Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Ako som prestal milovať vojnu

Ako som prestal milovať vojnu

Ako som prestal milovať vojnu

Rozpráva Thomas Stubenvoll

NARODIL som sa 8. novembra 1944 v meste New York. Vyrastal som v južnom Bronxe, ktorý bol vtedy rozdelený podľa rás na viacero častí. V detstve som trávil veľa času na ulici a rýchlo som sa naučil rešpektovať teritóriá gangov, do ktorých sa zoskupovali ľudia jednotlivých etník. Obyvatelia sa ich báli pre ich kriminálnu činnosť a násilnícky charakter.

V dvanástich som už patril k jednému gangu. Hovorili sme si Lebky. Spoločne sme vnikali do nákladných železničných vozňov a kradli škatule s arašidovým maslom a iné jedlo. Gangy, v ktorých boli starší chlapci, boli oveľa tvrdšie. Často medzi nimi prichádzalo ku krvavým potýčkam. Raz bol pred mojimi očami na smrť dobodaný môj dobrý kamarát.

Fascinovala ma vojna

Život v gangu ma nenapĺňal. Po nejakom čase som túžil len po tom, aby som mohol odísť z mesta. Môj strýko Eddie sa predtým zúčastnil kórejskej vojny ako príslušník námornej pechoty, jedného zo zborov americkej armády. To, čo strýko hovoril o vojakoch námornej pechoty, ma fascinovalo. Povedal mi, že každý z nich je disciplinovaný vodca a húževnatý bojovník, vycvičený konať rozhodne. Motto námornej pechoty „Semper fidelis“, čo v latinčine znamená „vždy verný“, zdôrazňuje prísne dodržiavanie zásad lojálnosti a oddanosti. Onedlho bolo mojím snom stať sa dobrým vojakom námornej pechoty.

Ôsmeho novembra 1961, presne v deň, keď som mal 17 rokov, som vstúpil do námornej pechoty. Ani nie o štyri mesiace som ukončil tréning v základnom výcvikovom tábore a stal sa zo mňa vojak. Tým sa začala moja 11-ročná kariéra v armáde.

Do armády som vstúpil v čase mieru. No život vojaka znamená neprestajný tréning. Najskôr som bol poslaný na havajský ostrov Oahu, kde som sa dva roky intenzívne cvičil v taktikách vedenia boja a v partizánskom spôsobe boja. Stal sa zo mňa ostrostrelec. Dokázal som trafiť 25-centimetrový terč zo vzdialenosti 500 yardov (457 metrov). Cvičil som sa v bojových umeniach a učil som sa používať výbušniny, čítať mapy, vyhadzovať do vzduchu nepriateľské objekty a používať komunikačné zariadenia. Vychutnával som si každý okamih.

Z Havaja som šiel na šesť mesiacov na základňu námorného letectva v japonskom Acugi, kde som strážil zbrane určené na použitie pod vodou. Čoskoro sa vystupňovalo nepriateľstvo medzi Spojenými štátmi a Severným Vietnamom a ja som bol pridelený k jednej vysunutej jednotke námornej pechoty na lietadlovú loď USS Ranger. Naša loď sa z Tonkinského zálivu pripojila k leteckému bombardovaniu Severného Vietnamu. Konečne som sa dostal do ozajstnej vojny. Stále som však mal pocit, že mi nestačí len byť na lodi a že mi chýba skutočná akcia.

Moje zážitky z vojny

Na jar 1966, kým som ešte slúžil na spomínanej lodi, som bol po štyroch rokoch v armáde poslaný s poctami do výslužby. Väčšina vojakov by sa na mojom mieste s radosťou vrátila domov a vyhla sa tak krvavému kúpeľu, ku ktorému sa schyľovalo. Ale ja som bol vojakom telom i dušou, profesionálnym bojovníkom, a neplánoval som odísť. Rozhodol som sa požiadať o opätovné zaradenie do služby.

Chcel som bojovať. Na to som bol vycvičený. A tak som sa dobrovoľne prihlásil do pechoty. Bolo mi jedno, kam ma pošlú, hlavne že som bol jedným z pešiakov námornej pechoty. Mojím životným poslaním bolo slúžiť ako dobrý vojak a vojna sa mi stávala bohom.

V októbri 1967 som bol vyslaný do Vietnamu. Celého nervózneho a vzrušeného ma okamžite poslali do frontovej línie v provincii Quang Tri. O necelý deň som už bol zapojený do krvavej bitky. Všade okolo mňa padali mŕtvi a zranení muži. Videl som, ako nepriateľské guľky pri dopade na zem víria prach. Jediný úkryt poskytovalo niekoľko kríkov. Neostávalo mi nič iné, iba začať strieľať. Bolo to hrozné. Myslel som si, že zomriem. Napokon sa boj skončil. Prežil som, ale muži, ktorých som pomáhal odnášať, také šťastie nemali.

Nasledujúcich 20 mesiacov som sa zapájal do najintenzívnejších bojov vietnamskej vojny. Sedem dní v týždni, takmer 24 hodín denne som strieľal alebo sa vyhýbal strelám, číhal v úkryte alebo bol prepadávaný z úkrytu. Väčšinu toho času som strieľal po nepriateľoch a oni strieľali po mne, pričom som ležal v priehlbniach, ktoré sa za dažďa rýchlo rozbahnili. Niekedy bolo chladno a podmienky boli priam neznesiteľné. V priehlbniach som jedával i spával.

Zúčastňoval som sa tiež misií, pri ktorých som vyhľadával a likvidoval nepriateľské jednotky. Pri týchto misiách som často prechádzal vlhkou džungľou, kde vždy hrozilo, že z hustého porastu vyskočí nepriateľ. Z času na čas som bol celé hodiny pod paľbou delostrelectva a všade vôkol mňa vybuchovali granáty. V jednom boji neďaleko dediny Khe Sanh bola takmer štvrtina mojej čaty zranená alebo zabitá. Len trinásti sme vyviazli bez zranení.

Tridsiateho januára 1968 som sa nachádzal na vojenskej základni a prvýkrát po vyše roku som spal v stane. Relatívne pohodlie sa však zavčas rána znenazdajky skončilo, keď ma prebudil ohlušujúci výbuch mínometného granátu. Bol som zranený. V pleci a chrbte mi uviazlo niekoľko črepín z granátu. V to ráno nepriateľ začal rozsiahly útok.

Za zranenia som dostal Purpurové srdce, vojenské vyznamenanie. Zranenia však neboli natoľko vážne, aby ma prinútili prestať bojovať. Zdravotníci mi rýchlo vytiahli črepiny a zakrátko som bol na ceste do mesta Hue, kde sa odohrávala jedna z rozhodujúcich bitiek. Tu som sa premenil na hotový stroj na zabíjanie. Strieľať do nepriateľa pre mňa nepredstavovalo žiaden problém. Tridsaťdva dní som vždy, keď som práve nespal, chodil z domu do domu, naháňal nepriateľov a zabíjal ich.

V tom čase som sa cítil absolútne oprávnený robiť to. Hovoril som si: ‚Veď nepriateľ zabil v meste Hue tisíce nevinných mužov, žien a detí. Ulice sú posiate tisíckami tiel. Všade sú nástražné míny, dokonca aj pod niektorými mŕtvolami. Neustále nás ohrozujú nepriateľskí ostreľovači.‘ Nič z toho ma neodradilo. Zabíjať nepriateľa som považoval za správnu vec.

Posadnutosť vojnou

Nejaký čas po bitke o Hue sa skončilo 13 mesiacov, ktoré som mal odslúžiť na bojisku. Vojna však ešte zúrila a ja som jej stále nemal dosť. Preto som sa dobrovoľne prihlásil, že zostanem vo Vietname aj ďalšie obdobie. V tom čase som už bol rotný a pridelili ma na zvláštnu misiu. Patrilo k nej viesť skupiny vojakov do malých vidieckych osád. Tam sme pracovali s civilistami a cvičili sme ich, aby sa dokázali brániť. Museli sme sa mať neprestajne na pozore, lebo nepriateľ sa často zamiešal medzi miestnych. V noci sme sa nenápadne premiestňovali a naháňali sme, chytali a zabíjali nepriateľských bojovníkov. Napriek extrémnemu tlaku sa moja láska k vojne len prehlbovala.

Druhé obdobie, ktoré som sa rozhodol vo Vietname odslúžiť, rýchlo ubehlo. Opäť som požiadal, aby som mohol zostať na bojisku. Tentoraz nadriadení zamietli moju žiadosť, lebo si možno všimli, že som vojnou posadnutý. Ale moja kariéra vojaka námornej pechoty sa tým neskončila. Bol som poslaný naspäť do Spojených štátov, kde som sa stal výcvikovým inštruktorom a trénoval som odvedencov. Tri a pol roka som sa naplno sústredil na túto prácu. Mal som veľa skúseností, o ktoré som sa so svojimi zverencami mohol podeliť, a robil som, čo bolo v mojich silách, aby som každého z nich premenil na neľútostný stroj na zabíjanie, akým som sa stal ja sám.

Našiel som lepší zmysel života

Skamarátil som sa s jedným kolegom, ktorý bol tiež výcvikovým inštruktorom. Práve ho opustila manželka. Jeho sestra, Christine Antisdelová, ktorá sa krátko predtým stala Jehovovou svedkyňou, sa ponúkla, že sa k nemu nasťahuje a pomôže mu starať sa o jeho dve malé deti. To bolo prvý raz, čo som počul o Jehovových svedkoch.

Vyrastal som ako katolík a osem rokov som chodil do katolíckej školy. Dokonca som miništroval v kostole. No o Biblii som nevedel skoro nič. Christine to zmenila. Ukázala mi pravdy, o ktorých sa v Biblii píše a o ktorých som nikdy predtým nepočul. Dozvedel som sa, čo Biblia učí a čo nie.

Napríklad som sa dozvedel, že Biblia nehovorí nič o tom, že by Boh po smrti mučil ľudí v ohnivom pekle. (Kazateľ 9:5, 10) Neučí, že Boh je časťou Trojice. (Ján 14:28) Učí však, že Boh odstráni zlo, bolesť a smrť a že poslušné ľudstvo bude navždy žiť v pozemskom raji. (Žalm 37:9–11; Zjavenie 21:3, 4) Spoznal som tiež pravdu o tom, aké má Boh morálne normy. (1. Korinťanom 6:9, 10) Dozvedel som sa, že Boh má meno, Jehova. (Žalm 83:18) Bolo to úžasné!

V novembri 1972 som bol prevelený na inú základňu, kde som mal učiť poddôstojníkov taktiky vedenia boja. Tam som začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Navštevoval som ich zhromaždenia, kde na mňa veľmi zapôsobila priateľská atmosféra a to, že tvoria skutočné bratstvo.

Ale čím viac som sa dozvedal o Biblii, tým viac ma trápilo svedomie. Môj spôsob života bol v úplnom rozpore s biblickými pravdami. Zasvätil som ho podpore nacionalizmu, vojne a násiliu, veciam, ktoré Boh nenávidí.

Prišiel som k záveru, že nemôžem byť vojakom a zároveň uctievať Jehovu Boha. To bol moment, keď som prestal milovať vojnu. Rozhodol som sa, že so svojím povolaním skončím. Po mesiacoch papierovania, rozhovorov a psychiatrickom vyšetrení som odišiel do výslužby, tentoraz ako odopierač z dôvodu svedomia. Tak sa skončila moja 11-ročná služba v námornej pechote.

Teraz som mohol Jehovovi povedať tak ako Izaiáš: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Izaiáš 6:8) Bol som rozhodnutý využiť svoju energiu a nadšenie v službe pravému Bohu, nie v službách námornej pechoty. Ako Jehovov svedok som bol pokrstený 27. júla 1973. O päť mesiacov som si vzal Christine Antisdelovú, úplne prvú svedkyňu, ktorú som spoznal.

S Christine sa počas celých 36 rokov, čo sme spolu, venujeme tomu, aby sme pomáhali druhým spoznať Bibliu a priblížiť sa k Bohu. Osem rokov sme slúžili ako misionári v Dominikánskej republike. Posledných 18 rokov spolu s manželkou pravidelne navštevujem stovky zborov Jehovových svedkov v Spojených štátoch, v ktorých sa hovorí po španielsky.

Až dodnes som si nevšimol, že by som bol nejakým spôsobom duševne alebo citovo poznačený vojnou. Netrpím žiadnym „bombovým šokom“, posttraumatickou stresovou poruchou, nočnými morami ani opätovne neprežívam traumatické skúsenosti. Ale keďže som sa priblížil k Jehovovi Bohu, hlboko ľutujem, že som cez vojnu pripravil o život svojich blížnych.

Prešiel som úplnou premenou, ale stálo to za to. Teraz cítim, že Boh mi odpustil, čo som robil v minulosti. Mojou misiou teraz nie je brať ľuďom život, ale predkladať im nádej na večný život v raji na zemi. To, čo som robil ako vojak, som robil z nevedomosti a z nesprávne zameranej horlivosti. Dozvedel som sa však, čo učí Biblia, a tak to, čo teraz robím ako Jehovov svedok, robím z pevného presvedčenia, že jestvuje pravý, živý Boh, ktorý je Bohom lásky, a že tých, ktorí ho milujú a poslúchajú, napokon čakajú len dobré veci.

[Zvýraznený text na strane 25]

Sedem dní v týždni, takmer 24 hodín denne som strieľal alebo sa vyhýbal strelám, číhal v úkryte alebo bol prepadávaný z úkrytu

[Zvýraznený text na strane 27]

Keďže som sa priblížil k Jehovovi Bohu, hlboko ľutujem, že som cez vojnu pripravil o život svojich blížnych

[Obrázky na strane 24]

Ako výcvikový inštruktor (hore) a ako vojak vo Vietname (vľavo)

[Obrázok na strane 25]

Za zranenia som dostal Purpurové srdce, ale neboli natoľko vážne, aby ma prinútili prestať bojovať

[Obrázok na strane 26]

S Christine sa počas celých 36 rokov, čo sme spolu, venujeme tomu, aby sme pomáhali druhým spoznať Bibliu