Dá sa niekomu veriť?

Istý významný anestéziológ bol považovaný za priekopníka v liečbe bolesti. Výsledky jeho výskumov sa vyše desať rokov, počnúc rokom 1996, uverejňovali v prestížnych medicínskych revue. No potom sa zistilo, že boli vymyslené.

„NEDOKÁŽEM pochopiť, prečo sa niekto vydá takouto cestou,“ povedal Dr. Steven L. Shafer pre mesačník Anesthesiology News.

Čo môže podnietiť uznávaného odborníka, aby podvádzal druhých? Pouvažujte o štyroch možných príčinách.

● Chamtivosť. V správe novín The New York Times sa Dr. Jerome Kassirer, bývalý šéfredaktor časopisu The New England Journal of Medicine, vyjadril takto: „V situácii, keď výskumníci vďačia [farmaceutickým] spoločnostiam za väčšinu svojho príjmu, existuje mimoriadne silný sklon dopracovať sa k výsledkom, ktoré sú pre danú spoločnosť výhodné.“

● Túžba po úspechu za každú cenu. V Nemecku panuje presvedčenie, že študenti vedných odborov dávajú profesorom rádovo tisíce eur ako úplatok, aby dostali titul doktor, ktorý je tam symbolom úspechu. Podľa prieskumu opísaného v novinách The New York Times veľa študentov, ktorí idú za hranice etiky, povedalo, že „sa plánujú držať pevného hodnotového systému“, ale až po dosiahnutí úspechu.

● Nedostatok dobrých príkladov. Istý profesor sa pre The New York Times vyjadril o stredoškolákoch takto: „Môžeme byť v pokušení povedať, že prišli o svoj morálny kompas... Ale zrejme správnejšie by bolo povedať, že v prvom  rade učitelia, poradcovia ani celá spoločnosť im nikdy nepomohli vytvoriť si morálny kompas a stotožniť sa s ním.“

● Konanie v rozpore s vlastným presvedčením. Podľa prieskumu, ktorého sa zúčastnilo takmer 30 000 študentov, bolo až 98 percent z nich presvedčených, že čestnosť je pre osobné vzťahy absolútne nevyhnutná. Ale až 8 z 10 sa priznalo, že klamali rodičom, a 64 percent sa priznalo, že v priebehu posledného roka podvádzali pri skúškach.

Najlepšie morálne zásady

Ako sa píše v rámčeku na tejto strane, zdá sa, že ľudia majú dôveru v génoch. I tak však Biblia pravdivo uvádza, že „sklon ľudského srdca je zlý od jeho mladosti“. (1. Mojžišova 8:21) Ako môžete bojovať proti tomuto sklonu a nedať sa strhnúť k nepoctivosti, ktorá je dnes taká rozšírená? Pomocou môžu byť tieto biblické zásady:

● „Nevymýšľaj si nič zlé proti svojmu blížnemu, keď u teba býva s pocitom bezpečia.“ ​(Príslovia 3:29)

Láska k blížnemu nás podnecuje, aby sme sa usilovali o to, čo je na jeho dobro, nie aby sme zrádzali jeho dôveru. Uplatňovanie tejto zásady by mohlo ukončiť rôznorodé podoby vykorisťovania druhých motivované chamtivosťou, kam patrí i nelegálny obchod s falšovanými liekmi opísaný v úvodnom článku.

● „Pravdivá reč je platná navždy, lož len na chvíľočku.“ ​(Príslovia 12:19, „Preklad A. Boteka s komentármi Jeruzalemskej Biblie“)

Mnohí dnes prichádzajú k záveru, že poctiví ľudia sú v nevýhode. Ale položte si otázku: ‚Čo je lepšie: získať okamžitú výhodu, alebo niečo, z čoho plynie trvalý úžitok, napríklad sebaúctu?‘ Študent môže podvádzať na skúškach a oklamať tých, ktorí hodnotia jeho vedomosti a schopnosti, ale ako sa mu bude dariť na pracovisku?

● „Spravodlivý chodí vo svojej rýdzosti. Šťastní sú po ňom jeho synovia.“ ​(Príslovia 20:7)

Ak ste rodič, dajte svojim deťom dobrý príklad tým, že budete ‚chodiť v rýdzosti‘, teda že budete morálne priamy. Vysvetľujte im, aký úžitok vám prinieslo, že žijete bezúhonne. Keď deti vidia, že ich rodič je morálne priamy, je pravdepodobnejšie, že aj ony získajú povesť dôveryhodných ľudí. (Príslovia 22:6)

Naozaj sú tieto biblické zásady praktické? Dajú sa dnes nájsť ľudia, ktorým človek môže veriť?

[Zvýraznený text na strane 4]

Podľa novín Le Figaro čoraz viac Francúzov „si myslí, že vedúce osobnosti v politických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych kruhoch nie sú bezúhonné, a teda nevidia dôvod, prečo by mali byť bezúhonní oni“.

[Rámček na strane 5]

MÁME DÔVERU V GÉNOCH?

Michael Kosfeld, profesor ekonómie a riadenia na Frankfurtskej univerzite, prišiel na základe experimentov, ktoré sa konali pod jeho vedením, k záveru, že dôvera je „človeku biologicky daná“. Zistil, že keď začnú dvaja ľudia komunikovať, mozog uvoľňuje oxytocín, hormón podnecujúci k dôvere. „Je to jedna z príznačných čŕt ľudského druhu,“ uvádza Kosfeld. „Keď niet dôvery, sme v istom zmysle odľudštení.“