Z dôstojníka SS služobník pravého Boha

Rozpráva Gottlieb Bernhardt

Bol som dôstojníkom nemeckej SS, Hitlerovej elitnej ochranky, a slúžil som na zámku Wewelsburg. V apríli 1945 som dostal rozkaz popraviť väzňov v neďalekom koncentračnom tábore. Uväznení tam boli Jehovovi svedkovia. SS vyžadovala bezpodmienečnú poslušnosť. Stál som pred morálnou dilemou. Dovoľte, aby som vám vysvetlil prečo.

NARODIL som sa v roku 1922 v nemeckej dedinke ležiacej neďaleko rieky Rýn. Hoci v tejto oblasti mala silný vplyv rímskokatolícka cirkev, naša rodina patrila ku skupine pietistov, náboženskému hnutiu založenému v 17. storočí. V roku 1933, keď som mal 11 rokov, sa v Nemecku dostal k moci Hitler. Keďže som dosahoval vynikajúce výsledky v štúdiu i v športe, o niekoľko rokov som bol vybratý na akadémiu blízko poľského mesta Marienburg, ktoré sa dnes nazýva Malbork. Na tomto mieste, stovky kilometrov od domova, som sa dostal pod silný vplyv ideológie národného socializmu, čiže nacizmu. Študenti sa tam učili vážiť si hodnoty ako česť, svedomitosť, lojalita, poslušnosť, pocit zodpovednosti a posvätná úcta k dedičstvu našich nemeckých predkov.

Druhá svetová vojna a SS

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, prihlásil som sa do Leibstandarte SS Adolf Hitler, elitnej vojenskej jednotky pod priamym Hitlerovým velením. Z jednotky sa vyberali osobní strážcovia pre vládnych činiteľov a využívala sa na špeciálne vojenské operácie. Zažil som boje v Belgicku, Francúzsku, Holandsku, Rumunsku, Bulharsku a Grécku. V Bulharsku som sa raz zúčastnil na bohoslužbe, ktorú viedol vojenský kňaz. ‚Robia sa takéto bohoslužby aj u nepriateľa?‘ uvažoval som. Kládol som si tiež otázky: ‚Žehná Boh vojnu? Nadŕža niekomu?‘

Neskôr som bol vybratý študovať na Junkerschule, akadémii určenej pre mladých mužov, ktorí sa mali stať vysokými vojenskými dôstojníkmi. Potom ma priradili k jednotke, ktorej úlohou bolo strážiť ríšske sídlo v Berlíne. Tam som raz videl, ako Hitler na verejnosti kričí na istého vysokopostaveného politika. ‚To je ale hanebné správanie,‘ pomyslel som si. No neopovážil som sa povedať to nahlas!

V Berlíne som spoznal Inge, ktorá tiež pracovala v ústredí. Keď sme mali tesne pred svadbou, moja jednotka bola zrazu letecky premiestnená na ruský front. Nedostali sme však poriadnu zimnú výbavu. Z tejto situácie sme boli zdesení, lebo v zime na prelome  rokov 1941 a 1942 teploty klesali pod mínus 30 stupňov Celzia. Vyslúžil som si tam svoj druhý Železný kríž. Neskôr som bol vážne zranený a lietadlom ma previezli späť do Nemecka. S Inge sme sa vzali v roku 1943.

Nasledujúcim miestom, kam som bol pridelený, bolo Hitlerovo sídlo v Obersalzbergu v bavorských horách. V tom čase tam pôsobil aj šéf SS Heinrich Himmler, ktorý zariadil, aby sa o mňa staral jeho osobný masér a lekár Felix Kersten. Neskôr som sa dozvedel, že Kersten vlastnil statok Hartzwalde neďaleko Berlína. V druhej polovici vojny požiadal Himmlera, či by mu nedal nejakých Jehovových svedkov z blízkeho koncentračného tábora, aby uňho pracovali, a Himmler s tým súhlasil. Kersten sa k nim správal s úctou. Jedna svedkyňa, ktorá preňho pracovala vo Švédsku, mu vždy pre svedkov v Nemecku dala do kufra Strážnu vežu. *

Do môjho života vstupujú Jehovovi svedkovia

Koncom roka 1944 ma Himmler ustanovil za osobného pobočníka istého generála SS, ktorý bol veliteľom zámku Wewelsburg, 400-ročnej pevnosti v blízkosti mesta Paderborn. Himmler plánoval urobiť z Wewelsburgu kultové ideologické centrum SS. Neďaleko tejto pevnosti bol malý koncentračný tábor Niederhagen, v ktorom bola väznená zvláštna skupina väzňov — Jehovovi svedkovia, nazývaní aj Bádatelia Biblie.

Niekoľkokrát ma prišiel ošetriť väzeň Ernst Specht. „Dobrý deň, pane,“ pozdravil.

„Prečo nezdravíte ‚Heil Hitler!‘?“ rozkazovačne som sa opýtal.

Taktne odvetil: „Boli ste vychovávaný ako kresťan?“

„Áno,“ odpovedal som. „Rodičia boli pietisti.“

„Tak potom budete vedieť,“ pokračoval, „že Biblia sľubuje záchranu (heil) len prostredníctvom jednej osoby, Ježiša Krista. Preto nemôžem hovoriť ‚Heil Hitler!‘“

Zarazilo ma to a zároveň to na mňa zapôsobilo. Spýtal som sa: „Prečo ste tu?“

„Som Bádateľ Biblie,“ odpovedal.

Rozhovory s Ernstom a ďalším svedkom, Erichom Nikolaizigom, ktorý pracoval ako holič, zapôsobili na moje srdce. Diskusie takéhoto druhu však boli zakázané a môj veliaci dôstojník mi prikázal prestať s tým. Aj tak som však cítil, že keby sa všetci ľudia v Nemecku —  takzvanej kresťanskej krajine, v ktorej sa milióny ľudí hlásili k cirkvi — správali tak ako svedkovia, nijaká vojna by nebola. ‚Mali by sme ich obdivovať, nie prenasledovať,‘ myslel som si.

V období, keď som tam slúžil, nám zatelefonovala jedna veľmi rozrušená vdova a prosila, aby sme previezli jej syna, ktorý súrne potreboval vyoperovať slepé črevo. Bez meškania som nariadil prevoz, no môj veliaci dôstojník rozkaz zrušil. Dôvod? Manžel tejto ženy bol popravený, lebo bol členom skupiny, ktorá sa pokúsila v júli 1944 spáchať na Hitlera atentát. Chlapec zomrel a ja som s tým nemohol nič urobiť. Pre to, čo sa vtedy stalo, ma dodnes trápi svedomie.

Hoci som mal iba niečo po dvadsiatke, začínal som vidieť život taký, aký bol, nie ako ho vykresľovala nacistická propaganda. Zároveň rástol môj obdiv k Jehovovým svedkom a ich učeniu. To nakoniec viedlo k najdramatickejšiemu rozhodnutiu v mojom živote.

V apríli 1945 sa k Wewelsburgu blížili spojenecké vojská a môj nadriadený dôstojník utiekol. Potom prišla jednotka s rozkazom od Himmlera zničiť pevnosť a zabiť väzňov. Veliteľ neďalekého koncentračného tábora mi odovzdal zoznam väzňov, ktorí mali byť popravení. Boli na ňom iba Jehovovi svedkovia. Prečo mali zomrieť? Údajne poznali miesto, kde boli ukryté umelecké diela, ktoré ukoristila Tretia ríša a ktoré sa vraj nachádzali v niektorých budovách. Toto tajomstvo sa nesmelo dostať von! Čo teraz urobiť s príkazom na popravu?

Zašiel som za veliteľom tábora a povedal mu: „Blížia sa americké jednotky. Nemyslíte si, že by bolo rozumné, aby ste aj so svojimi mužmi odišli?“ Nemusel som ho veľmi prehovárať! Potom som urobil niečo, čo bolo pre dôstojníka SS nemysliteľné: neposlúchol som rozkaz a svedkovia zostali nažive.

Je pre mňa cťou byť ich bratom

Po vojne sme sa s Inge skontaktovali s Jehovovými svedkami a začali sme vážne študovať Bibliu. Pomáhala nám svedkyňa, ktorá sa volala Auguste, i niekoľkí ďalší. Pre moje zranenia z vojny i pre náročné povojnové obdobie bol život veľmi ťažký. Napriek tomu sme s Inge oddali svoj život Jehovovi a dali sme sa pokrstiť — ja v roku 1948, Inge v roku 1949.

V 50. rokoch sa niekoľko svedkov, ktorí boli za vojny vo Wewelsburgu, zišlo, aby sa znovu videli. Stretli sa tam aj Ernst Specht, Erich Nikolaizig a ďalší verný väzeň, Max Hollweg. Považujem za veľkú česť, že sa môžem nazývať ich bratom, lebo títo odvážni Boží muži riskovali svoj život, aby mi povedali o biblickej pravde. Na stretnutí bola tiež Martha Niemannová, ktorá pracovala vo Wewelsburgu ako tajomníčka. Aj na ňu hlboko zapôsobilo správanie svedkov a stala sa oddanou Jehovovou služobníčkou.

Keď sa spätne pozerám na to, čo som prežil, vidím hojnosť dôkazov, že „celý svet leží v moci [Satana Diabla]“, čo som si ako naivný mladík plný ideálov neuvedomoval. (1. Jána 5:19) Jasne tiež vidím obrovský rozdiel medzi tým, keď človek slúži tyranským režimom, ako bol aj ten Hitlerov, a tým, keď slúži Jehovovi. Režimy vyžadujú slepú poslušnosť, zatiaľ čo Jehova chce, aby sme mu slúžili z lásky založenej na presnom poznaní jeho osobnosti a zámerov, ktoré sú zjavené v Biblii. (Lukáš 10:27; Ján 17:3) Jehova je ten, komu budem slúžiť, kým budem nažive!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 19]

Naša svadobná fotografia, február 1943

[Obrázok na strane 19]

Zámok Wewelsburg sa mal stať ideologickým centrom SS

[Obrázok na strane 20]

S manželkou Inge v súčasnosti