Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Nastúpil som na najlepšie preteky svojho života

Nastúpil som na najlepšie preteky svojho života

Nastúpil som na najlepšie preteky svojho života

Rozpráva Karl-Erik Bergman

Pri šprinte som sa cítil úžasne. Mal som naň prirodzený talent, a tak sa stal hlavnou vecou v mojom živote.

V ROKU 1972, keď som mal 17 rokov, som vstúpil do športového klubu. Zakrátko som si uvedomil, že ak sa chcem stať špičkovým športovcom, čaká ma veľa práce. Aby sa človek stal šprintérom svetového formátu, nestačí mu len prirodzené nadanie. Ale bol som ochotný na sebe pracovať.

Ako 22-ročný som sa stal súčasťou fínskeho národného tímu. Rok nato som mal lepší priemerný čas v behu na 100 metrov ako ktorýkoľvek iný fínsky atlét. No zranenie Achillovej šľachy a stehenných svalov mi zabránilo naplno využiť môj potenciál. Beh som však veľmi miloval, a tak som začal trénovať nadaných atlétov. V roku 1982 som sa rozhodol, že sa presťahujem do Kalifornie v Spojených štátoch, kde som chcel študovať na univerzite a v tomto vľúdnejšom podnebí sa venovať športovej kariére. Už som si aj kúpil letenku.

Čo zmenilo môj život

V jeden večer krátko pred mojou plánovanou cestou do Kalifornie u mňa ktosi zazvonil. Otvoril som dvere a stáli tam dve Jehovove svedkyne. Boli veľmi pokojné a vyrovnané, čo sú u športovcov mimoriadne cenené vlastnosti. Pozval som ich dovnútra, posadili sme sa a začali sa rozprávať. Po rozhovore, v ktorom som sa dozvedel veľa nového, mi dali knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. * Začal som si ju čítať. Asi v polovici som si uvedomil, že to, čo sa v nej píše, je pravda. Keď sa svedkyne vrátili, spýtal som sa ich, ako sa môžem stať aj ja svedkom. Odvetili, že najskôr by som mal lepšie spoznať Bibliu, a tak mi ponúkli biblické štúdium.

Okrem toho, že som začal s pomocou svedkov skúmať Bibliu, začal som aj chodiť na ich zhromaždenia do sály Kráľovstva v meste Vantaa, kde som žil. Zistil som, že to, čo sa učím, sa zakladá na Biblii. Biblická pravda, ktorú som spoznával, postupne menila môj pohľad na to, čo je v živote naozaj dôležité. A tak som šiel do cestovnej kancelárie zrušiť letenku. Z peňazí, ktoré som za ňu dostal, som si kúpil aktovku na Bibliu a biblickú literatúru a tiež oblek, v ktorom som potom chodil na zhromaždenia. Ako svedok som sa dal pokrstiť v roku 1983 na zjazde v Helsinkách.

Pripájajú sa ku mne ďalší športovci

O biblickej pravde, ktorú som spoznával, som sa horlivo rozprával s priateľmi. V prvom momente nechceli uveriť, na čo som sa dal. Čoskoro sa začali šíriť reči, že som prišiel o rozum. Jeden po druhom sa mi začali vyhýbať. Po krste som ďalej pravidelne cvičil, aby som sa udržal vo forme, a na bežeckej trati som stretával športovcov, ktorých som poznal. Aj vďaka našim rozhovorom si uvedomili, že hoci som sa zmenil, nezbláznil som sa.

Viacerí z nich si postupne uvedomili, že to, čo hovorím, dáva zmysel a stojí za to zamyslieť sa nad tým. Všimli si, že som prestal rozprávať vulgárne a byť agresívny. Niektorí sa chceli o Biblii dozvedieť viac. Rád som druhým ukazoval, že Biblia prirovnáva život kresťana k športovému podujatiu. Zúčastňujeme sa na pretekoch, kde je cenou večný život. (2. Timotejovi 2:5; 4:7, 8)

Pravda je taká, že zmysluplný a šťastný život nevyplýva z toho, že človek zvíťazí v nejakých pretekoch, ale z toho, že robí, čo sa páči nášmu Stvoriteľovi. Rozhovory s ostatnými športovcami viedli k tomu, že niektorí z nich prehodnotili svoje ciele a začali žiť podľa biblických právd, ktoré zmenili i môj život. Teší ma, že viacerí prejavili v službe Bohu rovnaké oduševnenie, aké mali v športe.

Patrila k nim napríklad Yvonne, nadaná bežkyňa v behu na 800 metrov. V tejto disciplíne bola najrýchlejšou bežkyňou v celej Škandinávii a bola držiteľkou fínskeho rekordu. Úspešne reprezentovala Fínsko v európskych atletických súťažiach. Na základe našich rozhovorov si začala uvedomovať, aké márne je usilovať sa o slávu v dnešnom svete. Z Biblie sa dozvedela, že tento svet sa pomíňa a že ho nahradí nový svet vytvorený Bohom. (1. Jána 2:17)

Zakrátko sa rozhodla, že aj ona bude študovať Bibliu. V tom čase chodila s Joukom, talentovaným športovcom, ktorý patril k fínskemu národnému tímu v ľahkej atletike. Dokonca reprezentoval Fínsko na európskych i svetových majstrovstvách. Potom sa obaja presťahovali do Spojených štátov, kde sa ďalej chceli venovať športovej kariére.

Yvonne tam pokračovala v štúdiu Biblie. Pripojil sa k nej aj Jouko, ale len preto, aby našiel slabé miesto v tom, čo sa Yvonne učí, a priviedol ju k rozumu. Ale pravda z Biblie začala postupne zapúšťať korene aj v jeho srdci. Yvonne a Jouko sa vzali a po čase oddali svoj život Bohu, čo symbolizovali krstom vo vode. V súčasnosti sú obaja priekopníkmi, ako sa označujú svedkovia, ktorí venujú veľa času zvestovaniu.

Začal som vyučovať z Biblie aj Barbro, poprednú fínsku šprintérku v behu žien na 400 metrov. Práve sa vrátila z európskeho športového podujatia, na ktorom reprezentovala Fínsko. Časom sa s manželom Jarmom, ktorý bol skokanom o žrdi, presťahovali do Švédska. Tam sa ďalej venovala štúdiu Biblie a pridal sa k nej aj Jarmo. Obaja hľadali zmysel života, a keď spoznali biblickú pravdu, dali sa pokrstiť. Po čase sa Jarmo stal fyzioterapeutom. Obaja sú veľmi horliví vo zvestovateľskej službe a Jarmo slúži ako starší, teda duchovný pastier v kresťanskom zbore.

Potom tu bola Heidi, ďalšia nadaná bežkyňa vo veku dospievania. Bol som jej trénerom a všimol som si, že ju zaujímajú duchovné veci. A tak som sa s ňou jedného dňa porozprával o tom, čo hovorí Biblia o Božom Kráľovstve, a o tom, čo to bude znamenať pre zem. Spýtal som sa jej: „Veríš, že môžeme zažiť splnenie týchto sľubov?“ ​(Žalm 37:11, 29; Matúš 6:9, 10)

„Áno,“ odvetila. Chcela sa o Biblii dozvedieť viac. A tak som poprosil jednu sestru zo zboru, aby jej v tom pomáhala. Niekoľko rokov nato aj Heidi symbolizovala svoju oddanosť Bohu krstom vo vode. Časom vyrástla na krásnu a duchovnú ženu a stala sa mojou manželkou. Je vynikajúcou partnerkou a stále sa pevne drží svojho odhodlania slúžiť Bohu. Keby sa bola s rovnakým zápalom zamerala na šport, nepochybne by jej to veľmi pomohlo stať sa špičkovou bežkyňou.

Môj mladší brat Peter, ktorý sa tiež zaujímal o šport, spočiatku reagoval s veľkou nevôľou, že som začal spoznávať Bibliu. Potom som mu dal knihu Žiť navždy. O nejaký čas prišiel za mnou a povedal: „Začal som si tú knihu čítať, ale nie všetkému rozumiem. Nepomohol by si mi?“ Poprosil som jedného svedka, aby ho vyučoval z Biblie, a už o štyri mesiace sa Peter krstil. Neskôr sa oženil a jeho manželka v súčasnosti slúži ako priekopníčka.

Preteky sa nekončia

Ešte pred krstom som si dal za cieľ, že sa stanem misionárom. Krátko po krste som začal slúžiť ako priekopník. Uvedomoval som si, že ak človek nastúpi na preteky, v ktorých je cenou život, musí sa do toho vložiť celý. Spolu s Heidi sme si dali prihlášku do Gileádu, čo je škola so sídlom v New Yorku, založená Jehovovými svedkami, kde sa školí za misionárov. V roku 1994 sme boli prijatí. Po jej absolvovaní sme boli pridelení do Lotyšska, kde veľa obyvateľov hovorí po rusky.

Po rozpade Sovietskeho zväzu ľudia prišli o všetky ilúzie. Biblia bola v ZSSR znevažovaná a zakazovaná, ale zistili sme, že mnohí sa zaujímajú o to, čo sa v nej píše. Naučiť sa ruštinu pre mňa predstavovalo jednu z najťažších úloh, pred akými som kedy stál. Ale po šiestich rokoch misionárskej služby v Lotyšsku som bol požiadaný, aby som navštevoval a povzbudzoval zbory Jehovových svedkov ako cestujúci dozorca. V tejto práci pokračujem až dosiaľ a moja manželka ma pri tom verne sprevádza.

Za tie roky som mal príležitosť byť pre mnohých duchovným „trénerom“ a pomáhať im, aby napredovali v pretekoch o život, o ‚skutočný život‘ v Božom novom svete. (1. Timotejovi 6:19) Ak má tréner pomôcť športovcom dostať zo seba maximum, musí im rozumieť. Musí im pomôcť, aby pracovali na svojich silných stránkach a potlačili tie slabé. Musí ich vedieť motivovať, aby sa nevzdávali a naplno využili svoj potenciál.

Stále ma udivuje, nakoľko sa život kresťana podobá životu športovca, ako na to poukázal apoštol Pavol vo svojom prvom liste do Korintu. Úspešný športovec sa neprestajne zameriava na tréning, nestačí mu len snívať o víťazstve. Dáva si realistické ciele a systematicky pracuje na ich dosiahnutí. Ak stratí zo zreteľa, čo chce získať, a prestane sa snažiť, všetko vynaložené úsilie vyjde nazmar. Aj pravý kresťan sa musí stále zameriavať na svoj cieľ.

Úspešný športovec dbá tiež na svoju životosprávu a dáva si pozor na to, ako sa stravuje. Podobné je to aj u pravého kresťana. Neživí sa nemorálnymi myšlienkami, lebo tým by sa sýtil zo ‚stola démonov‘, ako to vyjadril apoštol Pavol. Sýti sa výživným duchovným pokrmom, ktorý poskytuje Boh vo svojom Slove, Biblii. (1. Korinťanom 10:21) Navyše, keď nastanú ťažkosti, úspešný športovec uvažuje pozitívne. Uzná si chybu a pracuje na náprave. „Spôsob, ktorým bežím, nie je neistý,“ napísal Pavol, „ale bijem svoje telo.“ Prečo to robil? Aby nebol diskvalifikovaný. (1. Korinťanom 9:24–27)

Ja i manželka si radi chodíme zacvičiť, aby sme si udržiavali dobré zdravie. No nedovoľujeme, aby nás to odvádzalo od služby Jehovovi, ktorý vytvoril ľudí takým obdivuhodným spôsobom. (Žalm 139:14) Obaja sa zameriavame na to, aby sme získali cenu v podobe „skutočného života“, ktorý má prísť v Božom novom svete. (1. Timotejovi 4:8)

Keď Pavol opísal „veľký oblak svedkov“ z predkresťanských čias, vyslovil toto nabádanie: „Odložme tiež všetku príťaž a hriech, do ktorého sa ľahko zapletáme. S vytrvalosťou bežme preteky, ktoré sú nám predložené.“ ​(Hebrejom 12:1) Nič nie je dôležitejšie ako bežať v týchto pretekoch. Je to tak preto, lebo z ich úspešného zavŕšenia budú mať večný úžitok všetci bežci. (2. Timotejovi 4:7, 8)

[Poznámka pod čiarou]

^ 7. ods. Vydali Jehovovi svedkovia, ale v súčasnosti sa už netlačí.

[Obrázok na strane 14]

Ja s Heidi, nad nami je Yvonne a pod nami Jouko s dcérou v polovici 80. rokov

[Obrázok na strane 15]

S Heidi v službe dnes

[Obrázok na strane 15]

V Helsinkách v roku 2009 na zjazde Jehovových svedkov. Yvonne a Jouko sú po našej ľavici, Jarmo a Barbro po našej pravici

[Prameň ilustrácie na strane 12]

Uverejnené v denníku Aamulehti 21. 8. 1979