Keď slnko sčervenelo

V LETE 1783 padla na veľkú časť severnej pologule nezvyčajná, suchá hmla a zahalila ju na niekoľko mesiacov. Slnko sčervenelo ako krv, rastlinstvo vyschlo a nespočetne veľa ľudí zomrelo. Odhaduje sa, že iba vo Francúzsku a Anglicku táto hmla spôsobila smrť desiatok tisíc ľudí. Mnohí ochoreli. Chorých bolo podľa všetkého toľko, že poľnohospodári mali čo robiť, aby našli pracovníkov na zber plodín, ktoré ostali nepoškodené.

Táto hmla bola opísaná ako „jeden z najpozoruhodnejších meteorologických a geofyzikálnych javov minulého tisícročia“. No v tom čase iba obyvatelia Islandu vedeli, čo ju spôsobilo — tamojšia sopečná erupcia, aká sa podľa odborníkov vyskytuje len raz za niekoľko storočí. Island, pochopiteľne, pocítil následky tohto úkazu najviac a údajne prišlo o život 20 percent jeho obyvateľov.

Erupcia pukliny Laki

Ôsmeho júna 1783 obyvatelia oblasti Sída na juhu Islandu videli prvé zlovestné signály toho, čo dnes poznáme ako erupcia pukliny Laki. Keďže túto udalosť opísali pozorovatelia vo viacerých krajinách, výskumníkom sa podarilo zostaviť mapu, ktorá zachytáva postup sopečného oblaku deň za dňom. Jeden z očitých svedkov, Islanďan Jón Steingrímsson, zaznamenal, že videl, ako sa zo severu tiahne „čierny opar“. Nebo nad ním sa zaťahovalo temnotou a na zem sadal jemný popol, až ju úplne pokryl. Potom sa zem začala chvieť a otriasať. Napísal, že o týždeň „sa z kaňonu [rieky] Skaftá vyvalil hrozivý ohnivý prúd“, ktorý pohlcoval všetko, čo mu stálo v ceste. Steingrímsson dokumentoval túto udalosť osem mesiacov.

Pri výlevoch čadičovej lávy, ako sa tento jav odborne nazýva, vychrlila 25-kilometrová puklina v zemskej kôre 15 kubických kilometrov lávy, čo je dosiaľ najväčšie zaznamenané množstvo, aké sa kedy uvoľnilo pri sopečnej erupcii! Blčiace gejzíry rozžeravenej horniny dosahovali výšku niekoľko sto metrov a láva sa rinula do vzdialenosti asi 80 kilometrov od pukliny, pričom zaliala 580 štvorcových kilometrov a vyplnila koryto rieky Skaftá.

Popol a toxické chemické látky, ktoré sa usadili na islandskej tráve, spôsobili, že nasledujúci rok uhynulo vyše 50 percent dobytka a okolo 80 percent koní a oviec. Vypukol veľký hlad. Odhaduje sa, že pri erupcii uniklo do atmosféry 122 miliónov ton oxidu siričitého, ktorý zreagoval s vodnou parou, čím vzniklo asi 200 miliónov ton kyslého aerosólu. *

Ďalekosiahle následky

Cez leto vietor zavial jedovaté látky na ďaleké územia. V Británii a vo Francúzsku ľudia opisovali „nezvyčajný opar alebo dymovú hmlu“, akú nikto dovtedy nevidel. Zapáchajúce ovzdušie plné zlúčenín síry vyvolávalo dýchacie ťažkosti, dyzentériu, bolesť hlavy, očí a hrdla, ako aj iné problémy. Ťažký mrak oxidu siričitého  a kyseliny sírovej zabíjal mladých i starých.

Z Nemecka sa dochovala správa o tom, že toxický mrak zničil za jedinú noc listy stromov pozdĺž rieky Emža. V Anglicku zvädla zelenina a odumreli listy rastlín, akoby ich niečo spálilo. Podobné správy sa zachovali aj z Francúzska, Holandska, Maďarska, Rumunska, Slovenska, Škandinávie a Talianska. Chemický opar pozorovali dokonca v Portugalsku, Tunisku, Sýrii, Rusku, na západe Číny a na ostrove Newfoundland.

Predpokladá sa, že silno kontaminovaná atmosféra, ktorá neprepúšťala slnečné žiarenie, ovplyvnila aj teploty. V roku 1784 boli teploty na európskom kontinente asi o dva stupne Celzia nižšie než priemerné teploty v druhej polovici 18. storočia. Na Islande poklesla teplota takmer o päť stupňov Celzia. Podľa niektorých správ bola v Severnej Amerike na prelome rokov 1783 a 1784 taká krutá zima, že ľadové kryhy „plávali po rieke Mississippi... až do Mexického zálivu“.

Niektorí učenci sa domnievajú, že dôvodom, prečo Inuiti z kmeňa Kauwerak na severozápade Aljašky takmer vymreli, bol hlad, ktorý zapríčinila erupcia Laki. Z letokruhov sa dá vyčítať, že Aljaška zažila v roku 1783 najchladnejšie leto za uplynulých vyše 400 rokov. Medzi týmito Inuitmi kolujú príbehy o roku, keď sa teplé obdobie skončilo v júni a vystriedala ho krutá zima a hladomor.

Laki a súčasný svet

Na spomínanú prírodnú katastrofu z roku 1783 sa takmer zabudlo, čiastočne preto, že sa udiala veľmi dávno, ako aj preto, že väčšina vtedajších ľudí nevedela, čo bolo jej príčinou. No do pamäti islandského národa sa zapísala ako najväčšie prírodné nešťastie v histórii krajiny.

Niektorí túto katastrofu vysvetľujú ako Boží trest. No Biblia tento názor nepodporuje. (Jakub 1:13) Boh vždy robí rozdiel medzi dobrými a zlými, lebo „všetky jeho cesty sú právom“. (5. Mojžišova 32:4) Božia spravodlivosť sa v budúcnosti prejaví výnimočným spôsobom, keď Boh zasiahne do ľudských záležitostí. Biblia hovorí, že jeho zámerom je odstrániť všetky príčiny smrti a utrpenia, medzi ktoré patria aj prírodné katastrofy. (Izaiáš 25:8; Zjavenie 21:3, 4)

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na stranách 14, 15]

Letecký pohľad na puklinu Laki s okolím

[Obrázok na stranách 14, 15]

Gejzír žeravej lávy

[Obrázok na strane 15]

Satelitná snímka Islandu

[Pramene ilustrácií na strane 14]

Lávový gejzír: © Tom Pfeiffer; letecká snímka: U.S. Geological Survey; satelitná snímka: Jacques Descloitres, MODIS Rapid Response Team, NASA/​GSFC