Od služby v ponorke k posvätnej službe

Rozpráva Andrew Hogg

„Ak niekedy budeme musieť odpáliť naše jadrové hlavice,“ povedal veliaci dôstojník našej ponorky, „bude to znamenať, že sa nám nepodarilo splniť naše poslanie.“ Táto veta rozprúdila živú debatu o tom, či je etické zapojiť sa do nukleárnej vojny. Ale ako som sa dostal na palubu ponorky?

NARODIL som sa v roku 1944 vo Filadelfii v americkom štáte Pensylvánia. Môj otec, starý otec a ujo slúžili v armáde a považovali túto službu za najvznešenejšiu prácu, akej sa človek môže venovať. Ich postoj ovplyvnil aj mňa. Ako chlapec som bol na exkurzii v neďalekej vojenskej lodenici, kde som prvý raz v živote uvidel ponorku. Od tej chvíle bolo mojím cieľom slúžiť na palube ponorky. Keď som bol v poslednom ročníku na strednej škole, prijali ma na Námornú akadémiu Spojených štátov, ktorú som ukončil o štyri roky, v júni 1966.

Nato som sa prihlásil do Námorného programu jadrového pohonu, aby som mohol študovať jadrovú techniku a obsluhu ponoriek. V apríli 1967 som sa oženil s Mary Lee Carterovou, ktorá je dodnes mojou milovanou manželkou. Napokon, v marci 1968, sa mi splnil môj detský sen — bol som pridelený slúžiť na ponorku nazvanú USS Jack. Asi o rok sa nám s Mary Lee narodilo prvé z našich dvoch detí — dcérka Allison.

V roku 1971 ma vymenovali za strojného dôstojníka na ponorke USS Andrew Jackson vybavenej strelami Polaris. Jej kapitán vyslovil slová spomenuté v úvode. Keď sme touto ponorkou brázdili vody oceánu, zažili sme situáciu, ktorá je nočnou morou posádok všetkých ponoriek — na palube vypukol požiar. Krátko po polnoci, zatiaľ čo sme s niekoľkými ďalšími dôstojníkmi odpočívali, sme začuli výbuch. Nato sa rozzvučal alarm s hlásením: „Požiar v strojovni číslo jeden!“

Keďže som bol zodpovedný takmer za všetky mechanické i elektrické systémy, bežal som do zadnej časti ponorky, aby som zistil, čo sa stalo. Jeden z kyslíkových generátorov, ktoré zabezpečovali v ponorke dýchateľný vzduch, vzbĺkol. Štyria sme si rýchlo nasadili masky a začali sme odtiaľ odstraňovať všetky horľavé plyny. Našťastie nikomu sa nič nestalo. Napriek tejto nehode sme mohli pokračovať v hliadkovaní. Bol to dôkaz, že naša posádka je dobre vyškolená.

Začínam si čítať o Mierotvorcovi

Aby sme dokázali zvládať pracovný stres, boli sme povzbudzovaní, aby sme sa každý týždeň niekoľko hodín venovali kultúrnej činnosti. Zvykol som si čítať biografie významných vojakov, no tentoraz som sa rozhodol, že si prečítam o niekom, kto je všeobecne uznávaný ako mierotvorca — o Ježišovi Kristovi. Vzal som si Bibliu, ktorú som dostal ešte na promóciách po skončení námornej akadémie, a pohrúžil som sa do čítania evanjelií. No toto  čítanie u mňa viac otázok vyvolalo, než zodpovedalo. Potreboval som pomoc.

Keď sa naše hliadkovanie chýlilo ku koncu, veliaci dôstojník zvolal všetkých dôstojníkov do jednej kajuty a oznámil: „Páni, náš strojný dôstojník bol práve prevelený na to najlepšie miesto v námorníctve Spojených štátov. Bude strojným dôstojníkom na prvej ponorke z novej triedy útočných ponoriek nášho námorníctva.“ Bol som ohromený!

Spolu s rodinou sme sa presťahovali do mesta Newport News vo Virgínii, kde bola konštruovaná nová ponorka USS Los Angeles. Mojou prácou bolo dohliadať na testovanie strojných systémov, vypracovať technické príručky a pripraviť školiace programy. Bola to mimoriadne náročná, no uspokojujúca práca. Medzitým sa nám s Mary Lee narodil syn Drew. Teraz som bol otcom dvoch detí a opäť mi v mysli začali víriť myšlienky o Bohu: ‚Čo si Boh myslí o vojne? Čo sa stane, keď človek zomrie? Existuje nejaké peklo?‘

Konečne dostávam odpovede!

V tom čase začali moju manželku navštevovať dve Jehovove svedkyne. Raz, keď som z lodenice telefonoval domov, Mary Lee mi povedala: „Sú tu dve dámy, ktoré hovoria o Biblii.“

„Z akej sú cirkvi?“ opýtal som sa.

„Sú to Jehovove svedkyne,“ povedala mi.

Nemal som ani poňatia, kto sú Jehovovi svedkovia, ale chcel som porozumieť Biblii. A tak som ju požiadal: „Pozvi ich, aby prišli niekedy večer.“ Krátko nato jedna z nich prišla aj s manželom a spolu s Mary Lee sme začali študovať Bibliu.

Konečne som začal dostávať odpovede na otázky, ktoré ma roky znepokojovali. Napríklad dozvedel som sa, že mŕtvi „si neuvedomujú vôbec nič“. Ako to vyjadril Ježiš, sú akoby v hlbokom spánku. (Kazateľ 9:5; Ján 11:11–14) Teda nie sú v žiadnej blaženosti ani v mukách, ale „spia“ v smrti a čakajú na vzkriesenie.

Spolu s Mary Lee sme začali chodiť na kresťanské zhromaždenia v miestnej sále Kráľovstva. Tam sme videli Jehovových svedkov z rôznych kultúr a etník a rôznej vzdelanostnej úrovne, ako spolu slúžia Bohu v pokoji a jednote. „Biblia naozaj mení život ľudí k lepšiemu,“ povedali sme si s Mary Lee. (Žalm 19:7–10)

Musím sa rozhodnúť

Keď v roku 1973 vypukla arabsko-izraelská vojna, boli pri pobreží týchto krajín rozostavené ponorky Atlantickej námornej flotily Spojených štátov. Situácia sa mohla ľahko vyhrotiť a ja som si začal uvedomovať, že nie ľudskí  politici, ale jedine Božie Kráľovstvo nastolí pravý a trvalý mier. Už v minulosti som sa často modlil: „Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi!“ ​(Matúš 6:9, 10, Evanjelický preklad) Teraz som však chápal, že Božie Kráľovstvo je nebeská vláda, ktorá čoskoro zavládne nad celou zemou a očistí ju od všetkého zla i zlých ľudí. (Daniel 2:44; 7:13, 14)

Najviac na mňa zapôsobila biblická pasáž z 2. Korinťanom 10:3, 4. O pravých kresťanoch sa v nej píše: „Nebojujeme podľa toho, čo sme v tele. Lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale mocné od Boha.“ „Zbrane“ kresťanov, ako som sa dozvedel, sú duchovné. Patrí k nim napríklad „meč ducha“, ktorým je Svätá Biblia. (Efezanom 6:17)

A tak som stál pred rozhodnutím. Budem pokračovať v doterajšej práci, ktorú som mal veľmi rád, hoci bola náročná, alebo zosúladím svoj život s biblickou pravdou? Veľa som sa v tejto veci modlil, až som prišiel k záveru, že ak sa chcem úprimne usilovať o mier, mal by som to robiť Božím spôsobom.

Poslúcham nového „Vrchného Veliteľa“

S Mary Lee sme sa spoločne pomodlili a porozprávali sme sa o našej budúcnosti. Rozhodli sme sa, že budeme slúžiť jedinému skutočnému „Vrchnému Veliteľovi“ — Jehovovi Bohu. Obaja sme boli rozhodnutí oddať svoj život Jehovovi, a tak som požiadal o uvoľnenie z námorných síl. Prevelili ma do Norfolku vo Virgínii, kde som čakal na vybavenie mojej žiadosti. Väčšina dôstojníkov, ktorých som poznal, moje rozhodnutie nechápala a niektorí sa ku mne začali správať nepriateľsky. Iní sa však úprimne zaujímali o môj biblický postoj a pristupovali ku mne s úctou.

Z armády ma prepustili v roku 1974. Ešte v tom roku sme sa s Mary Lee dali na znak svojej oddanosti Bohu pokrstiť. (Matúš 28:19, 20) Bolo to na oblastnom zjazde Jehovových svedkov „Božie predsavzatie“ v meste Hampton vo Virgínii. To bol začiatok nášho nového života.

Nové náročné situácie

Mali sme dve malé deti, žiaden príjem a peňazí len na niekoľko mesiacov. Poslal som svoj životopis viacerým zamestnávateľom a nechal som veci v Božích rukách. Zanedlho mi ponúkli prácu v jednej firme. Plat som mal asi polovičný oproti tomu, čo som zarábal v námorných silách. Ale táto práca nám umožnila zostať bývať v tej oblasti.

Po čase, keď sme s manželkou urobili duchovný pokrok, túžili sme robiť v službe Jehovovi viac. Jedna rodina svedkov, ktorú sme poznali, sa presťahovala do strednej Virgínie, aby slúžila tam, kde bolo potrebných viac učiteľov Biblie. Pozvali nás, aby sme ich navštívili. Jedna návšteva stačila na to, aby sme aj my začali plánovať, že sa tam presťahujeme. Požiadal som zamestnávateľa o preloženie do tej oblasti. Veľmi ma potešilo, že mojej žiadosti vyhovel, dokonca mi ponúkol lepšie miesto! Podnik okrem toho súhlasil s tým, že uhradí výdavky na moje presťahovanie. ‚Úžasné,‘ pomysleli sme si, ‚Boh sa naozaj stará o tých, ktorí sa usilujú konať jeho vôľu.‘ (Matúš 6:33)

Keďže sme sa ako rodina snažili žiť relatívne jednoduchým spôsobom života, ja i Mary Lee sme mohli začať slúžiť celým časom, čiže sme sa vo zvýšenej miere venovali službe Bohu. To nám zároveň umožnilo tráviť veľa času s našimi dvoma milovanými deťmi počas ich dospievania. Teraz z toho máme nevýslovnú radosť, lebo Allison aj Drew „chodia ďalej v pravde“. (3. Jána 4; Príslovia 23:24)

Pravdaže, boli chvíle, keď v nás nedostatok peňazí, bývanie, zdravie a pribúdajúci vek vyvolávali obavy. Ale Jehova stál vždy pri nás. Či ľutujem, že som zanechal prácu na ponorke? V žiadnom prípade! Keď sa s Mary Lee obzrieme späť, môžeme bez akýchkoľvek pochybností povedať, že služba Jehovovi je určite tou najvznešenejšou a najodmeňujúcejšou prácou, akej sa človek môže venovať. (Kazateľ 12:13)

[Zvýraznený text na strane 14]

Rozhodli sme sa, že budeme slúžiť jedinému skutočnému „Vrchnému Veliteľovi“

[Obrázok na stranách 12, 13]

USS „Los Angeles“

[Prameň ilustrácie]

U.S. Navy photo

[Obrázok na strane 13]

S Mary Lee dnes