Hľadanie severnej morskej cesty

MOREPLAVCI od nepamäti snívali o objavení severnej cesty, ktorá by spájala Atlantický a Tichý oceán. No stále narážali na prekážku: cesta cez Severný ľadový oceán bola zahataná ľadom.

Napriek tomu túžili nájsť skratku popri severnom pobreží kontinentov. Začiatkom 16. storočia boli obchodné cesty do Orientu, vedúce okolo južného cípu Afriky, ako aj Južnej Ameriky, ovládané Portugalcami a Španielmi. Kupci z iných krajín, ktorí chceli obchodovať s Orientom, museli nájsť severnú cestu, aby sa tam dostali. Patrili k nim aj títo:

Angličania: V roku 1553 sir Hugh Willoughby a Richard Chancellor viedli prvú anglickú výpravu na sever. V jednej búrke sa ich lode oddelili a sir Willoughby musel prezimovať na nehostinnom pobreží polostrova Kola, na samom severe Ruska. Keďže však nebol na tunajšie drsné podmienky dobre pripravený, on i jeho muži zahynuli. Chancellor zakotvil v Archangeľsku. Stadiaľ na pozvanie cára Ivana IV. Vasilieviča, známeho ako Ivan Hrozný, cestoval do Moskvy. Nepodarilo sa mu síce nájsť cestu do Ázie, zato však položil základ pre obchod Anglicka s Ruskom.

Holanďania: V roku 1594 sa Willem Barents vydal na ruské súostrovie Nová zem. Na svojej tretej výprave v roku 1596 ho chcel oboplávať zo severu. Jeho loď však uviazla v ľade a bola poškodená tak, že sa už nedala opraviť. Muži strávili krutú zimu v príbytku z naplaveného dreva a živili sa mäsom ľadových medveďov. Potom sa vrátili v dvoch malých člnoch domov. Barents výpravu neprežil.

Rusi: Ruskí bádatelia sa intenzívne venovali prieskumu Sibíri a ruskej časti Ďalekého Východu. Len za 60 rokov od roku 1581 do roku 1641 prebádali územie rozprestierajúce sa od pohoria Ural k Tichému oceánu. Asi v tom čase sa ruskí kozáci dostali po riekach pretekajúcich Sibírou do Severného ľadového oceánu. Sibír vyhlásili za ruské územie a stali sa prvými, kto sa plavil pozdĺž jej severovýchodného pobrežia. V roku 1648 sa ruské lode preplavili cez úžinu, ktorá sa neskôr na počesť dánskeho  moreplavca Vitusa Beringa začala nazývať Beringov prieliv.

Ďalšie výpravy

Od roku 1733 do roku 1743 sa pod Beringovým velením vydalo na more takmer tisíc mužov rozdelených do siedmich skupín, aby prebádali pobrežie Ruska obmývané Severným ľadovým a Tichým oceánom. Lode im opakovane uviazli v ľade a mnohí zahynuli. No vďaka tejto expedícii sa zmapovalo takmer celé arktické pobrežie. Tabuľky, merania hĺbky a informácie o stave ľadu, ktoré sa zozbierali, boli neoceniteľnou pomocou pre ďalších námorníkov.

V tom čase bolo bežné, že sa moreplavci plavili Severným ľadovým oceánom na drevených lodiach. Ale po Beringovej výprave bolo jasné, že takéto lode vôbec nie sú vhodné na plavby severnou morskou cestou. * V roku 1778 dospel k rovnakému záveru aj britský bádateľ James Cook, keď pri svojej plavbe na západ cez Beringov prieliv narazil na ľad, cez ktorý sa nemohol dostať ďalej. O sto rokov neskôr sa Nilsovi Adolfovi Erikovi Nordenskiöldovi, ktorý bol pôvodom Fín, podarilo preplaviť severnou cestou na parníku.

Rusi získavajú ďalšie poznatky o arktických vodách

Po revolúcii v Rusku v roku 1917 bola námorná doprava cez Severný ľadový oceán popri ruskom pobreží povolená iba ruským plavidlám. Od 30. rokov 20. storočia začal Sovietsky zväz s vytýčením severnej morskej cesty, k čomu patrilo aj budovanie prístavov, z ktorých vznikli nové priemyselné oblasti. Rusko tak získalo cenné poznatky o všetkom, čo k plavbe v arktických vodách patrí.

Počas studenej vojny zostávala severná morská cesta pre lode iných krajín uzavretá. Ale po politických reformách a prechode na trhovú ekonomiku sa situácia začala meniť a Rusko dnes podporuje medzinárodnú námornú dopravu po tejto trase. Čo užitočné to prinieslo? To ilustruje nasledujúci príklad.

V lete 2009 sa dve nemecké nákladné lode vplavili do Beringovho prielivu a potom zamierili na západ do Holandska popri severnom pobreží Ázie a Európy, ktoré bolo bez ľadových zátarás. Bolo to prvý raz, čo sa nejaká neruská lodná spoločnosť preplavila celým severovýchodným priechodom. Ušetrilo sa asi 5 500 kilometrov a desať dní námornej plavby. Spoločnosť, ktorá túto plavbu uskutočnila, odhaduje, že vďaka severnej skratke ušetrila asi 300 000 eur za každú loď.

Dnes sa ľad v Severnom ľadovom oceáne závratnou rýchlosťou topí. Výsledkom je, že každé leto sú splavné obrovské oblasti. * Je pravda, že úbytok ľadu vyvoláva obavy, ako to bude vplývať na životné prostredie. No keby pokračoval, lode by nemuseli manévrovať medzi plytčinami pri ruskom pobreží a mohli by sa priamo plaviť z Atlantického oceánu do Tichého — a to bez toho, aby s námahou hľadali cestu pomedzi kryhy.

[Poznámky pod čiarou]

 [Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

CESTY, KTORÉ PODNIKLI

sir Hugh Willoughby a Richard Chancellor

Willem Barents

Vitus Bering

Nils Adolf Erik Nordenskiöld

hranice ľadu

[Mapa]

SEVERNÝ ĽADOVÝ OCEÁN

severný pól

hranica súvislej ľadovej pokrývky

letná hranica plávajúcich ľadov

zimná hranica plávajúcich ľadov

SEVERNÝ POLÁRNY KRUH

ŠVÉDSKO

GRÓNSKO

KANADA

ALJAŠKA

Beringov prieliv

RUSKO

SIBÍR

POHORIE URAL

Nová zem

polostrov Kola

Archangeľsk

MOSKVA

[Obrázok na strane 16]

Ľad v Severnom ľadovom oceáne sa topí závratnou rýchlosťou

[Prameň ilustrácie na strane 14]

Library and Archives Canada/​Samuel Gurney Cresswell collection/​C-016105