Rodiny, ktoré úspešne zvládajú ťažkosti — prvá časť

Ako ukázali predchádzajúce články v tomto špeciálnom čísle Prebuďte sa!, aj šťastné rodiny zápasia s problémami. To vôbec neprekvapuje, pretože žijeme v období, ktoré Biblia opisuje ako „kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať“. (2. Timotejovi 3:1) Teda s nejakými ťažkosťami sa z času na čas nepochybne stretne každá rodina.

No šťastie v rodine nezávisí od toho, či máme ideálne podmienky. Spočíva skôr v niečom inom. Ježiš povedal: „Šťastní sú tí, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby.“ ​(Matúš 5:3) Rodiny, ktoré uspokojujú svoje duchovné potreby tak, že konajú podľa biblických zásad, našli kľúč k tomu, ako byť šťastné — aj keď to v živote nemajú ľahké. Zamyslime sa nad niekoľkými príkladmi.

Starostlivosť o postihnuté dieťa. Biblia ukazuje, že je veľmi dôležité starať sa o členov rodiny vrátane tých, ktorí si vyžadujú osobitnú starostlivosť. Čítame v nej: „Ak sa niekto nestará o tých, ktorí sú jeho vlastní a zvlášť o tých, ktorí sú členmi jeho domácnosti, istotne zaprel vieru a je horší ako človek bez viery.“ ​(1. Timotejovi 5:8)

Na 15. strane Victor z Južnej Afriky rozpráva, ako sa spolu s manželkou už vyše 40 rokov starajú o postihnutého syna.

Život v adoptívnej rodine. Biblické zásady môžu človeku pomôcť získať zdravú sebaúctu, a to i vtedy, keď ho opustia vlastní rodičia. Biblia hovorí, že Jehova Boh je „pomocníkom“ tých, ktorí sú bez otca. (Žalm 10:14)

Na 16. strane Kenyatta zo Spojených štátov opisuje, čo jej pomáha vyrovnávať sa s negatívnymi pocitmi vyplývajúcimi z toho, že nikdy nestretla vlastných rodičov.

Smrť rodiča. Smrť matky alebo otca môže spôsobiť citové rany, ktoré sa veľmi ťažko hoja. Biblia ponúka pomoc. Jej autor, Jehova, je ‚Bohom každej útechy‘. (2. Korinťanom 1:3)

Na 17. strane Angela z Austrálie vysvetľuje, ako jej vzťah k Bohu pomáha zvládať takúto bolestnú stratu.

Každá rodina bojuje s nejakými problémami. Keď si prečítate životné príbehy uvedené na nasledujúcich stranách, uvidíte, že tí, ktorí konajú podľa biblických zásad, našli niečo dôležité — kľúč k úspešnému prekonávaniu ťažkostí, s ktorými sa stretávajú.

 [Rámček/obrázky na strane 15]

Starostlivosť o postihnuté dieťa

Rozpráva Victor Maynes z Južnej Afriky

„Andrew je od narodenia neustále závislý od našej starostlivosti. Musíme ho obliekať, kúpať a niekedy mu aj pomáhať pri jedení. Teraz má 44 rokov.“

KEĎ mal Andrew niečo vyše roka a ešte stále nechodil, začali sme tušiť, že niečo nie je v poriadku. Približne v tom období dostal prvý záchvat. Ponáhľali sme sa s ním do nemocnice, kde nám povedali, že má epilepsiu. Ale to nebolo všetko. Ďalšie vyšetrenia potvrdili, že Andrew má poškodený mozog.

Kým sa nám podarilo dostať Andrewove záchvaty pod kontrolu, vyskúšali sme mnoho spôsobov liečby. Nejaký čas musel trikrát denne brať štvoro liekov. Samozrejme, jeho mentálne postihnutie sa nedá liečiť tabletkami. Hoci má už 44 rokov, jeho mentálne schopnosti sú stále na úrovni päť- či šesťročného dieťaťa.

Lekári nám radili, aby sme dali Andrewa do ústavu, ale my sme sa rozhodli, že to neurobíme. Boli sme schopní postarať sa o jeho potreby, a tak sme si povedali, že aj keď to bude náročné, zoberieme si ho domov a budeme sa oňho starať sami.

Starostlivosť o Andrewa sme urobili záležitosťou celej rodiny. V tom čase s nami ešte bývali aj ostatné naše deti, dve dcéry a syn, a tí nám boli veľkou pomocou. Som im za to veľmi vďačný! Navyše cítime, že veľkou podporou sú pre nás ako Jehovových svedkov aj členovia nášho zboru. Občas nám navaria alebo sa postarajú o Andrewa v čase, keď my ideme zvestovať ľuďom dobrú správu z Biblie alebo keď si potrebujeme niečo vybaviť.

Hlboko v srdci si uchovávame slová z Izaiáša 33:24, kde Boh sľubuje, že príde čas, keď „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ Plne dôverujeme, že Boh uskutoční svoje predsavzatie zriadiť nový svet a odstrániť všetky choroby. (2. Petra 3:13) Preto sa tešíme na deň, keď bude Andrew úplne zdravý. Kým ten čas príde, sme rozhodnutí stále dôverovať Ježišovým slovám, že keď budeme dávať záujmy Božieho Kráľovstva na prvé miesto vo svojom živote, vždy budeme mať to, čo potrebujeme. (Matúš 6:33) Už veľa ráz sme sa presvedčili, že je to tak. Nikdy nám nič nechýbalo.

Je pravda, že nie všetci sú schopní starať sa o chorého člena rodiny doma. No tých, ktorí sa o to snažia, by som rád povzbudil, aby sa v prvom rade vrúcne a pravidelne modlili. (1. Petra 5:6, 7) Druhá vec, ktorú by som rád zdôraznil, je: zahrňte svoje dieťa láskou a nehou a nikdy nepodceňujte jeho schopnosť naučiť sa milovať Jehovu Boha. (Efezanom 6:4) Po tretie, zapojte do starostlivosti o dieťa všetkých členov rodiny a umožnite im, aby vám pomáhali. A po štvrté, pamätajte, že najviac lásky dostane vaše dieťa u vás doma. Prirodzene, každý má iné okolnosti. No pokiaľ ide o nás, nikdy sme neoľutovali, že sme sa rozhodli vziať si Andrewa domov a starať sa oňho sami. Pre mňa je Andrew najmilším dieťaťom — tým najmilovanejším človekom.

 [Rámček/obrázky na strane 16]

Život v adoptívnej rodine

Rozpráva Kenyatta Youngová zo Spojených štátov

„Ak máte aspoň jedného vlastného rodiča, máte niekoho, s kým vás viaže pokrvné puto. Ale ja som bola adoptovaná, a tak mi takéto puto chýba. Ani neviem, po kom vlastne som.“

NEMÁM ani potuchy, kto je mojím otcom, a s vlastnou matkou som sa nikdy nestretla. V čase, keď ma matka čakala, bola alkoholička a narkomanka. Po narodení som sa dostala do pestúnskej starostlivosti, a kým ma krátko pred dovŕšením dvoch rokov adoptovali, vystriedala som viacero rodín.

Môj adoptívny otec hovorí, že keď mu sociálna pracovníčka ukázala moju fotografiu, bez váhania sa rozhodol, že si ma adoptujú. Moja nová mama sa mi hneď zapáčila. Okamžite som jej začala hovoriť mama a chcela som ísť s ňou domov.

Pamätám si, ako som sa v detstve bála, že urobím niečo zlé a pošlú ma späť do pestúnskej rodiny. Mala som pocit, že nikdy nesmiem mať zlú náladu ani nemôžem ochorieť ako iné deti. Dokonca som sa bála prechladnúť! Moji rodičia ma stále uisťovali, že ma milujú a nikdy ma nepošlú preč.

Aj teraz, v dospelosti, niekedy bojujem s pocitom, že nie som rovnako hodnotný človek ako tí, ktorých vychovávali ich vlastní rodičia. A vo chvíli, keď tieto pocity konečne prekonám, mi niekto povie: „Mala by si byť veľmi vďačná, že máš takých úžasných rodičov, ktorí sa nad tebou zľutovali a adoptovali si ťa!“ Som vďačná, ale takéto poznámky vo mne vzbudzujú pocit, že som asi zlá a že druhí sa musia veľmi premáhať, aby ma mali radi.

Je pre mňa ťažké vyrovnať sa s tým, že zrejme nikdy nezistím, kto je mojím biologickým otcom. Niekedy ma bolí, že moja vlastná matka si neusporiadala život, aby si ma mohla nechať — akoby som jej za to nestála. Inokedy ju zas ľutujem. Často si predstavujem, že keby som ju niekedy stretla, povedala by som jej, že sa mi darí a nemusí si vyčítať, že sa ma zriekla.

Moji adoptívni rodičia sú Jehovovi svedkovia a k najcennejším darom, ktoré som od nich dostala, patrí poznanie Biblie. Na moju dušu pôsobia ako balzam slová zo Žalmu 27:10: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ V mojom prípade sa tieto slová ukázali ako úplne pravdivé. A to, že som vyrastala ako adoptované dieťa, má aj svoje pozitíva. Napríklad veľmi rada spoznávam ľudí — rada sa dozvedám, z akého prostredia pochádzajú a ako žijú, možno preto, že o tom, z akého prostredia pochádzam ja, veľa neviem. Milujem ľudí, čo je pre mňa ako kresťanku veľmi dôležité. To, že som Jehovova svedkyňa a hovorím ľuďom v mojom okolí o Biblii, posilňuje moju sebaúctu a dáva to môjmu životu zmysel. Keď na mňa doľahne skľúčenosť, idem von a snažím sa robiť niečo pre iných. Zisťujem, že keď učím ľudí o Biblii, dokážem sa s nimi veľmi zblížiť. Každý má druhých čím obohatiť.

 [Rámček/obrázky na strane 17]

Smrť rodiča

Rozpráva Angela Rutgersová z Austrálie

„Keď mi zomrel otec, mala som pocit, akoby do záchrannej siete, ktorá by ma mala pri páde zachytiť, niekto vystrihol obrovskú dieru. Človek, ktorý vedel všetko a dokázal mi pomôcť v akejkoľvek situácii, bol zrazu preč.“

O OTCA som prišla pred desiatimi rokmi, v čase, keď som dospievala. Šesť mesiacov predtým bol otec na operácii a krátko po nej, ešte kým bol na pooperačnej izbe, nám lekár povedal, že mu už nevedia pomôcť. Mama sa zúfalo usilovala dozvedieť viac, brat omdlel a mňa sa zmocnili najrôznejšie emócie, ktoré som nedokázala ovládnuť. Po šiestich mesiacoch otec zomrel.

Isté obdobie mnou zmietali rozporuplné pocity. Na jednej strane som chcela, aby priatelia chápali, čo prežívam. No na druhej strane som nechcela, aby so mnou zaobchádzali ako s nejakou chudinkou, a tak som sa snažila skrývať, čo cítim. Zároveň som mala pocit, že keby som sa tešila z ich spoločnosti, naznačovalo by to, že môj život sa viac-menej vrátil do normálu, čo nebola pravda. Teraz si uvedomujem, aké to mali moji priatelia so mnou ťažké!

Či mávam po otcovej smrti pocity viny? Áno! Ľutujem, že som mu častejšie nepovedala: „Oci, mám ťa veľmi rada!“ Ľutujem, že som ho častejšie neobjala a že som s ním netrávila viac času. Hoci si hovorím: ‚Ocko by predsa nechcel, aby som takto uvažovala‘, aj tak ma to trápi.

Ako Jehovova svedkyňa čerpám veľkú útechu z biblickej nádeje na vzkriesenie. (Ján 5:28, 29) Snažím sa predstavovať si, že môj otec len odcestoval do zámoria a že jedného dňa sa vráti domov, hoci neviem, kedy to presne bude. Je to zvláštne, ale spočiatku ma vôbec nepovzbudzovalo, keď mi ľudia hovorili: „Pri vzkriesení bude tvoj otec privedený späť k životu.“ V duchu som si vravela: ‚Ja chcem, aby bol ocko pri mne teraz!‘ Ale predstava, že len niekam odcestoval, mi pomohla. Je v nej obsiahnutá myšlienka vzkriesenia a zároveň sa vďaka nej dokážem vyrovnávať s tým, že mi otec teraz veľmi chýba.

Obrovskou pomocou sú pre mňa spolukresťania. Zvlášť mi utkvelo v pamäti, ako mi raz jeden člen zboru povedal, že sa mu so mnou ťažko hovorí o smrti môjho otca, ale že celý čas na mňa a na moju rodinu myslí. Často som si jeho slová pripomínala, hlavne v dňoch, keď ma nikto neprišiel povzbudiť. Veľmi mi pomáhali, lebo som si vďaka nim uvedomovala, že aj keď mi druhí nič nepovedia, myslia na mňa i na moju rodinu. To pre mňa veľa znamenalo!

Štyri mesiace po ockovej smrti sa mama začala viac zapájať do kresťanských aktivít a videla som na nej, že práve to jej prináša najviac radosti. A tak som sa k nej pridala. Je neuveriteľné, ako to pomáha, keď sa usilujete robiť niečo pre druhých. Cítim, že vďaka tomu silnie moja viera v Jehovovo Slovo a v jeho sľuby do budúcnosti, a pomáha mi to nezameriavať sa len na svoj žiaľ.