Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„Mayday! Mayday! Mayday!“ — volanie zachraňujúce životy

„Mayday! Mayday! Mayday!“ — volanie zachraňujúce životy

„Mayday! Mayday! Mayday!“ — volanie zachraňujúce životy

Rybársku loď zachvátil oheň a strácala sa v dyme! Život všetkých na palube bol vo vážnom ohrození. „Keby kapitán nevyslal tiesňový signál MAYDAY, loď ‚Nautical Legacy‘ by sa nikdy nepodarilo nájsť,“ vyjadril sa vedúci člen Kanadskej pobrežnej hliadky. Tá sa bez meškania vydala na more a všetkých členov posádky zachránila. *

„MAYDAY! MAYDAY! MAYDAY!“ Keď sa vo vysielačke ozvú tieto slová, znamená to, že niekto je v ohrození života a neodkladne potrebuje pomoc. Má tento signál naozaj význam? V roku 2008 sa Pobrežná hliadka USA vydala na viac ako 24 000 záchranných akcií. Zachránila 4 910 životov, čo je v priemere 13 životov denne, a pomohla vyše 31 000 ľuďom v tiesni.

Prečo sa však používa slovo „mayday“? A ako lode signalizovali, že sú v tiesni, pred vynájdením rádiového vysielania?

Dávne spôsoby volania o pomoc

Keď v roku 1588 loďou Santa Maria de la Rosa zo španielskej Armady zmietala prudká búrka, ako tiesňový signál vystrelila z diel. Loď sa potopila a nie je známe, že by niekto prežil. Iným spôsobom, akým námorníci v tých dávnych časoch žiadali o pomoc v núdzi, bolo, že vyvesili vlajky, ktoré na to boli určené. Aj dnes, keď loď vyvesí bielu vlajku s červeným diagonálnym krížom, je to medzinárodné znamenie, že potrebuje nejako pomôcť.

Od 60. rokov 18. storočia sa námorníci učia vizuálnu abecedu nazývanú semafor. Odosielateľ správy drží v každej ruke vlajočku a rukami napodobňuje rôzne polohy hodinových ručičiek. Rozličný „čas“ predstavuje rozličné písmená alebo čísla.

Vlajky, výstrely z kanónov a vizuálne signály však boli účinné len vtedy, keď boli druhí dosť blízko nato, aby ich videli alebo počuli. Posádka lode, ktorá sa ocitla v ohrození, často nemohla veľmi dúfať, že im niekto príde na pomoc. Dalo by sa urobiť niečo na zlepšenie situácie?

Účinnejšie spôsoby volania o pomoc

Obrovský skok v dorozumievacej technike nastal v 40. rokoch 19. storočia. Samuel Morse vynašiel abecedu a ručne ovládaný telegrafný kľúč, ktoré operátorom umožňovali posielať správy cez prenosové vedenie. Keď operátor držal kľúč stlačený, osoba na druhom konci vedenia mohla zachytiť elektrický impulz. Morse každému písmenu a číslu priradil špecifickú kombináciu krátkych a dlhých zvukov, teda bodiek a čiarok.

Námorníci vysielali správy Morseho abecedou tak, že namiesto zvuku, ktorý využívali telegrafní operátori, používali svetelné signály. Keď odosielateľ zasvietil krátko, predstavovalo to bodku, keď dlho, predstavovalo to čiarku. Čoskoro sa začalo používať jednoduché a jedinečné tiesňové volanie zložené z troch bodiek, troch čiarok a opäť troch bodiek, teda písmená SOS. *

Našťastie, tu sa neskončilo vymýšľanie spôsobov, ako odoslať tiesňové signály ani ako ich odoslať čo najďalej. V roku 1901 vyslal Guglielmo Marconi prvý rádiový signál cez Atlantický oceán. Správa SOS sa teraz už nemusela odosielať svetelnými signálmi, ale mohla sa šíriť rádiovými vlnami. Ľudia však ešte nenašli spôsob, ako dať tiesňovým signálom vysielaným týmito vlnami hlasovú podobu. Slová „MAYDAY! MAYDAY! MAYDAY!“ sa ešte len mali objaviť.

V roku 1906 sa Reginaldovi Fessendenovi podarilo rádiovými vlnami preniesť program, v ktorom zaznelo hovorené slovo i hudba. Námorníci, ktorí mali rádiové prijímače, počúvali Fessendenovo vysielanie zo vzdialenosti 80 kilometrov. V roku 1915 žaslo oveľa viac ľudí, keď si naživo vypočuli hlas vysielaný z Arlingtonu v americkom štáte Virgínia, ktorý sa prijímal na Eiffelovej veži v Paríži, čo je vzdialenosť vyše 14 000 kilometrov! A predstavte si, aké vzrušenie zavládlo v roku 1922 medzi námorníkmi na parníku America, keď prebehol prvý rozhovor medzi pozemnou stanicou na pláži Deal Beach v americkom štáte New Jersey a ich loďou, ktorá bola 600 kilometrov od pobrežia.

Jedno tiesňové volanie pre všetkých

V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa rádiová komunikácia rýchlo rozmohla. Keďže posádky lodí rozprávali rôznymi jazykmi, vznikla otázka, ako by mohol kapitán lode v tiesni vyslať signál, ktorému by všetci rozumeli. To v roku 1927 vyriešila Medzinárodná dohoda o rádiotelegrafii, ktorou sa prijalo slovo „mayday“ ako medzinárodný tiesňový signál. *

Môžeme byť vďační, že pokrok v komunikačnej technike sa nezastavil. Napríklad dnes sa už nemusia používať kanóny a vlajkové signály, lebo máme radary a globálny systém určenia polohy (GPS). Okrem toho sa stali bežnou vecou vysielačky a záchranárske organizácie sústavne sledujú rádiový prenos, pričom sú pripravené zasiahnuť. Ako vidno z príkladu lode Nautical Legacy, nezáleží na tom kedy alebo kde vznikne stav núdze, lebo je pravdepodobné, že sa nájde niekto, kto zachytí signál „MAYDAY! MAYDAY! MAYDAY!“ Ak sa na mori dostanete do tiesne, na rozdiel od minulosti, keď ste mohli len dúfať v záchranu, dnes môžete s dôverou čakať, že pomoc dorazí.

[Poznámky pod čiarou]

^ 2. ods. Z knihy True Stories of Rescue and Survival—Canada’s Unknown Heroes (Pravdivé príbehy o záchrane a prežití — neznámi hrdinovia Kanady).

^ 11. ods. Písmená SOS sa vybrali preto, lebo sa dali ľahko odoslať i prijať. Nemali nijaký konkrétny význam.

^ 15. ods. Slovo „mayday“ sa má trikrát zopakovať, aby bolo jasné, že ide o zámerné volanie, a aby sa nepomýlilo s iným slovom.

[Obrázok na strane 27]

Loď „Nautical Legacy“ v plameňoch

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Fisheries and Oceans Canada, reprodukované s dovolením © Her Majesty the Queen in Right of Canada, 2010

[Obrázok na strane 28]

Námorníci vysielali správy Morseho abecedou tak, že namiesto zvuku, ktorý využívali telegrafní operátori, používali svetelné signály

[Prameň ilustrácie]

© Science and Society/​SuperStock