Chyby, ktoré viedli k svetovej vojne

Je pravdepodobné, že by nejaká nešťastná náhoda viedla k vypuknutiu tretej svetovej vojny? Mohlo by sa stať, že štátnici a ich vojenskí poradcovia veľmi zle odhadnú následky svojich rozhodnutí a spôsobia stratu miliónov ľudských životov?

TO NEVIEME. Ale jedno vieme: k niečomu takému už raz došlo. Asi pred sto rokmi vedúce osobnosti Európy vtiahli svoje národy do Veľkej vojny, ktorá bola neskôr nazvaná prvou svetovou vojnou, a to bez toho, aby si uvedomili, k akým veľkým hrôzam to povedie. „Bezhlavo sme sa vrhli do vojny,“ priznal David Lloyd George, ktorý bol v rokoch 1916 – 1922 britským predsedom vlády. Pouvažujme o niekoľkých kľúčových udalostiach, ktoré viedli k tomuto hrôzostrašnému zabíjaniu.

„Žiaden zo štátnikov nechcel vojnu veľkého rozsahu,“ napísal historik A.J.P. Taylor, „chceli iba ostatných zastrašiť a chceli vyhrať.“ Ruský cár bol toho názoru, že je potrebné podniknúť všetky možné kroky na zachovanie mieru. Nechcel byť zodpovedný za zabíjanie takých obludných rozmerov. No 28. júna 1914 o 11. hodine 15. minúte padli dva osudné výstrely, po ktorých sa udalosti začali vymykať spod kontroly.

Dva výstrely, ktoré zmenili svet

Pred rokom 1914 boli vzťahy medzi európskymi mocnosťami veľmi napäté následkom dlhodobého súperenia, ktoré viedlo k vytvoreniu dvoch proti sebe stojacich blokov: Trojspolku, do ktorého patrilo Rakúsko-Uhorsko, Taliansko a Nemecko, a Trojdohody, ktorej súčasťou bola Británia, Francúzsko a Rusko. Navyše tieto národy mali politické i hospodárske putá s ďalšími krajinami vrátane krajín na Balkáne.

Balkán bol v tom čase politicky nestabilným regiónom, ktorého obyvatelia veľmi zle znášali nadvládu väčších mocností. Táto oblasť sa hemžila tajnými spolkami, ktoré v tichosti spriadali plány na dosiahnutie nezávislosti. Jedna malá skupina mladých ľudí pripravovala atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda, ktorý mal 28. júna navštíviť Sarajevo, hlavné mesto Bosny. * Počas jeho návštevy bola v meste slabá policajná ochrana, čo týmto atentátnikom veľmi uľahčilo prácu. Mali však len minimálny výcvik. Jeden z mladíkov hodil na auto s arcivojvodom malú bombu, minul však cieľ a ostatní tiež zlyhali, keď mali zasiahnuť. Gavrilo Princip bol jediným sprisahancom, ktorý uspel — aj to však iba vďaka úplnej náhode. Ako to?

Keď Princip videl, ako sa arcivojvoda bez najmenšieho zranenia vezie vo svojom aute, pokúšal sa k nemu  dostať, ale bezúspešne. Sklamaný prešiel cez ulicu a vošiel do kaviarne. Medzitým sa arcivojvoda, ktorého pokus o bombový atentát rozčúlil, rozhodol zmeniť trasu. Jeho vodič však o zmene plánu nevedel a vydal sa nesprávnym smerom, a tak sa musel s autom otočiť. V tom momente vychádzal Princip z kaviarne a zrazu mal svoj cieľ priamo pred sebou — arcivojvoda sedel v otvorenom aute ani nie tri metre od neho! Princip pristúpil k autu a dvoma výstrelmi zabil arcivojvodu a jeho manželku. * Tento naivný srbský nacionalista nemal zrejme ani potuchy, akú lavínu udalostí v tej chvíli spustil. Nebol však jediný, kto niesol vinu za hrôzu, ktorá potom nasledovala.

Vo vzduchu visí vojna

Pred rokom 1914 mala väčšina Európanov o vojne romantickú predstavu. Vnímali ju ako niečo užitočné, vznešené a veľkolepé — napriek tomu, že sa hlásili ku kresťanstvu. Niektorí štátnici boli dokonca presvedčení, že vojna zjednotí a vyburcuje ich národ! Navyše niektorí generáli uisťovali svojich vodcov, že vo vojne možno dosiahnuť rýchle a rozhodujúce víťazstvo. „Do dvoch týždňov porazíme Francúzsko,“ chválil sa jeden nemecký generál. Nikto nepredpokladal, že milióny mužov na niekoľko rokov uviaznu v zákopoch.

Okrem toho v predvojnových rokoch „zasiahla Európu veľká vlna extrémneho nacionalizmu,“ píše sa v knihe Cooperation Under Anarchy (Spolupráca v anarchii). „Školy, univerzity, tlač a politici — všetci sa zapojili do tohto šialenstva vytvárania mýtov a sebavyvyšovania.“

Náboženskí vodcovia toho neurobili veľa, aby zastavili tieto škodlivé vplyvy. Historik Paul Johnson hovorí: „Na jednej strane stálo protestantské Nemecko, katolícke Rakúsko, pravoslávne Bulharsko a moslimské Turecko. Na druhej strane stála protestantská Británia, katolícke Francúzsko a Taliansko a pravoslávne Rusko.“ Tento historik dodáva, že väčšina duchovných „spájala kresťanstvo s vlastenectvom. Kresťanskí vojaci všetkých denominácií boli vyzývaní, aby sa navzájom zabíjali v mene svojho Spasiteľa.“ Mobilizácii podliehali dokonca aj rádové sestry a kňazi, z ktorých tisícky neskôr padli v boji.

Európske spojenectvá, ktoré mali byť ochranou pred veľkým vojenským konfliktom, k nemu zrejme prispeli. V akom zmysle? „Bezpečnosť európskych mocností bola úzko prepojená,“ píše sa v knihe Cooperation Under  Anarchy. „Každá mocnosť bola presvedčená, že jej vlastná bezpečnosť stojí na bezpečnosti jej spojencov, čo bol dosť vratký základ. Preto cítili povinnosť prísť im okamžite na pomoc a brániť ich — a to aj v prípade, že útočníka vyprovokovali ich spojenci.“

Ďalšie nebezpečenstvo predstavoval nemecký Schlieffenov plán pomenovaný po bývalom náčelníkovi nemeckého generálneho štábu, generálovi Alfredovi von Schlieffenovi. Tento plán, ktorého súčasťou bol bleskový prvý úder, vychádzal z predpokladu, že Nemecko bude musieť bojovať aj proti Francúzsku, aj proti Rusku. Preto kým by Rusko pomaly mobilizovalo svoje sily, Nemci chceli dosiahnuť rýchle víťazstvo nad Francúzskom a potom zaútočiť na Rusko. „Len čo by sa začal [Schlieffenov] plán realizovať, bolo takmer isté, že systém vojenských spojenectiev by viedol k vypuknutiu celoeurópskej vojny,“ uvádza sa v diele World Book Encyclopedia.

Spúšťa sa lavína

Hoci oficiálne vyšetrovanie neprinieslo žiaden dôkaz, ktorý by srbskú vládu usvedčil z účasti na atentáte na arcivojvodu, Rakúsko bolo rozhodnuté raz a navždy skoncovať s panslavizmom vo svojej ríši. Rakúsko sa nevedelo dočkať, kedy „dá Srbsku lekciu,“ uvádza historik J. M. Roberts.

Ruský veľvyslanec v hlavnom meste Srbska, Nicholas Hartwig, sa pokúsil upokojiť napätú situáciu a pracoval na možnom kompromise. Počas stretnutia so skupinou rakúskych vyslancov však dostal infarkt a zomrel. Napokon 23. júla Rakúsko poslalo Srbsku zoznam požiadaviek, ktorý sa rovnal ultimátu. Keďže Srbsko nemohlo prijať všetky požiadavky, Rakúsko s ním okamžite prerušilo diplomatické styky. V tomto kritickom momente diplomacia zlyhala.

Napriek tomu tu ešte bolo niekoľko pokusov zabrániť vojne. Napríklad Spojené kráľovstvo odporúčalo usporiadať medzinárodnú konferenciu a nemecký cisár naliehal na ruského cára, aby nevyhlásil mobilizáciu. Ale udalosti sa vymkli spod kontroly. „Štátnici, generáli i celé národy boli ochromené obrovským rozsahom udalostí, ktoré nasledovali,“ uvádza kniha The Enterprise of War.

Rakúsky cisár, uistený o podpore Nemecka, vyhlásil 28. júla vojnu Srbsku. Rusko podporilo Srbsko a snažilo sa Rakúsko udržať na uzde a poslalo asi milión svojich vojakov k hraniciam s Rakúsko-Uhorskom. Keďže tým zostali nechránené ruské hranice s Nemeckom, ruský cár, hoci nerád, nariadil všeobecnú mobilizáciu.

Cár sa snažil uistiť nemeckého cisára, že nemá v úmysle napadnúť Nemecko. Napriek tomu ruská mobilizácia spôsobila, že nemecké vojenské plány sa začali spúšťať na plné obrátky a 31. júla začalo Nemecko realizovať Schlieffenov bojový plán: 1. augusta vyhlásilo vojnu Rusku a o dva dni nato Francúzsku. Keďže Nemecko počítalo vo svojom pláne s prechodom svojich jednotiek cez Belgicko, Británia varovala Nemecko, že mu vyhlási vojnu, ak poruší neutralitu Belgicka. Napriek tomu 4. augusta nemecké jednotky vkročili do Belgicka. Kocky boli hodené.

‚Najväčšia diplomatická katastrofa v novodobých dejinách‘

„Vyhlásenie vojny zo strany Británie bolo posledným krokom k najväčšej diplomatickej katastrofe v novodobých dejinách,“ napísal historik Norman Davies. Ďalší historik, Edmond Taylor, napísal, že po tom, čo Rakúsko 28. júla vyhlásilo vojnu, „začal zohrávať v príprave [vojny] čoraz významnejšiu úlohu úplný chaos. Príliš veľa udalostí sa odohrávalo príliš rýchlo a na príliš veľa miestach... Ani tie najbystrejšie a najmetodickejšie mysle už nedokázali stráviť a prijať nespracované informácie, ktorými boli sýtené.“

Za tento katastrofálny „chaos“ zaplatilo vyše 13 miliónov vojakov a civilistov tú najvyššiu cenu. Smrteľnú ranu utrpeli aj optimistické predstavy o budúcnosti a ľudskom charaktere, keď sa takzvané civilizované národy vyzbrojili ničivými, hromadne vyrábanými a novovynájdenými zbraňami, aby sa navzájom zabíjali v nebývalom rozsahu. Svet už nikdy nemal byť taký ako predtým. (Pozri rámček  „Svetová vojna — znamenie doby?“)

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 20]

 SVETOVÁ VOJNA — ZNAMENIE DOBY?

Biblia predpovedala, že vojny budú súčasťou znamenia posledných dní súčasného zlého sveta. (Matúš 24:3, 7; Zjavenie 6:4) Dnes sa toto znamenie spĺňa a to naznačuje, že sa rýchlo približuje čas, keď vláda Božieho Kráľovstva prevezme úplnú kontrolu nad celou zemou. (Daniel 2:44; Matúš 6:9, 10)

Božie Kráľovstvo okrem toho odstráni neviditeľnú silu, ktorá ovplyvňuje svetové záležitosti — zlých duchov vedených Satanom Diablom. „Celý svet leží v moci toho zlého,“ píše sa v 1. Jána 5:19. Satanov zhubný vplyv prispieva k mnohým trápeniam ľudstva a nepochybne prispel aj k hrozným udalostiam, ktoré viedli k prvej svetovej vojne. (Zjavenie 12:9–12) *

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie]

U.S. National Archives photo

[Obrázok na strane 19]

Atentát na arcivojvodu Ferdinanda

[Prameň ilustrácie]

© Mary Evans Picture Library