďalej, dovoľte mi povedať vám niečo o mojom detstve.

Moja služba v buddhistickom chráme

Narodil som sa v roku 1960 v Kambodži ako prvé z troch detí. Keď som mal deväť rokov, s rodičmi sme sa dohodli, že pôjdem slúžiť do buddhistického chrámu, čo v prípade chlapcov nebolo nič nezvyčajné. Mnísi začínajú deň približne o šiestej ráno, keď odchádzajú z chrámu a chodia z domu do domu pýtať od ľudí potraviny. Niekedy to bolo pre mňa ťažké, pretože niektorí boli zjavne veľmi chudobní. Potom sme my, mladí mnísi, pripravili jedlo a obsluhovali starších mníchov. My sme sa najedli neskôr.

O šiestej večer sa starší mnísi zhromaždili na modlitbu, pričom hovorili jazykom, ktorému rozumel len málokto, ak vôbec niekto. Po dvoch rokoch som sa stal takzvaným malým mníchom a požíval som niektoré výhody starších mníchov. Mohol som sa tiež spolu s nimi modliť. Celý ten čas som si myslel, že buddhizmus je jediné náboženstvo na svete.

Útek z Kambodže

Život v chráme ma neuspokojoval, a tak som sa ako 14-ročný vrátil domov. Krátko nato sa dostal k moci politický vodca Pol Pot. Jeho hnutie Červených Khmérov, ktoré v krajine vládlo v rokoch 1975 až 1979, chcelo urobiť z Kambodže komunistický štát, a preto vysídlilo ľudí z miest na vidiek. Aj naša rodina bola presídlená. Pol Potovi muži neskôr odviedli môjho otca a strýka. Už sme ich nikdy nevideli. Skutočnosť je taká, že pod vládou Červených Khmérov prišlo o život takmer 1,7 milióna Kambodžanov — boli popravení na takzvaných „poliach smrti“ alebo zomreli na prepracovanie, choroby či od hladu.

Pre tieto podmienky sme sa spolu s asi 2 000 Kambodžanmi rozhodli vydať na nebezpečnú trojdňovú cestu hornatým terénom k hranici s Thajskom, ako to už bolo spomenuté na začiatku článku. Všetci sme sa tam bezpečne dostali vrátane chlapčeka, ktorý sa narodil počas cesty. Väčšina z nás si so sebou brala peniaze, ale nakoniec sme ich zahodili, lebo kambodžské peniaze boli v tom čase v Thajsku takmer bezcenné.

Život v Thajsku

Moja rodina sa v Thajsku nasťahovala k príbuzným a ja som si našiel prácu ako rybár.  Náš čln sa často odvážil do kambodžských vôd, kde bolo viac rýb — ale aj hliadkovacie člny Červených Khmérov. Keby nás chytili, prišli by sme o čln i o život. Dva razy sme im unikli iba o vlások. Ďalší však toľko šťastia nemali vrátane môjho suseda, ktorého chytili a sťali. Hoci ma jeho smrť rozrušila, ďalej som rybárčil pri pobreží Kambodže. Mohol som si vybrať: buď tam budem chodiť, alebo bude moja rodina hladovať.

Keďže som si robil starosti o rodinu i o seba, rozhodol som sa ísť do utečeneckého tábora v Thajsku a požiadať o povolenie emigrovať do inej krajiny, skadiaľ by som posielal rodine peniaze. Keď som o tom povedal príbuzným, boli rozhodne proti. Ale ja som sa už rozhodol.

V utečeneckom tábore som sa zoznámil s návštevníkmi hovoriacimi po anglicky, ktorí vraveli, že sú kresťania. To otriaslo mojím presvedčením, že buddhizmus je jediné náboženstvo na svete. Spolu s mojím novým kamarátom Teng Hannom sme sa začali stretávať s týmito „kresťanmi“, ktorí nám ukázali Bibliu a dali nám najesť. V tábore som žil asi rok a medzitým som požiadal o povolenie emigrovať na Nový Zéland.

Nový život na Novom Zélande

Moja žiadosť bola vybavená v máji 1979 a krátko nato som už bol v utečeneckom tábore v Aucklande. Istý láskavý muž zariadil, aby som mohol ísť pracovať do továrne v meste Wellington. Keď som sa tam dostal, namáhavo som pracoval, a tak ako som sľúbil, posielal som domov peniaze.

Chcel som sa dozvedieť o kresťanstve viac, a preto som začal chodiť do dvoch protestantských kostolov. O Biblii sa tam však veľa nehovorilo. Keďže som sa chcel správne modliť, jeden priateľ ma naučil modlitbu známu ako Otčenáš. (Matúš 6:9–13) Ale nikto mi nevysvetlil, o čo sa v nej v skutočnosti modlím. A tak som len dookola opakoval tie isté slová bez toho, aby som rozumel, čo hovorím, presne ako som to robil pri buddhistických modlitbách.

Nevydarené manželstvo

V roku 1981 som sa oženil. Asi o rok som bol aj s manželkou pokrstený, keď nám duchovný pokropil hlavu vodou. Vtedy som už mal dve zamestnania, pekný dom a pohodlný život — nič z toho som v Kambodži nemal. Napriek tomu som nebol šťastný. V našom manželstve začali vznikať problémy a to, že sme chodili do kostola, situáciu príliš nezlepšovalo. A nezlepšovalo ju ani moje správanie, lebo som hral hazardné hry, fajčil, nadmerne pil a chodil za ženami. Trápilo ma však svedomie a vážne som pochyboval, že by som bol hodný ísť do neba, kam podľa toho, čo som sa dopočul, majú ísť po smrti všetci dobrí ľudia.

V roku 1987 som zaplatil mame a sestre cestu na Nový Zéland a po príchode nejaký čas u nás bývali. Keď odchádzali, opustil som manželku a presťahoval sa s nimi do Aucklandu.

Nakoniec spoznávam Bibliu

Keď som raz odchádzal od kamaráta, stretol som sa s dvoma mužmi, ktorí chodili z domu do domu. Jeden z nich, Bill, sa ma opýtal: „Kam podľa vás pôjdete, keď zomriete?“ „Do neba,“ odpovedal som. Potom mi v Biblii ukázal, že do neba ide len 144 000 ľudí, ktorí tam budú vládnuť ako králi nad zemou. Povedal tiež, že zem bude obývaná miliónmi bohabojných ľudí a bude premenená na raj. (Zjavenie 5:9, 10; 14:1, 4; 21:3, 4) Najskôr ma tieto tvrdenia rozčúlili, lebo boli v rozpore s tým, čo som sa učil predtým. Hlboko vnútri som však obdivoval, ako dobre títo muži poznajú Bibliu a akí zostali pokojní. V skutočnosti som potom ľutoval, že som sa neopýtal, k akému náboženstvu patria.

O niekoľko týždňov som bol na návšteve u priateľa a stretol som sa tam s manželmi Dickom a Stephanie, ktorí práve vyučovali jeho deti z Biblie. Študovali pomocou brožúry Večne sa teš zo života na zemi! Začal som si ju čítať a zistil som, že to, čo sa v nej píše, mi dáva zmysel. Dozvedel som sa tiež, že títo manželia patria k Jehovovým svedkom. Vtedy som si uvedomil, že aj tí dvaja muži, ktorých som  prednedávnom stretol, museli byť svedkovia, lebo to, čo rozprávali, bolo v súlade s tým, čo sa písalo v brožúre.

Túžil som sa dozvedieť viac, a tak som pozval Dicka a Stephanie k sebe domov a zasypal som ich otázkami. Neskôr sa ma Stephanie opýtala, či viem, aké je Božie meno. Ukázala mi Žalm 83:18, kde sa píše: „Aby poznali ľudia, že ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ Tento text zapôsobil na moje srdce a začal som pravidelne študovať Bibliu. La, dievča z Laosu, s ktorým som vtedy žil, sa k štúdiu pridala. Medzitým som zaplatil cestu na Nový Zéland aj môjmu bratovi a jeho manželke. Po príchode i oni požiadali svedkov, aby ich vyučovali z Biblie.

Zanedlho sme sa s La museli presťahovať do Austrálie za prácou a prerušili sme štúdium. Hoci sme boli zameraní na zarábanie peňazí, štúdium Biblie nám začalo chýbať. A tak sme jednej noci úpenlivo prosili Jehovu, aby nás doviedol k svojmu ľudu.

Naša modlitba je vypočutá

O niekoľko dní som pri príchode z nákupov uvidel, že pri dverách stoja dve svedkyne. V duchu som poďakoval Jehovovi a spolu s La sme obnovili štúdium. Začali sme tiež chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Čoskoro som si však uvedomil, že ak sa mám páčiť Bohu, musím urobiť v živote viaceré zmeny. Preto som sa vzdal svojich zlozvykov a ostrihal som si dlhé vlasy. Moji starí známi si ma doberali, ale naučil som sa ovládať. Musel som tiež doriešiť vzťah s La, lebo som s ňou nebol zosobášený a s manželkou som nebol súdne rozvedený. A tak sme sa s La v roku 1990 vrátili na Nový Zéland.

Hneď sme zavolali Dickovi a Stephanie. „Sam, myslela som si, že sme vás stratili!“ zvolala Stephanie. Pokračovali s nami v štúdiu Biblie a hneď ako sa skončilo rozvodové konanie, s čistým svedomím pred Bohom sme sa s La zobrali. Zostali sme na Novom Zélande, kde sme sa dali na znak našej oddanosti Bohu pokrstiť. Horlivo som rozprával druhým o tom, čo som sa naučil, a som rád, že som mohol študovať Bibliu s viacerými Kambodžanmi a Thajčanmi žijúcimi v Aucklande a okolí.

Späť do Austrálie

V máji 1996 sme sa s La vrátili do Austrálie a usadili v meste Cairns v severnom Queenslande. Veľmi ma teší, že môžem organizovať zvestovanie medzi Kambodžanmi, Laosanmi a Thajčanmi, ktorí žijú v tejto oblasti.

Nikdy nebudem môcť Jehovovi dostatočne poďakovať za to, ako veľmi mi požehnal. Mám úžasnú manželku a troch synov, Daniela, Michaela a Benjamina. Som tiež hlboko vďačný za to, že aj matka, sestra, brat, svokra a Teng Hann, priateľ z thajského tábora, prijali biblickú pravdu. Ja i moja rodina stále smútime nad stratou môjho otca a strýka, ale nepoddávame sa skľúčenosti. Vieme, že Boh pri vzkriesení napraví minulé krivdy natoľko dôkladne, že „sa nebudú pripomínať, ani nevstúpia do srdca“. (Izaiáš 65:17; Skutky 24:15)

Pred niekoľkými rokmi som na zjazde Jehovových svedkov zbadal známu tvár. Bol to Bill, ktorý ma kedysi dávno oslovil. „Spomínaš si na mňa?“ opýtal som sa ho.

„Áno,“ odpovedal. „Pred rokmi som ťa stretol na Novom Zélande a povedal som ti, že do neba ide len 144 000.“ Po takom čase si na mňa dokázal spomenúť! Bratsky sme sa objali a zaspomínali na minulosť.

[Prameň ilustrácie na strane 21]

Fotografia v pozadí: AFP/​Getty Images