Prečo som sa vzdala sľubnej kariéry

Rozpráva Martha Teresa Márquezová

VŽDY som milovala spev a už ako dieťa som spievala v rozhlase. Nikdy som nechodila do školy, ak nerátam materskú školu, ale neskôr som chodila v meste Mexiko na hodiny spevu k dirigentovi celonárodného symfonického orchestra.

V roku 1969, keď som mala 24 rokov, ma jedna kamarátka, ktorá bola tanečníčkou, zavolala na konkurz do reštaurácie s barom La Rampa Azul, čo bol v tom čase vychýrený podnik. Zaspievala som slávnu pesničku Cucurrucucú Paloma, ktorú zložil mexický skladateľ Tomás Méndez, a obecenstvu sa to páčilo. Tak sa začala moja kariéra profesionálnej speváčky. Stala som sa sólistkou a vystupovala som pod umeleckým menom Romelia Romel.

Spolupracovala som s Tomásom Méndezom i s inými nadanými mexickými textármi, hudobníkmi a spevákmi, medzi ktorých patrili aj Cuco Sánchez a Juan Gabriel. Bolo vzrušujúce vidieť svoje meno v žiare reflektorov a v novinách i časopisoch. Spievala som v nočných kluboch, v rozhlase a bola som na viacerých turné v Mexiku a Belize. Spolupracovala som tiež s obľúbenou mexickou komičkou Leonorildou Ochoaovou v čase, keď bola jej televízna šou v Mexiku pomerne nová.

Časom som sa stala do istej miery slávnou a slušne som zarábala — dosť na to, aby som si mohla dovoliť šperky, norkové kožuchy, drahý strešný byt a podobný luxus. Zdalo sa, že mám všetko, a predsa som nebola šťastná. Cítila som prázdnotu. Hoci som bola vychovávaná ako rímskokatolíčka, hanbila som sa chodiť do kostola. Pripadala som si na to príliš nečistá, lebo som žila nemravne.

Ako sa vo mne roznietila láska k Jehovovi

Keď som nacvičovala piesne na svoju prvú platňu, zdôverila som sa so svojimi pocitmi speváčke a priateľke Lorene Wongovej. Povedala som jej, že by som sa chcela stať mníškou a pomáhať tým, čo nemali v živote toľko šťastia ako ja. „Mníškou? Ty si sa zbláznila!“ zvolala.

Potom sa ma spýtala: „Vieš, aké je Božie meno?“

„Pán Ježiš Kristus,“ odpovedala som.

„Nie, Božie meno je Jehova,“ povedala. „Ježiš je jeho Syn.“

„Jehova?“ opýtala som sa. O takom mene som nikdy nepočula. Lorena mi dala Bibliu a sľúbila, že poprosí svojho učiteľa, Jehovovho svedka, aby ma navštívil. *

 Vždy, keď som sa stretla s Lorenou, pýtala som sa jej: „Kedy mi už pošleš toho učiteľa?“ Bola som duchovne hladná.

Medzitým som si začala sama čítať Bibliu a videla som, že Božie meno je naozaj Jehova. (Žalm 83:18) Prekvapilo ma to. Čítala som si aj Desatoro a silno na mňa zapôsobilo prikázanie: „Nedopustíš sa cudzoložstva.“ ​(2. Mojžišova 20:14) V tom čase som žila so ženatým mužom, ktorý bol otcom môjho osemmesačného synčeka. Bolo to moje druhé dieťa. Už som mala jedného syna s iným mužom, za ktorého som tiež nebola vydatá.

Jedného dňa, keď som nacvičovala pieseň do novej šou, na dvere môjho luxusného bytu ktosi zaklopal. Bol to Lorenin učiteľ Mauricio Linares s manželkou. Vysvetlili mi, aké je Božie predsavzatie s ľudstvom, a dali mi knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. * Prečítala som ju za jedinú noc, hoci som sa potrápila s ťažšími slovami. To bol moment, keď sa vo mne roznietila láska k Jehovovi.

Mením svoj život

Svedkovia mi pomáhali lepšie spoznať Bibliu a zdokonaliť sa v čítaní a ja som si postupne uvedomila, že ak sa mám páčiť Jehovovi, musím urobiť vo svojom živote zmeny. Začala som sa zbavovať svojich náboženských sošiek, medailónov a talizmanov, aj keď boli vyrobené zo zlata.

Zvlášť náročné pre mňa bolo prestať fajčiť a opíjať sa. Keď som prechádzala okolo obchodu s alkoholom, v ústach sa mi hneď začali zbiehať sliny. Musela som prerušiť styky so všetkými mojimi kamarátmi, lebo mi núkali drinky a pozývali ma vyhodiť si z kopýtka v exkluzívnych reštauráciách. Vedela som, že by sa to určite skončilo nadmerným pitím.

Ťažko sa mi tiež lúčilo s večierkami bohatých a slávnych. Keď som dostala pozvanie na narodeninovú oslavu jedného známeho kubánskeho boxera, modlila som sa: „Už len tento jeden raz, Jehova. Potom už nikdy viac nepôjdem na niečo také ani nebudem robiť nič, čo sa ti nepáči.“ A svoje slovo som dodržala.

Ukončila som vzťah s otcom môjho druhého syna. Urobila som to napriek tomu, že bol veľmi bohatý a sľuboval mi všetko možné, len aby som od neho neodišla. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, lebo som ho milovala. A on si to uvedomoval. Arogantne vyhlásil: „Ja som tvojím Bohom! Ja som tvojím Kristom!“

„Možno, že v minulosti si bol,“ povedala som mu, „ale teraz je mojím Bohom Jehova.“ Vyhrážal sa, že mi zoberie syna, ktorého splodil, a že mi fyzicky ublíži.

V tom čase mi niektorí hovorili, že spievanie je práca ako každá iná — že môžem byť speváčkou a zároveň svedkyňou. No druhí ma upozorňovali: „Nebudeš mať okolo seba múr, ktorý by ťa chránil pred fajčením, pitím a neslušnými návrhmi fanúšikov.“ Uvedomila som si, že táto druhá rada je rozumná.

Keď som bola slávnou speváčkou, ľudia mi núkali peniaze, ak im budem po vôli. Rozhodla som sa, že už sa viac nebudem vystavovať takému pokušeniu. A tak som v roku 1975 odstúpila od zmluvy na turné po Číne a o šesť mesiacov som sa dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa.

Starosti i radosti

Ako sa teraz postarám o seba a svoju rodinu? Nemala som v podstate nijaké vzdelanie  a okrem spevu som nevedela robiť nič iné. Moja staršia sestra Irma a jej tri deti, ako aj moji dvaja malí chlapci boli odo mňa finančne závislí. Museli sme sa presťahovať z luxusného bytu do dvoch malých izieb. Náš život v prepychu sa zmenil na život plný odriekania a táto obrovská zmena bola ozajstnou skúškou. Sestra i deti ma nejaký čas zahŕňali výčitkami a presviedčali ma, aby som ďalej spievala, ale ja som bola pevne odhodlaná naďalej robiť všetko pre to, aby som mohla slúžiť Jehovovi.

Začala som predávať svoje šperky, kožuchy, auto i iné cenné veci a žili sme z toho, čo som za to dostala. Časom sa však tieto peniaze minuli. Aby som unikla pred obťažovaním zo strany otca môjho druhého syna, v roku 1981 sme sa presťahovali do mesta na opačnom konci krajiny, kde nás nemohol nájsť.

Tam ma svedkovia naučili pripravovať plnené taštičky nazývané tamales, šišky a iné jedlo, ktoré sa dalo predávať. Neskôr som sa zamestnala v továrni, kde som pracovala po nociach. Ale to zasahovalo do mojej účasti na kresťanských zhromaždeniach a do služby Bohu. A tak som nakoniec dala výpoveď a začala som doma vyrábať tamales. Potom som ich v košíkoch zobrala na ulicu a predávala ich. To bol spôsob, ako si na seba zarobiť a mať čo najviac času na zvestovateľskú službu.

Rozhodnutie, ktoré som nikdy neoľutovala

Keď sa ma ľudia pýtajú, ako sa pozerám na to, že som sa vzdala sľubnej speváckej kariéry, vždy im vravím, že by som za nič nevymenila to, že som spoznala Jehovu a jeho úžasné predsavzatie. Teším sa, že som mohla vidieť, ako sa moji synovia zlepšujú v porozumení Biblie, oddávajú život Jehovovi a berú si za manželky spolukresťanky. Obaja synovia a nevesty vedú svoje deti k tomu, aby slúžili nášmu Bohu, Jehovovi.

Už takmer tri desaťročia som priekopníčkou, ako sa u Jehovových svedkov označujú tí, ktorí trávia veľa času vo zvestovateľskej službe. S Božou pomocou som pomohla Irme, jej dcére a mnohým ďalším ľuďom spoznať pravdu z Biblie a oddať svoj život Jehovovi. Veľmi sa teším, keď sa stretnem s týmito „duchovnými deťmi“ a vidím, že ďalej verne chodia v pravde. Mnohí z nich slúžia ako priekopníci. (3. Jána 4) Teraz mám 64 rokov a pomáham 18 ľuďom spoznať Bibliu.

Duchovná prázdnota, ktorú som cítila ako mladá speváčka, sa vyplnila a svoju túžbu pomáhať druhým uspokojujem tak, že poslúcham Ježišov príkaz ‚chodiť a robiť učeníkov‘. (Matúš 28:19, 20) Som Jehovovi veľmi vďačná, že ma celé tie roky podporoval a stále ma podporuje! Naozaj som ‚okúsila a videla, že Jehova je dobrý‘. (Žalm 34:8)

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

So synmi, ich manželkami a staršou sestrou, s ktorou slúžime ako priekopníčky

[Obrázok na strane 26]

Už dlho vyrábam „tamales“ a predávam ich na ulici, vďaka čomu si na seba zarobím a môžem slúžiť ako priekopníčka