Neviem sa dočkať, kedy budeme opäť spolu

Rozpráva Abigail Austinová

Stalo sa to v apríli 1995, keď som mala deväť rokov. V jeden krásny deň sme sa viacerí z nášho zboru Jehovových svedkov vybrali na celodenný výlet na anglický vidiek. Nasadli sme do áut a vyrazili. V jednom aute som bola ja, otec, mama, moja staršia sestra Sarah a naša priateľka Deborah. Zrazu sa z protismeru vyrútilo auto a vrazilo do nás. Jediný, kto prežil, som bola ja.

PREBUDILA som sa po dvoch týždňoch v nemocnici. Mala som rozbitú lebku a lekári mi ju pospájali niekoľkými platničkami. Zotavovala som sa rýchlo. Príbuzní mi nakoniec povedali, čo sa stalo, ale neverila som im. Stále som si myslela, že moji rodičia a sestra ma boli navštíviť, kým som spala, a tak sme sa nestretli. Až keď som sa vrátila domov, mi všetko došlo. Veľmi ma to zasiahlo.

Čo mi pomáhalo vyrovnávať sa s touto hroznou tragédiou?

Duchovné dedičstvo

Bola som najmladšia z piatich detí. Keď sa stala spomenutá nehoda, Sarah mala 22 rokov, Shane 20, Jessica 17 a Luke 15. Mali sme úžasných, starostlivých rodičov. Môj otec Steve slúžil ako starší v zbore Jehovových svedkov West Yorkshire v Shipley a všetci ho poznali ako človeka, ktorý si vždy vedel nájsť čas na druhých, keď potrebovali jeho pomoc alebo počujúce ucho. Aj moju mamu Carol mali veľmi radi. O starších členov zboru sa starala ako dcéra. Pre nás deti organizovala stretnutia a pomáhala nám nájsť si dobrých priateľov. Každý mal u nás dvere otvorené. Rodičia nás viedli k tomu, aby sme boli láskaví a ohľaduplní aj k susedom.

Každú stredu večer sme si ako rodina študovali Bibliu. Niekedy sme si zahrali biblické drámy a preobliekli sme sa za jednotlivé postavy. Už odmalička nás mama s otcom učili, ako sa pripravovať na zhromaždenia zboru a ako sa s ľuďmi v ich domovoch rozprávať o Biblii. Hoci mali s nami piatimi veľa práce, venovali nám čas a pomáhali nám vytvoriť si silný vzťah k Jehovovi.

Keď Sarah, Shane a Jessica skončili školu, stali sa priekopníkmi, teda venovali veľa času zvestovaniu biblického posolstva. To isté robila aj naša priateľka Deborah. So Sarah sme mali k sebe zvlášť blízko. Bola mi ako druhá mama a cez prázdniny sme spolu pomáhali ďalším dozvedať sa o Biblii. Bolo to krásne obdobie. Videla som, akí sú všetci priekopníci šťastní, a bola som rada, že som medzi nimi. Vtedy som si dala cieľ, že keď skončím školu, budem so Sarah slúžiť ako priekopníčka.

Cez prázdniny sme celá rodina trávili mnoho času aj s inými zo zboru. Mali sme sa veľmi radi a medzi mladými a starými sa vytvorili blízke priateľstvá. V tom čase som ešte nevedela, ako mi raz títo priatelia pomôžu a akou mi budú oporou!

 Po nehode

Po prepustení z nemocnice som sa vrátila k nám domov. Shane a Jessica pracovali na čiastočný úväzok a robili, čo bolo v ich silách, aby nás uživili a postarali sa o nás. Zároveň sa naplno venovali zvestovaniu.

Aj mnohí z nášho zboru nám podali pomocnú ruku. Urobili toho pre nás tak veľa! Starali sa nám o jedlo, upratovali nám, nakupovali, prali, až kým sme sa nedokázali postarať o seba sami. Boli sme za to veľmi vďační. Dostali sme množstvo darčekov a pohľadníc od svedkov zblízka i zďaleka, z čoho sme videli, aká silná láska spája Jehovov ľud.

Asi po roku si moji bratia a sestra uvedomili, že potrebujem vyrastať v normálnej rodine. Niekoľko láskavých rodín zo zboru nám v tomto smere ponúklo pomoc. A tak moja rodina uvažovala o tom, čo by mamička a ocko považovali pre mňa za najlepšie, aj pokiaľ ide o moje duchovné blaho. Jedna rodina vynikala. Billy, ktorý slúžil ako starší, a jeho manželka Dawn boli naši mimoriadne blízki priatelia. Mali päťročnú dcérku Lois. Radi ma vzali k sebe a odvtedy sa o mňa s láskou starajú, akoby som bola ich. Hoci sa Lois musela so mnou deliť o rodičov, nikdy nežiarlila a dodnes sme ako telesné sestry.

Ako som sa vyrovnávala s tragédiou

Zozačiatku som sa pýtala, prečo sa táto hrozná tragédia stala práve nám. Veď moji rodičia, ako aj Sarah a Deborah robili z lásky k Jehovovi a druhým naozaj veľa. Ale potom som si spomenula na biblickú správu o Jóbovi, ktorý nestratil vieru v Boha, ani keď prišiel o vlastné deti. (Jób 1:19, 22) Uvažovala som: ‚Za to, že na zemi je utrpenie a smrť, je zodpovedný Satan a on by bol rád, keby nás táto tragédia odviedla od služby Bohu.‘ (1. Mojžišova 3:1–6; Zjavenie 12:9) Pripomínala som si tiež, že Jehova nás tak veľmi miluje, že nám dal nádhernú nádej na vzkriesenie. (Ján 5:28, 29) Určite sa opäť stretneme s našou rodinou i s Deborah, a to v raji na zemi! Moja láska k Bohu sa v skutočnosti prehĺbila.

Je mi ľúto, keď niekto, kto tiež zažil nejakú tragédiu, nepočul o nádhernom biblickom sľube, že nastane vzkriesenie. Keď takého človeka stretnem, túžim mu povedať o našej nádeji, lebo som si istá, že nám sa podarilo úspešne zvládnuť toto náročné obdobie len vďaka Jehovovi a jeho organizácii, ako aj vďaka tomu, že máme jasnú nádej.

Naša skúsenosť bola užitočná možno aj v inom ohľade. Podnietila niektorých rodičov, aby si kládli otázku: ‚Dali sme svojim deťom dostatočne dobrý duchovný základ, aby ďalej slúžili Jehovovi aj samy, keby sa nám niečo stalo?‘

Snažím sa žiť tak, akoby tu moji rodičia boli stále. Viem, že by chceli, aby som zo všetkých síl pomáhala druhým, ako to robili oni. Odkedy som skončila školu, slúžim ako priekopníčka a pridala sa ku mne aj Lois. Moji bratia a sestra si našli manželských partnerov a radostne slúžia Jehovovi vo svojich zboroch.

Tak veľmi sa teším na Boží nový svet a na vzkriesenie! Potom už nebude existovať bolesť ani smrť. (Zjavenie 21:3, 4) Vedomie, že všetci budeme znovu spolu, mi pomáha ísť ďalej. Neviem sa dočkať chvíle, keď objímem mamičku, ocka, Sarah a Deborah a poviem im: „Konečne sme opäť spolu!“

[Obrázok na strane 23]

Abigail (druhá zľava) so svojou adoptívnou rodinou dnes