Som šťastný, že môžem byť pastierom

Rozpráva Alymbek Bekmanov

Už ako trojročný chlapec som pomáhal starať sa o ovce. Túto prácu som si zamiloval. V sedemnástich som bol už skúseným pastierom. Neskôr som sa dozvedel o inom druhu pastierskej práce — o práci duchovného pastiera. Dovoľte mi vysvetliť, prečo ako duchovný pastier zažívam ešte väčšiu radosť.

NARODIL som sa v roku 1972 do veľkej kirgizskej rodiny, ktorá žila v dedine Čyrpykty na brehu prekrásneho jazera Issyk-Kuľ. Okolie tohto jazera radi vyhľadávajú turisti, ktorí prichádzajú do Kirgizska, jednej z republík bývalého Sovietskeho zväzu. Dnes žijem so svojou manželkou Guľmirou v Biškeku, hlavnom meste Kirgizska, ktoré je od miesta, kde som vyrastal, vzdialené asi 200 kilometrov.

Pastier a jeho ovce

Keď som bol dieťa, vždy na jar sme vyháňali ovce na vysokohorské pasienky. To znamenalo vyjsť až do výšky viac ako 3 000 metrov, čo nám trvalo niekoľko dní. Niektorí pastieri chodievali kratšou trasou a na pastviny sa dostali rýchlejšie. Ale museli ísť popri stržiach a roklinách a ovce, ktoré sa trochu zatúlali, sa niekedy zranili — alebo dokonca zabili.

Na týchto trasách sa často stávalo, že vlci vyplašili alebo napadli niektoré ovce, odohnali ich od stáda a roztrhali. Preto môj strýko radšej chodil trasou, ktorá bola menej náročná a menej nebezpečná, hoci trvala o deň alebo viac dlhšie. Niekedy som sa chcel ponáhľať, ale strýko ma vždy zadržal. „Alymbek,“ hovorieval, „mysli na ovce, nie na seba.“

Na nádherných vysokohorských pasienkoch boli ohrady, aby boli ovce v noci chránené. Niektorí pastieri si radi dlhšie pospali, a keď viedli ovce na pašu, bolo už slnko dávno na oblohe. A tak keď sa ovce začali pásť, bolo už horúco.

Zakrátko sa ovce zhŕkli dokopy, hlavy mali zvesené a ťažko dýchali. Nedokázali sa napásť dosýta, a tak slabli a chradli. Ale môj strýko býval na nohách už pred východom slnka, okolo štvrtej ráno, a za svitania si jeho ovce už pochutnávali na šťavnatej pastve. Tak mali dosť času napásť sa v sviežom rannom vzduchu. Ľudia často hovorili: „Podľa oviec spoznáš pastiera.“

Keď sa ovce napasú a odpočívajú, je to vhodná chvíľa skontrolovať ich a prípadne  ošetriť. Jedny z najväčších ťažkostí spôsobovali našim ovciam muchy, ktoré im do pupka kládli vajíčka. Pupok sa vtedy zapáli a zdurí. Ak si to pastier včas nevšimne, ovcu to môže tak veľmi bolieť, že sa môže zatúlať a uhynúť. Naše ovce sme kontrolovali takmer denne, aby sme ich mohli ošetriť. Síce si to vyžadovalo čas a námahu, ale odmenou nám bolo zdravé a spokojné stádo.

Vždy večer, keď sme sa vracali z pastvín, sme ovce počítali. Vchádzali do ohrady úzkymi vrátkami — niekedy tri alebo štyri naraz. Mali sme ich v čriede stovky, ale nadobudli sme v tom takú zručnosť, že 800 oviec sme dokázali spočítať za 15 až 20 minút. Chcelo to cvik, ale zvládali sme to!

Ak sme zistili, že nejaká ovca chýba, strýko vzal pušku a palicu a vydal sa ju hľadať — niekedy išiel von kvôli jedinému jahniatku aj napriek lejaku alebo tme. Nahlas volal, aby odplašil divú zver, a keď ovca začula jeho hlas, hneď bolo zjavné, že sa cíti v bezpečí.

Každej ovci sme dali meno podľa jej vzhľadu alebo nejakej povahovej črty. Zdalo sa, že v čriede sa vždy nájde nejaká tvrdohlavá ovca. Z nejakého dôvodu jednoducho odmietala pastiera poslúchať. Niekedy to vyzeralo tak, že sa k nej chcú pridať aj iné ovce. A tak sa pastier snažil tú tvrdohlavú prevychovať. Nechal ju napríklad samu v ohrade. Po čase sa niektoré takéto ovce napravili a začali pastiera poslúchať. Ovce, na ktoré nič neplatilo, skončili na tanieri.

Dozvedám sa o inom druhu pastierskej práce

V roku 1989 som sa začal venovať bojovým umeniam a bol som v tom veľmi dobrý. Nasledujúci rok som bol odvedený do sovietskej armády. Kým som slúžil v Rusku, kamaráti, ktorých som spoznal vďaka bojovým umeniam, si vytvorili vlastný zločinecký gang. Keď som sa vrátil domov do Kirgizska, povedali mi, že ak sa k nim pridám, budem mať všetko. Ale v tom istom čase som sa stretol s Jehovovými svedkami.

Svedkovia mi odpovedali na otázky, ktoré ma trápili od detstva, napríklad: Prečo ľudia zomierajú? Z našich rozhovorov som pochopil, že smrť je následkom hriechu prvého človeka Adama. (Rimanom 5:12) Z Biblie som sa dozvedel aj to, že Jehova, pravý Boh, poslal svojho Syna Ježiša ako nášho Vykupiteľa, a že keď budeme prejavovať vieru v Jehovu a jeho Syna, náš zdedený hriech môže byť prikrytý. Tak máme nádej žiť navždy v raji na zemi v súlade s Božím pôvodným predsavzatím s ľudstvom. (Žalm 37:11, 29; 83:18; Ján 3:16, 36; 17:1–5; Zjavenie 21:3, 4)

Biblické odpovede, ktoré mi svedkovia dali na moje otázky, boli také jasné a zrozumiteľné, že som musel vyhlásiť: „Tak by to malo byť!“ Už som netúžil po spoločnosti bývalých kamarátov. Niekoľkokrát sa ma snažili presvedčiť, aby som sa k nim vrátil. No moja túžba dozvedať sa biblické pravdy a uplatňovať ich bola dostatočne silná na to, aby som odolal ich lákavým ponukám, a časom som sa stal duchovným pastierom.

Približne v tom čase začala za mojou mamou chodiť jedna liečiteľka, ktorá bola v našej oblasti dosť známa. Raz, keď som prišiel domov, viedla u nás táto žena špiritistickú seansu. Povedala, že mám zvláštny dar, a povzbudila ma, aby som šiel do mešity a vzal si odtiaľ amulet. Tvrdila, že ten amulet mi bude pomáhať. Skoro sa jej podarilo presvedčiť ma, že tak dostanem dar uzdravovania.

Na druhý deň som šiel za Jehovovými svedkami, ktorí so mnou študovali Bibliu, a povedal som im o jej návšteve. V Biblii mi ukázali, že Jehova je proti všetkým formám špiritizmu, lebo špiritizmus je spojený so zlými duchmi. (5. Mojžišova 18:9–13) Niekoľko nocí som nemohol spať, lebo som pociťoval vplyv démonov. Keď mi svedkovia vysvetlili, ako sa modliť v súlade s Jehovovou vôľou, čoskoro som bol od nočných môr  oslobodený. Dospel som k presvedčeniu, že som našiel pravého Pastiera, Jehovu.

Dozvedel som sa, že aj Dávid, ktorý napísal mnohé biblické žalmy, bol v mladosti pastierom. Nazval Jehovu „môj Pastier“. Jeho vyjadrenia o Jehovovi som si zamiloval. (Žalm 23:1–6) Chcel som napodobňovať Jehovovho Syna, Ježiša, ktorý je označený za „pastiera oviec“. (Hebrejom 13:20) A tak som na krajskom zjazde, ktorý sa konal začiatkom roku 1993 v Biškeku, dal najavo svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Dôležité zhromaždenie

Mnohí moji príbuzní a tiež susedia sa začali stretávať, aby skúmali Bibliu. Asi 70 ľudí z našej dediny sa stretávalo blízko jazera Issyk-Kuľ. Jeden z mojich príbuzných, ktorý stál na čele dedinskej rady, mal o Bibliu veľký záujem. Povedal, že zorganizuje veľké zhromaždenie, na ktorom by sme mohli druhým porozprávať o našej novonájdenej viere. Ale miestni náboženskí vodcovia začali ľudí popudzovať proti našej zvestovateľskej činnosti. Dohodli sa, že toto zhromaždenie zneužijú na to, aby ľudí obrátili proti nám.

V stanovený deň sa zišlo asi tisíc ľudí, medzi nimi aj obyvatelia troch susedných dedín. Bolo tam aj niekoľko Jehovových svedkov a jeden z nich začal vysvetľovať naše biblické presvedčenie. Neprešlo ani päť minút, keď sa jeden muž postavil a vykrikoval provokatívne otázky. Začali sa na nás sypať obvinenia a vyhrážky a dav sa tak rozvášnil, že veľa nechýbalo a zaútočili by na nás.

V tej chvíli sa jeden z mojich starších bratov, ktorý nedávno začal študovať Bibliu, postavil na našu obranu. Všetci v dedine sa ho báli a vyhýbali sa mu, lebo sa vedel dobre biť. Odvážne sa postavil medzi útočníkov a svedkov a mohli sme odísť bez toho, aby došlo k nejakým násilnostiam. Mnohí z tých, ktorí boli na tomto zhromaždení, sa v priebehu nasledujúcich rokov stali Jehovovými svedkami. Dnes je v našej dedine, ktorá má približne tisíc obyvateľov, vyše päťdesiat Jehovových svedkov.

Pastierova dcéra

Niekoľko mesiacov pred veľkým zjazdom Jehovových svedkov, ktorý sa konal v auguste 1993 v Moskve, som sa zoznámil s Guľmirou, svedkyňou z jednej kirgizskej dediny. Aj  ona bola z pastierskej rodiny. V roku 1988, keď bolo dielo Jehovových svedkov v Sovietskom zväze ešte stále pod zákazom, začala Guľmirina matka študovať Bibliu s Jehovovou svedkyňou menom Aksamaj. V sedemdesiatych rokoch sa Aksamaj stala prvou kirgizskou Jehovovou svedkyňou v tej oblasti.

Onedlho sa Guľmira pripojila v štúdiu Biblie s Aksamaj k svojej matke. V roku 1990 sa obe dali pokrstiť ako Jehovove svedkyne. Guľmiru čoskoro podnietilo jej srdce k tomu, aby sa naplno zapojila do zvestovateľskej služby ako priekopníčka.

Nasledujúce dva roky som sa s Guľmirou videl len občas, keďže som býval asi 160 kilometrov od nej. V marci 1995 som sa rozhodol, že ju chcem bližšie spoznať, a tak som sa za ňou jedného dňa vybral s tým, že jej to poviem. Bol som v šoku, keď som sa dozvedel, že na druhý deň odchádza slúžiť do ruskej odbočky Jehovových svedkov, vyše 5 600 kilometrov odtiaľ!

V tom čase som už slúžil ako priekopník a začal som sa učiť po rusky, lebo vtedy sme ešte nemali žiadnu našu literatúru v kirgizštine. Tri roky sme si s Guľmirou písali. Dohodli sme sa, že si budeme čítať rovnaké pasáže z Biblie, aby sme si mohli vymieňať duchovné myšlienky. Medzitým som v meste Balykčy začal slúžiť v prvom kirgizskom zbore.

Slúžim Jehovovi s Guľmirou

V roku 1998 prišla Guľmira do Kirgizska na dovolenku a zosobášili sme sa. Bol som pozvaný slúžiť v ruskej odbočke spolu s ňou. Aký som bol rád, že som sa začal učiť ruštinu! Časom som bol pridelený do kirgizského prekladateľského tímu, ktorý prekladal biblickú literatúru do kirgizštiny. Modlil som sa k Jehovovi a prosil som ho o múdrosť a trpezlivosť. A veľkou pomocou mi bola, samozrejme, Guľmira.

V roku 2004 bol náš prekladateľský tím poslaný do Biškeku, kde som bol poverený slúžiť vo výbore, ktorý dohliada na dielo Jehovových svedkov v Kirgizsku. V tom čase bolo v krajine sedem kirgizských zborov a vyše tridsať ruských. Dnes je tu viac než dvadsať kirgizských zborov a veľa kirgizských skupín, čo je asi 40 percent zo 4 800 Jehovových svedkov v Kirgizsku.

S Guľmirou sme sa rozhodli, že sa budeme učiť angličtinu, lebo by nám to pomohlo v našej službe. Preto sme v roku 2008 mohli prijať pozvanie do svetového ústredia Jehovových svedkov v Spojených štátoch. Tam som absolvoval zvláštne školenie pre tých, ktorí sa ujímajú vedenia vo zvestovateľskej činnosti vo svojej krajine.

Teraz s Guľmirou cítime, že môžeme lepšie slúžiť duchovným záujmom ľudí v Kirgizsku. Naše skúsenosti nám pomohli vidieť, že Jehova je naozaj milujúcim pastierom. Osobne som zažil splnenie biblického žalmu, v ktorom sa píše: „Jehova je môj Pastier. V ničom nebudem mať nedostatok. Dáva mi líhať na trávnatých pastvinách; sprevádza ma pri dobre zavlažovaných miestach odpočinku. Občerstvuje moju dušu. Vodí ma v stopách spravodlivosti pre svoje meno.“ ​(Žalm 23:1–3)

[Obrázok na strane 23]

Naše ovce na paši

[Obrázok na strane 23]

Každý večer sme ovce spočítali, aby sme si boli istí, že nijaká nechýba

[Obrázok na strane 24]

S Guľmirou dnes