Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Tridsať rokov som prekladala pod zákazom

Tridsať rokov som prekladala pod zákazom

Tridsať rokov som prekladala pod zákazom

Rozpráva Ona Mockutėová

V apríli 1962 som stála pred súdom v plnej súdnej sieni v litovskom meste Klaipeda. Bola som obvinená z trestnej činnosti proti spoločnosti. V októbri predchádzajúceho roku som bola zatknutá a obvinená z náboženskej činnosti, ktorá bola považovaná za trestný čin proti sovietskemu štátu. Dovoľte mi vysvetliť, čo viedlo k môjmu zatknutiu a potom k uväzneniu za prekladanie zakázaných publikácií Jehovových svedkov.

NARODILA som sa v roku 1930 na západe Litvy kúsok od Baltského mora. Pred mojím narodením sa mama modlila, aby sa jej dieťa stalo mníškou. No raz mi povedala: „V žiadnom prípade sa nemôžem modliť pred svätým Petrom ani pred inými neživými sochami a obrazmi.“ Tieto slová som si zapamätala, a preto som v kostole nekľakala, hoci pred krucifixom, okolo ktorého som chodila cestou zo školy, som vždy pokľakla.

Neskôr, cez druhú svetovú vojnu v rokoch 1939 až 1945, som videla neopísateľné surovosti, čo na mňa veľmi ťažko doliehalo. Počas nemeckej okupácie som sa jedného dňa vybrala s tetou na lesné plody. Pritom sme objavili dve veľké, čerstvo zahrabané jamy, okolie ktorých bolo postriekané krvou. Vedeli sme, že krátko predtým bola povraždená skupina Židov, medzi ktorými boli aj moje kamarátky zo školy Tese a Sara. Pochopili sme, že sme narazili na ich masový hrob. Hlboko ma to zasiahlo a zvolala som: „Bože, si taký dobrý! Ale prečo pripúšťaš také hrozné ukrutnosti?“

V roku 1949 som skončila strednú školu v Klaipede neďaleko miesta, kde sme bývali, a potom som pokračovala v štúdiu hudby. V roku 1950 som sa pripojila k zakázanému študentskému politickému hnutiu. Krátko nato sme však boli zradení a spolu s 12 ďalšími som bola zatknutá. Bola som uväznená v Klaipede. Tam som sa prvýkrát stretla s niekým z Jehovových svedkov.

Spoznávam pravdu z Biblie

Do väzenskej cely, v ktorej som bola uväznená so šiestimi mladými ženami, vsotili nejakú ženu v stredných rokoch. Láskavo sa na nás usmiala. Prihovorila som sa jej: „Milá pani, väčšinou keď niekoho uvrhnú do väzenia, je smutný. Ale vy sa usmievate! Môžem sa vás opýtať, za čo ste tu?“

„Za pravdu,“ odpovedala.

„Ale čo je pravda?“ spýtala som sa.

Tá žena sa volala Lydia Peldszusová. Bola Nemka a uväznili ju za to, že bola Jehovovou svedkyňou. Veľa sme sa s ňou rozprávali o Biblii. Drahocenné pravdy, ktoré nás Lydia naučila z Biblie, zmenili život nielen mne, ale aj trom ďalším ženám v našej cele.

Ako moje poznanie Biblie rástlo

Za moju tajnú politickú činnosť proti sovietskej okupácii som bola odsúdená na 25 rokov väzenia a ešte päť rokov vyhnanstva. Vďaka svedkom, ktorých som stretávala v tých rokoch, keď som bola uväznená a tiež keď som bola v pracovných táboroch na Sibíri, rástlo moje poznanie Boha a jeho zámerov. Títo svedkovia si tak ako Lydia odpykávali trest za svoju vieru.

Okrem toho, že som v tom čase lepšie spoznávala Bibliu, hovorila som o svojej viere ďalším ľuďom. Hoci som nemala príležitosť dať sa na znak oddanosti Bohu pokrstiť, ostatní väzni a správa väznice ma považovali za Jehovovu svedkyňu. V roku 1958 som bola po ôsmich rokoch prepustená. Do Litvy som sa vrátila s podlomeným zdravím, no s pevnou vierou v Jehovu.

Začínam prekladať v podzemí

V tom čase zostalo v Litve iba niekoľko svedkov. Ostatní boli buď vo väzení, alebo vo vyhnanstve na Sibíri. V roku 1959 sa zo Sibíri vrátili dvaja svedkovia a opýtali sa ma, či by som nemohla prekladať biblické publikácie do litovčiny. Na túto náročnú prácu som sa s radosťou podujala. Považovala som ju za výsadu.

V marci 1960 som začala s prekladaním a v júli som bola tajne pokrstená v rieke Dubysa. Pre ťažkosti, ktoré mi spôsobovala KGB (sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti), som si nemohla nájsť prácu, ktorou by som sa uživila, a tak som žila s rodičmi. Tí sa na moju vieru pozerali s pochopením. Pásla som kravy, ktoré patrili otcovi a susedom, a zároveň som pracovala na prekladoch. Mala som krásnu kanceláriu: sedela som na pni, pod nohami som mala zelený trávnatý koberec, stropom mi bola belasá obloha a stolom vlastné kolená.

Ale zakrátko som si uvedomila, že prekladanie pod holým nebom nie je bezpečné, lebo si ma mohli ľahko všimnúť agenti KGB alebo ich informátori. A tak keď sa neskôr našli miesta, kde som mohla nikým nepozorovaná prekladať, odsťahovala som sa z rodičovského domu. Niekedy som pracovala v maštaliach, kde na jednej strane ohrady bol dobytok a na druhej som ja búšila do písacieho stroja.

Nebola tam elektrina, preto som pracovala len za denného svetla. Jedna rodina, ktorá poskytovala skrýšu, postavila vedľa maštale veterný mlyn, aby zamaskovala klepot písacieho stroja. Keď sa zotmelo, išla som sa do domu navečerať. Potom som sa vrátila do maštale a spala som na sene.

Po nejakom čase bola moja práca podporujúca náboženskú činnosť odhalená a v októbri 1961 som bola spolu s ďalšími dvoma svedkami zatknutá. V roku 1962 nás postavili pred súd, ktorý som spomenula v úvode. Úrady zariadili, že pojednávanie bude verejné. Boli sme radi, že budeme mať možnosť vydať svedectvo veľkému počtu zúčastnených. (Marek 13:9) Odsúdili ma na tri roky väzenia v estónskom Tallinne. Pokiaľ viem, v tom čase som tam bola jedinou osobou uväznenou za svoju vieru. Prišli tam za mnou mestskí úradníci a ja som im mohla vysvetliť, čomu verím.

Pokračujem v prekladaní

V roku 1964 som bola z väzenia prepustená a vrátila som sa do Litvy. Po návrate som pokračovala v prekladaní našich publikácií, zvyčajne z ruštiny do litovčiny. Práce bolo hodne. Hoci s prekladom do litovčiny pomáhali aj ďalší, bola som jediným prekladateľom, ktorý všetok svoj čas venoval prekladaniu. Často som pracovala od svitu do mrku sedem dní v týždni. Nikdy by som nemala silu zvládnuť to, keby mi nepomáhal Jehova.

Keďže som si uvedomovala, aká dôležitá je moja práca, vždy som sa usilovala byť opatrná. Kresťanskí bratia a sestry často riskovali vlastnú bezpečnosť i bezpečnosť svojej rodiny, aby ma ukrývali, zásobovali ma všetkým, čo som potrebovala, a chránili ma. Takáto spolupráca nás veľmi zblížila. Kým som pracovala, rodina, u ktorej som bola, sledovala, či nie je nablízku niekto, kto by ma mohol udať. Mali sme dohodnuté znamenie: keď sa niekto blížil, dvakrát zabúchali niečím kovovým na rúrky kúrenia. Na tento varovný signál som rýchlo ukryla všetko, čo by mohlo prezradiť moju prácu.

Ak sme zistili, že dom, v ktorom pracujem, niekto sleduje, rýchlo som sa presťahovala na iné miesto. Vlastnenie písacieho stroja bez úradného povolenia bol vážny prečin, a tak ho na moje nové pracovisko preniesol niekto iný. Potom som sa na nové miesto presťahovala aj ja, zvyčajne v noci.

Jehova ma naozaj chránil. Príslušné úrady vedeli, čo robím, ale nemali nijaké dôkazy. Napríklad v roku 1973, keď sa konal súd s ôsmimi Jehovovými svedkami, si ma prokurátor predvolal na výsluch. Priamo sa ma opýtal: „Mockutėová, koľko literatúry ste za tie roky vytlačili?“

Povedala som mu, že na túto otázku nemôžem odpovedať. A tak sa ma opýtal: „Dobre, takže na aké otázky môžete odpovedať?“

„Na otázky, ktoré sa netýkajú tejto práce,“ odpovedala som.

Na obzore sú zmeny

Koncom 80. rokov sa situácia v Litve začala meniť. Už nebolo potrebné ukrývať sa pred vládnymi agentmi. A tak začali v roku 1990 pracovať na preklade literatúry aj ďalší. O nejaký čas, 1. septembra 1992, bola v Klaipede, kde som sa nakoniec usadila, zriadená malá prekladateľská kancelária.

Dohromady som bola prekladateľkou 30 rokov a pracovala som na 16 miestach. Nemala som vlastný domov, ale som veľmi šťastná, že môžem vidieť výsledky našej práce! Dnes je v Litve asi 3 000 Jehovových svedkov. A literatúra, ktorú som kedysi prekladala v maštaliach a na pôjdoch, sa teraz prekladá v príjemných priestoroch litovskej odbočky neďaleko mesta Kaunas.

Stále mám živo v pamäti to mimoriadne stretnutie, ktoré sa odohralo pred takmer 60 rokmi v chladnej väzenskej cele v Klaipede. Zmenilo môj život! Vždy budem vďačná nášmu úžasnému Stvoriteľovi, Jehovovi, že som mohla spoznať pravdu o ňom a jeho zámeroch a zasvätiť svoj život konaniu jeho vôle.

[Zvýraznený text na strane 13]

Drahocenné pravdy z Biblie, o ktorých rozprávala Lydia, zmenili život mne i ďalším trom väzenkyniam

[Obrázok na strane 12]

O procese so mnou sa v roku 1962 písalo v sovietskych novinách

[Obrázok na stranách 14, 15]

Niektoré biblické publikácie, ktoré som prekladala napriek riziku uväznenia

[Obrázok na strane 15]

Lydia, ktorá mi vo väzení povedala o biblickej pravde

[Obrázok na strane 15]

Keď som bola v roku 1956 vo väzenskom tábore v Chabarovskom kraji v Rusku, dve svedkyne (vľavo) mi pomohli lepšie spoznať Boha

[Obrázok na strane 15]

Písací stroj, na ktorom som pracovala pod zákazom