Naučte sa žiť so zajakávaním

„Keď sa zakokcem, začnem byť nervózny a potom sa zajakávam ešte viac. Je to akoby som bol v hlbokej jame a nedokázal sa z nej dostať von. Raz som s tým išiel za psychologičkou. Povedala, že by som si mal nájsť dievča — že sex mi zvýši sebavedomie. Ani nemusím hovoriť, že som sa k nej už nevrátil. Chcem len, aby ma ľudia brali takého, aký som.“ ​(Rafael, 32 rokov)

PREDSTAVTE SI, aké by to bolo, keby vás pri pýtaní lístka na autobus zalial studený pot a pri vyslovovaní jednotlivých slov by ste sa často zasekávali a opakovali prvú hlásku alebo slabiku. To prežíva asi 60 miliónov ľudí na celom svete (teda 1 zo 100), ktorí sa zajakávajú. * Niektorí sa im často posmievajú a diskriminujú ich. Dokonca sa na nich niekedy pozerá ako na menej inteligentných, lebo namiesto zložitých slov používajú jednoduchšie, ktoré dokážu vysloviť.

Čo je príčinou zajakavosti? Dá sa vyliečiť? Môže zajakavý človek urobiť niečo pre to, aby hovoril plynulejšie? A ako môžu pomôcť druhí?

Poznáme príčiny?

V staroveku sa verilo, že zajakávanie spôsobujú zlí duchovia, ktorých treba vyhnať. V stredoveku sa za vinníka považoval jazyk. Čo bolo „liekom“? Žeravé železo a korenie! Neskôr chirurgovia v snahe vyliečiť zajakávanie prerezávali nervy a svaly jazyka a vyberali mandle. Ani jedna z týchto nešetrných metód však nepriniesla požadovaný výsledok.

Súčasné výskumy naznačujú, že zajakávanie nemá jedinú príčinu, ale prispievajú k nemu viaceré činitele. Jedným z nich môže byť to, ako človek reaguje na stres. Ďalším môže byť genetika, pretože asi 60 percent zajakavých ľudí má príbuzného s týmto problémom. Navyše výskumy, pri ktorých sa používalo neurozobrazovanie, ukázali, že v mozgu zajakavých ľudí sa reč spracúva odlišne. Niektorí „možno začnú rozprávať ešte skôr, než mozog vydá pokyn, ako by sa slová mali vysloviť,“ píše Dr. Nathan Lavid vo svojej knihe Understanding Stuttering (Porozumieť zajakávaniu). *

Teda hlavná príčina zajakávania nemusí súvisieť so psychikou, ako sa kedysi myslelo. „Inými slovami, zajakávanie nie je ovplyvnené tým, ako človek uvažuje, a plynulosť sa nedá vsugerovať,“ uvádza sa v knihe No Miracle Cures (Zázračná liečba neexistuje). Ľudia, ktorí sa zajakávajú, však môžu práve pre túto poruchu začať trpieť psychickými problémami. Napríklad môžu mať strach z určitých  situácií, ako je rozprávanie na verejnosti alebo telefonovanie.

Pomoc ľuďom, ktorí sa zajakávajú

Stojí za pozornosť, že zajakaví ľudia zvyčajne dokážu spievať, šepkať, zhovárať sa sami so sebou alebo s domácim miláčikom, zborovo rozprávať či napodobňovať druhých bez toho, aby sa výrazne zajakávali. Navyše 80 percent detí sa zo zajakávania nakoniec samo dostane. Ale čo zvyšných 20 percent?

Dnes existujú logopedické postupy, ktoré môžu pomôcť zlepšiť plynulosť reči. Patria k nim cvičenia na uvoľnenie sánky, pier a jazyka a nacvičovanie dýchania bránicou. Pacienti sa tiež učia, aby sa krátko nadychovali bránicou a vydychovali trochu vzduchu a až potom začali pozvoľna hovoriť. Niekedy sa im odporúča aj predlžovať samohlásky a určité spoluhlásky. Keď sa plynulosť reči postupne zlepšuje, zvyšuje sa aj jej rýchlosť.

Naučiť sa tieto cviky sa dá už za niekoľko hodín. Ale kým sa ich človek naučí využívať vo veľmi vypätých situáciách, musí trénovať aj tisíce hodín.

Kedy by sa malo začať s terapiou? Je rozumné čakať, či z toho dieťa samo nevyrastie? Štatistiky ukazujú, že z detí, ktoré sa zajakávajú päť rokov, sa bez pomoci prestane zajakávať menej ako 20 percent. „Ak sa dieťa zajakáva ešte aj ako šesťročné, je nepravdepodobné, že sa z toho dostane bez terapie,“ píše sa v knihe No Miracle Cures. Teda „zajakavé deti by mali navštíviť logopéda čo najskôr,“ dodáva sa v spomínanej knihe. Z 20 percent ľudí, ktorí sa zajakávajú až do dospelosti, približne 60 až 80 percentám pomôže logopedická terapia. *

Majte realistické očakávania

Podľa logopéda Roberta Quesala, ktorý sám sa zajakáva, v prípade väčšiny ľudí sa nedá očakávať, že budú hovoriť úplne plynulo za každých okolností. Rafaelovi, ktorý bol  citovaný v úvode, sa nepodarilo nad touto chybou reči úplne zvíťaziť, i keď už rozpráva plynulejšie. Hovorí: „Zajakávanie je viditeľnejšie, keď musím čítať alebo rozprávať pred publikom, prípadne keď som v prítomnosti nejakej ženy, ktorá vyzerá príťažlivo. Kedysi som sa dosť hanbil, lebo ľudia si zo mňa robili žarty. Neskôr som sa však snažil zmieriť s tým, aký som, a nebrať sa príliš vážne. A tak keď sa teraz pri nejakom slove zakokcem, zasmejem sa na tom, ale potom sa snažím upokojiť a pokračovať.“

Rafaelove slová sú v súlade s tým, čo uvádza Americká nadácia pre zajakavých: „Ak sa má človek prestať zajakávať, často musí najmä prekonať strach zo zajakávania, a nie viac sa snažiť.“

Veľa ľudí, ktorí zápasia s týmto problémom, žije plnohodnotným životom. Niektorí sa dokonca stali slávnymi, napríklad fyzik sir Isaac Newton, britský štátnik Winston Churchill a americký herec James Stewart. Iní sa venujú oblastiam, ktoré nesúvisia s rozprávaním, napríklad hrajú na hudobnom nástroji, maľujú alebo sa učia posunkovú reč. Tí z nás, ktorí sa nezajakávajú, by si mali ceniť veľké úsilie, ktoré vyvíjajú zajakaví ľudia. Preto ich povzbudzujme a podporujme, ako len vieme!

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 13]

AKO POMÔCŤ NIEKOMU, KTO SA ZAJAKÁVA?

● Vytvorte uvoľnenú atmosféru bez zhonu. Dnešný uponáhľaný spôsob života často vytvára veľký tlak a to problém len zhoršuje.

● Nehovorte človeku, ktorý sa zajakáva, aby spomalil, radšej mu choďte príkladom tým, že sami budete hovoriť pomalšie. Trpezlivo ho počúvajte. Neskáčte mu do reči. Nedokončujte vety zaňho. Skôr ako mu odpoviete, urobte prestávku.

● Nekritizujte ho ani neopravujte. Vhodným zrakovým kontaktom, výrazom tváre, rečou tela a tým, čo vravíte, mu ukážte, že sa zaujímate o to, čo vám hovorí, nie ako to hovorí.

● Téma zajakávania by nemala byť tabu. Priateľským úsmevom a tým, že z času na čas dáte láskavým spôsobom najavo, že si uvedomujete jeho problém, môžete prispieť k tomu, aby sa cítil uvoľnenejšie. Azda by ste mohli povedať čosi ako: „Niekedy nie je ľahké sa vyjadriť.“

● Čo je najdôležitejšie, nech z vášho prístupu vidí, že ho beriete takého, aký je.

[Rámček/obrázok na strane 14]

„POSTUPNE SOM SA ZAJAKÁVAL ČORAZ MENEJ“

Víctorovi, ktorý sa zajakával niekoľko rokov v období veľkých rodinných ťažkostí, sa podarilo prekonať jeho problém bez nejakej terapie. Keďže patrí k Jehovovým svedkom, zapísal sa do teokratickej školy kazateľskej služby, ktorá prebieha každý týždeň vo všetkých zboroch. Hoci jej cieľom nie je poskytovať logopedickú pomoc, pomáha študentom v rozvoji rečníckych schopností a v nadobudnutí primeranej sebadôvery.

Príručka, ktorá sa tam používa, má názov Maj úžitok z teokratickej školy kazateľskej služby. V rámčeku „Ako prekonať zajakávanie“ sa píše: „Je dôležité neprestať sa snažiť... Ak sa chystáš predniesť prejav, dobre sa priprav. Vlož sa do svojho prednesu... Ak sa počas prejavu začneš zajakávať, potom pokiaľ je to len možné, zachovaj si pokojný hlas i spôsoby. Uvoľni čeľustné svaly. Používaj krátke vety. Snaž sa čo najmenej používať vsuvky, ako je ‚hm‘ a ‚ahm‘.“

Pomohla Víctorovi táto škola? Vraví: „Keďže som sa veľmi sústredil na to, čo chcem povedať, a nie na to, ako to povedať, zabudol som, že mám rečovú chybu. Okrem toho som si svoje úlohy skúšal veľa ráz. Postupne som sa zajakával čoraz menej.“