Odeské katakomby — labyrint v podzemí

NA ČERSTVEJ omietke práve zrekonštruovaného bytu sa objavila dlhá prasklina. Majiteľ zašomre: „Zase tie katakomby. Nakláňa sa pre ne celá budova.“

Nech je už problémom čokoľvek, či prasknuté vodovodné potrubie, alebo cesta, ktorá sa prepadáva, v Odese, nádhernom ukrajinskom meste ležiacom na pobreží Čierneho mora, sa vina hneď pripíše podzemným tunelom. Odhaduje sa, že toto bludisko pozostáva z 2 500 kilometrov podzemných chodieb, čo z neho robí pravdepodobne najrozsiahlejšie katakomby na svete.

‚Ako tieto tunely vznikli?‘ zaujímalo nás. ‚Akú úlohu hrajú v životoch ľudí, ktorí nad nimi bývajú?‘ Odpovede na tieto otázky sme dostali pri ich prehliadke.

Cesta podzemím

Náš autobus, plný nadšených výletníkov a študentov, vyšiel zo železničnej stanice v Odese. Cestou ku katakombám nás sprievodkyňa trochu oboznámila s ich históriou.

Dozvedeli sme sa, že s hĺbením katakomb sa začalo v 30. rokoch 19. storočia, keď mesto potrebovalo lacný a jednoducho dostupný stavebný materiál. Vtedy prišlo vhod, že pod mestom boli rozsiahle vrstvy ľahkého a trvácneho žltého vápenca. A tak sa v tomto rozrastajúcom meste stalo opracovávanie kameňa výnosným obchodom. Postupne ako baníci ťažili kameň, katakomby začali nadobúdať svoju podobu.

Pod mestom sa rýchlo a chaoticky rozrastal labyrint, ktorý nikto nemapoval. Tunely sa kopali v hĺbke viac ako 35 metrov pod zemou. Niekedy sa navzájom križovali v rôznych úrovniach. Šachty, v ktorých sa vápenec vyťažil, zostali opustené a začali sa budovať nové. Časom sa táto sieť tunelov rozšírila aj do širokého okolia Odesy.

Zakrátko sme autobusom prišli do dedinky Nerubajskoe, ktorá leží severne od Odesy. O chvíľu sme už stáli pri vápencovej stene s ťažkou kovovou bránou uzatvárajúcou tunel katakomb. Sprievodkyňa nás informovala: „Teraz vstúpime na miesta, ktoré obsadili sovietski partizáni počas druhej svetovej vojny. Budete si môcť predstaviť, ako tu žili.“ Podľa odborníka na katakomby  Andrija Krasnožona jedna partizánska skupina žila pod zemou 13 mesiacov.

„Nesmieme zabudnúť, že v priebehu času obývali rôzne časti katakomb aj mnohí ďalší,“ dodala naša sprievodkyňa. „Boli medzi nimi lupiči, piráti a politickí utečenci. Všetci tu žili v podstate v rovnakých podmienkach.“

Vošli sme do temnej chodby, ktorá sa strácala v tme. „Tieto tunely neboli pre partizánov len úkrytom; zariadili si ich tak pohodlne, ako sa len dalo,“ povedala nám sprievodkyňa. „V spoločenskej miestnosti muži hrali pri svetle sviečky dámu, šach alebo domino. Izby určené pre mužov a pre ženy boli vytesané do skaly pozdĺž hlavného tunela. V každej izbe bol v stene vysekaný výklenok, ktorý bol vystlaný senom a slúžil na spanie. Nemocničné krídlo bolo vybavené normálnymi posteľami a operačnou sálou. Ženy varili na kachliach na drevo vyrobených zo žltého vápenca a dym z nich bol odvádzaný do tunela nad nimi.“

Strop tunela pripomínal veľkú prírodnú špongiu, ibaže bol tvrdý. Na stenách sme si všimli rôzne cikcakovité obrazce, ktoré ostali po nástrojoch. Steny boli na dotyk ako veľmi drsný brúsny papier. „Keď išli partizáni von, museli sa preobliecť, aby ich Nemci neodhalili podľa zápachu,“ vysvetľovala sprievodkyňa. „Vlhkosť v katakombách totiž spôsobuje, že šaty špecificky páchnu.“

Sprievodkyňa ďalej hovorí: „Život v podzemí mal aj iné osobitosti, napríklad ľudia tu žili v úplnej tme.“ Vypla svetlo a my sme sa ponorili do tmy. „Nemohli stále svietiť petrolejovými lampami,“ poznamenala. Ako sme tápali popri stenách, dodala: „Skaly pohlcujú zvuk, takže keby ste sa stratili, nikto by nepočul vaše volanie.“ Vydýchli sme si, keď sprievodkyňa svetlo znovu zapla!

„Stráž, ktorá mala hliadku, sa striedala už po dvoch hodinách,“ pokračovala. „Po dlhom čase v tme a úplnom tichu môže mať totiž človek sluchové halucinácie.“ Cez otvor v strope sme uvideli tunel, ktorý sa križoval s tým naším. ‚Rád by som vedel, odkiaľ vychádza a kam vedie,‘ uvažoval som. Malo to príchuť dobrodružstva. „Doteraz bolo zmapovaných asi len 1 700 kilometrov katakomb, takže ešte je na čom pracovať,“ poznamenala sprievodkyňa.

Nedávno boli objavené nové tunely. Našli sa v nich storočné noviny, petrolejové lampy spred revolúcie a peniaze z cárskeho obdobia. Tieto veci tu ležali nedotknuté celé desaťročia a patrili ľuďom, ktorí kedysi našli útočisko v hlbokých, tmavých a dlhých katakombách Odesy. (Poslané)

[Rámček/obrázok na strane 25]

ARCHITEKTONICKÉ POKLADY

V centre Odesy dodnes stoja krásne budovy postavené z tunajšieho žltého vápenca. V niektorých z nich sa cez dvere v pivnici dostanete priamo do katakomb. Z vápenca sa stále stavajú nové budovy.

[Obrázok na stranách 24, 25]

Nemocničné postele, ktoré používali Sovieti počas druhej svetovej vojny

[Obrázok na stranách 24, 25]

Odhaduje sa, že katakomby v Odese pozostávajú z 2 500 kilometrov podzemných chodieb