Čo ma pritiahlo k Jehovovým svedkom

Rozpráva Tomás Orosco

Keď som prvýkrát navštívil zhromaždenie Jehovových svedkov v ich sále Kráľovstva, mal prejav malý chlapec. Hoci ho bolo spoza rečníckeho pultu ledva vidieť, jeho vyrovnanosť a rečnícke schopnosti boli obdivuhodné. Urobilo to na mňa silný dojem.

VIDEL som, že všetci ho pozorne počúvali. Keďže som slúžil ako bolívijský vojenský diplomat v Spojených štátoch, ako veliteľ ozbrojených síl a ako osobný asistent prezidenta, bol som zvyknutý, že mi ľudia prejavovali úctu. Ale keď som videl, akej úcty sa dostáva tomuto dieťaťu, podnietilo ma to prehodnotiť svoje ciele.

Otec mi zomrel v polovici 30. rokov 20. storočia vo vojne medzi Paraguajom a Bolíviou o územie nížiny Gran Chaco. Krátko nato som bol poslaný do katolíckej internátnej školy. Mnoho rokov som chodil každý deň na omšu, kde sme spievali chválospevy, mali hodiny katechizmu a opakovali naučené modlitby. Dokonca som slúžil ako miništrant a spieval v chóre. No nikdy som nečítal Bibliu; ani som ju len nevidel.

Páčili sa mi cirkevné sviatky, pretože to boli viac-menej veselé oslavy a ja som mal rád zmenu každodenného stereotypu. Ale kňazi a tí, ktorí nás vyučovali náboženstvo, boli tvrdí. Ich správanie ma skôr odpudzovalo, než priťahovalo. Cítil som, že nechcem mať s náboženstvom nič spoločné.

Páčila sa mi vojenská disciplína

V jeden príjemný slnečný deň prišli do môjho rodného mesta Tarija dvaja mladí, pekne oblečení vojenskí dôstojníci. Slúžili v La Paze, hlavnom meste Bolívie, a tu boli na dovolenke. Prechádzali sa po hlavnom námestí s ľahkosťou a eleganciou. Zapôsobilo na mňa, že vyzerali noblesne, čisto a dôstojne. Mali na sebe zelené uniformy a na hlave klobúky s ligotavou obrubou. V tej chvíli som si povedal, že chcem byť vojenským dôstojníkom. Predstavoval som si, že ich život je určite plný zážitkov a ušľachtilých činov.

V roku 1949, keď som mal 16, som bol prijatý na Bolívijskú vojenskú akadémiu. Môj starší brat ma sprevádzal dlhým radom mladých mužov, ktorý sa tiahol k bráne barakov. Predstavil  ma nadporučíkovi a požiadal ho, aby sa o mňa dobre staral. Potom mu o mne povedal pár pochvalných slov. Keď odišiel, dostalo sa mi privítania typického pre nových regrútov. Nadporučík ma zrazil na zem a povedal: „My tu rozhodujeme, kto si zaslúži pochvalu!“ To bolo moje prvé stretnutie s vojenskou disciplínou a zastrašovaním. No nezlomilo ma to, iba to trochu zranilo moju pýchu.

Časom som sa naučil, ako viesť vojnu, a stal som sa uznávaným vojenským dôstojníkom. Zo skúseností som však zistil, že dojem, ktorý budí vojenský personál svojím čistým a dôstojným zovňajškom, môže byť klamný.

Získavam významné postavenie

Spočiatku som sa cvičil na bitevnom krížniku General Belgrano patriacemu argentínskym námorným silám, ktorý mohol pojať vyše tisícčlennú posádku. Na vodu bol spustený pred druhou svetovou vojnou v Spojených štátoch pod menom USS Phoenix a prestál japonský útok na havajský prístav Pearl Harbor v roku 1941.

Časom som získaval ďalšie hodnosti, až som sa stal druhým veliteľom bolívijských námorných síl, ktoré chránili vodné cesty pozdĺž bolívijských hraníc. K týmto vodným cestám patrili rieky v povodí Amazonky, ako aj najvyššie položené splavné jazero, jazero Titicaca.

Medzitým som bol v máji 1980 spolu s niekoľkými ďalšími vojenskými diplomatmi poslaný do Washingtonu, D. C., hlavného mesta Spojených štátov. Z každého odvetvia vojska — pozemného, leteckého a námorného — bol vybratý jeden vysoko postavený dôstojník, a keďže som mal odslúžených veľa rokov, bol som vymenovaný za ich koordinátora. V Spojených štátoch som žil takmer dva roky a neskôr som sa stal osobným asistentom bolívijského prezidenta.

Ako vojenský veliteľ som musel chodiť každú nedeľu do kostola. Keď som videl, že  vojenskí kapláni a kňazi sa zapájajú do revolúcií a vojen, bol som z náboženstva úplne rozčarovaný. Vedel som, že je nesprávne, aby sa cirkvi zapájali do toľkého krviprelievania. No i tak som na náboženstvo nezanevrel, skôr ma to podnietilo hľadať pravdivé odpovede na duchovné otázky. Bibliu som nikdy predtým nečítal, a tak som si ju z času na čas vzal a čítal som si z nej texty, na ktoré mi padol zrak.

Poriadok v sále Kráľovstva

Prekvapilo ma, keď moja manželka Manuela začala študovať Bibliu s Jehovovou svedkyňou Janet, ktorá bola misionárkou. Neskôr začala chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva, čo je ich miesto uctievania. Nerobilo mi problém zaviezť ju tam, ale nikdy som nechcel ísť dnu. Myslel som si, že zhromaždenia budú hlučné a plné emócií.

Raz sa ma Manuela opýtala, či by som sa nechcel stretnúť s Janetiným manželom Ianom. Spočiatku som sa tomu bránil. Potom som si povedal, že vďaka tomu, čo už z náboženstva viem, budem môcť vyvrátiť každé jeho tvrdenie. Keď som ho prvýkrát stretol, zapôsobilo na mňa najmä jeho vystupovanie, nie to, čo mi hovoril. Nesnažil sa ohúriť ma svojím poznaním Biblie a tým, ako dobre je vyškolený. Bol láskavý a taktný.

Nasledujúci týždeň som sa odhodlal ísť do sály Kráľovstva a tam som počul spomínaného malého chlapca. Keď som videl, ako číta a vysvetľuje texty z biblickej knihy Izaiáš, uvedomil som si, že som našiel jedinečnú organizáciu. Je paradoxné, že ako dieťa som sa chcel stať uznávaným vojenským dôstojníkom, no teraz som chcel byť ako ten chlapec a vyučovať druhých z Biblie. Bolo to, akoby mi náhle zmäklo srdce a bolo pripravené prijímať poučenie.

Zapôsobila na mňa aj dochvíľnosť, ktorú som u svedkov dlhšie obdobie pozoroval, i to, že ma zakaždým srdečne vítali, takže som sa cítil ako doma. Upútalo ma aj ich čisté, slušné oblečenie. Zvlášť sa mi páčil poriadok na zhromaždeniach. Keď bol naplánovaný určitý prejav, tak som si ho naozaj mohol v daný deň aj vypočuť. Uvedomoval som si, že takáto disciplína je založená na láske, nie na zastrašovaní.

Po tom, ako som bol prvýkrát na zhromaždení, som prijal Ianovu ponuku, že so mnou bude študovať Bibliu. Pri štúdiu sme používali knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. * Dodnes si pamätám na fotografiu z tretej kapitoly, na ktorej je zachytený biskup, ako žehná vojakov pred bojom. Ani mi nenapadlo spochybniť ju, lebo tento výjav som vídaval na vlastné oči. V sále Kráľovstva som dostal knihu Rozhovory z Písma. Keď som si prečítal, čo hovorí Biblia o neutralite, uvedomil som si, že budem musieť urobiť určité zmeny. Rozhodol som sa, že sa už nikdy nevrátim ku katolíckej cirkvi, a začal som pravidelne chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Premyslel som si tiež, ako odídem z vojska.

Zmeny vedúce ku krstu

O niekoľko týždňov som sa dozvedel, že zbor bude čistiť veľký štadión, na ktorom sa mal konať zjazd. Veľmi som naň chcel ísť a rozhodol som sa, že pomôžem s upratovaním. Pracoval som bok po boku s druhými a úprimne som sa tešil z práce i spoločenstva. Ako som zametal podlahu, podišiel ku mne istý mladý muž a opýtal sa ma, či nie som admirál.

„Som,“ odpovedal som mu.

„To sa mi nechce veriť!“ zvolal s údivom. „Admirál, a zametá podlahu!“ Vysoko postavený dôstojník by na verejnosti nikdy nezdvihol kúsok papiera, nieto ešte aby čistil podlahu. Ten muž bol kedysi mojím osobným  vojenským šoférom a teraz bol Jehovovým svedkom!

Spolupráca založená na láske

Vojenský poriadok sa zakladá na úcte k hodnosti a to veľmi ovplyvnilo moje uvažovanie. Pamätám si napríklad, ako som sa pýtal, či sú niektorí Jehovovi svedkovia vyššie postavení ako druhí, keďže sú im zverené zodpovednejšie úlohy alebo vykonávajú viac práce než iní. Vnímanie hodností a postavenia bolo vo mne hlboko zakorenené, no to sa malo zakrátko zásadne zmeniť.

Asi v tom čase, v roku 1989, som sa dozvedel, že do Bolívie príde z New Yorku člen vedúceho zboru Jehovových svedkov a bude mať prednášku na veľkom štadióne. Tešil som sa, že uvidím, ako sa budú svedkovia správať k „elitnému“ členovi organizácie. Myslel som si, že niekto, kto má také zodpovedné postavenie, príde s pompou a veľkou slávou.

No keď sa zhromaždenie začalo, nič nenaznačovalo, že by došiel niekto výnimočný. Udivilo ma to. Vedľa mňa a Manuely sedeli istí starší manželia. Manuela si všimla, že žena má anglický spevník, a tak sa s ňou začala cez prestávku zhovárať. Potom však obaja odišli.

Na naše veľké prekvapenie manžel tej ženy prišiel na pódium, aby predniesol hlavný prejav! V tom okamihu všetko, čo som sa vo vojsku naučil o hodnostiach, rešpekte, moci a postavení, sa v mojej mysli vymazalo a nahradilo niečím novým. „Je to možné?“ povedal som. „Brat, ktorý sedel vedľa nás na tých nepohodlných sedadlách štadióna, je členom vedúceho zboru!“

Dnes s úsmevom spomínam na to, koľko sa Ian natrápil, aby mi pomohol pochopiť Ježišove slová z Matúša 23:8: „Vy všetci ste bratia.“

Prvýkrát verejne hlásam biblické posolstvo

Keď som ukončil svoju službu vo vojsku, Ian ma pozval, aby som s ním šiel zvestovať z domu do domu. (Skutky 20:20) Mali sme ísť do oblasti, o ktorej som dúfal, že ju nebudem musieť navštíviť. Bolo v nej plno vojenských bytov. Pri jedných dverách nám otvoril generál, ktorému som sa chcel zvlášť vyhnúť. Bol som nervózny a vystresovaný, najmä keď si všimol môj kufrík a Bibliu a pohŕdavo sa opýtal: „Čo sa to s vami porobilo?“

Rýchlo som sa pomodlil, načo som pocítil hlboký pokoj a istotu. Začal som rozprávať a generál ma počúval. Nakoniec prijal aj nejaké biblické publikácie. Táto skúsenosť ma povzbudila, aby som oddal svoj život Jehovovi. Svoju oddanosť som dal najavo krstom vo vode 3. januára 1990.

Po nejakom čase sa aj moja manželka, syn a dcéra stali Jehovovými svedkami. Dnes slúžim v zbore ako starší a venujem zvestovaniu dobrého posolstva o Božom Kráľovstve veľa času. Za najväčšiu výsadu považujem to, že poznám Jehovu a že on pozná mňa. To je omnoho viac než akákoľvek hodnosť či postavenie, o ktoré by sa človek azda mohol usilovať. Pochopil som, že na to, aby sa dosiahol poriadok, nie je potrebná tvrdá ruka a neoblomnosť, ale láska a záujem. Jehova je Bohom poriadku, ale čo je ešte dôležitejšie, je Bohom lásky. (1. Korinťanom 14:33, 40; 1. Jána 4:8)

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 13]

S mojím bratom Renatom v roku 1950

[Obrázok na strane 13]

Na spoločenskom stretnutí s vojenským personálom z Číny a iných krajín