Ibis skalný — nemigrujúci sťahovavec

PÄŤČLENNÁ rodina je pripravená vydať sa na dlhú cestu. Prišli aj ich známi, aby sa s nimi rozlúčili. Ešte posledný pohľad na miesto, ktoré bolo rodine dlhý čas domovom, a môže sa ísť. Postupne sa vzďaľujú a zakrátko sa strácajú za horizontom.

Nachádzame sa na Chovateľskej stanici ibisa skalného v Bireciku, tureckom meste pri rieke Eufrates. Rodinou, ktorá práve vyrazila na cestu, je skupinka ibisov skalných. Každý vták má na nohe pripevnenú satelitnú vysielačku. Známymi sú pracovníci chovateľskej stanice a návštevníci. S obavami sledujú, ako vtáky letia do neznáma, a kladú si otázku, či sa vrátia domov, pretože tento ibis patrí medzi ohrozené druhy.

Akým vtákom je ibis skalný? Kam až sa pri migrácii dostane? A prečo jeho sťahovanie vzbudzuje taký záujem?

Zoznámte sa s naším opereným priateľom

Keď sa ibis skalný vyliahne, má na hlave pierka. Kým však dospeje, vypadajú mu. Hlavu mu však v dospelosti zdobí dlhé perie vyrastajúce zo záhlavia. Zvyšok tela má pokrytý čiernym perím, ktoré v slnečných lúčoch hrá odtieňmi hnedej, zelenej a fialovej. Zobák aj koža celého tela, s výnimkou temena, sú červené.

Ibisy dospievajú vo veku troch až štyroch rokov. Zvyčajne sa dožívajú 25 až 30 rokov. Živia sa hmyzom, jaštericami i malými cicavcami. Samice kladú jedno až tri vajcia ročne a sedia na nich zhruba štyri týždne. Na týchto vtákoch je pozoruhodné, že celý život majú iba jedného partnera. Keď jeden vták uhynie, ten druhý trúchli. Často sa dokonca stáva, že prežijúci  vták sa vyhladuje na smrť alebo skočí strmhlav z vysokého brala a zabije sa.

Dlhoroční obyvatelia Birecika vám povedia, že až do začiatku 20. storočia bol návrat ibisa skalného dôvodom na oslavy. Ľudia ho považovali za posla jari. Pri oslavách, ktoré sa organizovali uprostred februára, sa z rieky Eufrates vytiahli na suchú zem lode, čo bolo sprevádzané bubnovaním a slávnosťami.

V tých rokoch boli kŕdle ibisov skalných také veľké, že na oblohe vyzerali ako obrovský čierny mrak. Ale za posledné storočie, a najmä za posledných 50 rokov, ich počet prudko klesol. V kolónii pri Bireciku v istom období hniezdilo 500 až 600 párov týchto vtákov, ale keď sa v poľnohospodárstve začali v 50. rokoch 20. storočia používať pesticídy, znamenalo to pre ne ťažkú ranu. Dnes ich zostalo na celom svete len veľmi málo.

Snahy o záchranu druhu v Turecku

Chovateľská stanica ibisa skalného bola v Bireciku založená v roku 1977. Vtáky mohli voľne migrovať každý rok až do roku 1990, keď sa vrátil iba jediný. Odvtedy sa im bránilo v migrácii. Personál stanice ich v júli a auguste, keď sa zvyčajne začínajú sťahovať, umiestňoval do voliér. Tam ich držali až do februára alebo do marca nasledujúceho roka, čo bol čas, keď by sa za normálnych okolností vracali.

V roku 1997 padlo rozhodnutie, že ibisom sa na skúšku umožní migrovať. Nanešťastie ani jeden z 25 vtákov, ktoré boli vypustené, sa nevrátil. Od roku 1998 sa opäť umiestňovali všetky vtáky do voliér, aby sa nemohli sťahovať. Odvtedy sa kolónii dobre darí. V súčasnosti je v chovateľskej stanici takmer sto ibisov.

Čo čaká ibisa skalného?

Je smutné, že z päťčlennej skupinky spomenutej v úvode, ktorá bola vypustená v roku 2007, sa vrátili iba dva ibisy. V roku 2008 sa umožnilo migrovať ďalším vtákom. Žiaľ, ani tie sa nevrátili. Podľa oficiálnych informácií sa dostali pomerne ďaleko na juh, až do Jordánska, ale potom zahynuli na otravu. Z toho vyplýva, že napriek zvýšeniu ich počtu v chovateľskej stanici a napriek úsiliu vedcov i vlády je osud ibisa skalného stále neistý.

Ako vidieť z týchto nedávnych pokusov, hoci sa ibisovi skalnému v záujme jeho ochrany bráni v migrácii, nestratil inštinkt, ktorý ho pobáda sťahovať sa. To je potvrdením slov, ktoré sa nachádzajú v Biblii v Jeremiášovi 8:7: „Bocian na nebesiach — ten dobre pozná svoje ustanovené časy; a hrdlička a lastovička a drozd — každý dobre dodržiava čas svojho príletu.“

[Pramene ilustrácií na strane 10]

Vľavo: Richard Bartz; vpravo: © PREAU Louis-Marie/age fotostock