Ako sa zmieriť so stratou

„Keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec, silno to mnou otriaslo a zmocnila sa ma beznádej. Zaplavili ma pocity viny, lebo som nebola pri ňom, keď zomieral. Nič človeku nespôsobí takú intenzívnu bolesť ako strata blízkeho. Otecko mi veľmi chýba!“ ​(Sara)

VÄČŠINA ľudí nerada hovorí o smrti, a to bez ohľadu na kultúru či náboženstvo. V niektorých jazykoch existuje viacero zjemňujúcich vyjadrení, aby sa ľuďom hovorilo o smrti ľahšie. Napríklad v slovenčine sa o niekom, kto zomrel, povie, že „už nie je medzi nami“, „navždy odišiel“ alebo že „nás opustil“.

Ale ani to najjemnejšie vyjadrenie nedokáže zmierniť intenzívny smútok tých, ktorí prišli o milovaného človeka. Niekto cíti taký hlboký zármutok, že jednoducho nedokáže prijať, čo sa stalo.

Ak ste prišli o blízkeho človeka, môže byť pre vás mimoriadne ťažké zmieriť sa s tým. Možno sa dokonca tvárite, že to dobre zvládate, no vnútri sa cítite inak. Samozrejme, každý prežíva smútok iným spôsobom, a tak ak nedávate svoj žiaľ najavo, neznamená to, že potláčate svoje pocity. * Problém však môže vzniknúť, ak si myslíte, že sa musíte pred druhými pretvarovať, povedzme pred členmi rodiny, ktorí tiež žialia.

„Na to, aby som ja smútil, už nebol priestor“

Zamyslite sa, čo zažil Nathaniel, keď mu ako 24-ročnému zomrela mama. „Spočiatku som bol zmätený,“ hovorí. „Mal som pocit, že  musím byť oporou pre otca a mnohých maminých rozrušených priateľov. Na to, aby som ja smútil, už nebol priestor.“

Po viac ako roku Nathaniel zistil, že sa s matkinou smrťou ešte nevyrovnal. „Otec mi ešte vždy z času na čas zavolá, keď mu je smutno,“ vraví, „a to je dobre. Veď o tom potrebuje hovoriť a som rád, že mu môžem pomôcť. No keď potrebujem pomoc ja, neviem, na koho by som sa mohol obrátiť.“

Aj opatrovatelia či zdravotníci, ktorí sa pravidelne stretávajú so smrťou, si môžu myslieť, že musia potláčať svoje pocity. Ako príklad si uveďme Heloisu, ktorá vyše 20 rokov pracovala ako lekárka v úzko spätej komunite a mala k pacientom blízky vzťah. Vyjadrila sa: „Pri mnohých z nich som bola, keď umierali. Niektorí boli mojimi drahými priateľmi.“

Heloisa si uvedomila, že keď si poplakala, pocítila úľavu. „Plakať však bolo pre mňa dosť ťažké,“ rozpráva. „Veľmi som sa snažila byť silná a stáť pri druhých, a tak som si povedala, že musím svoje city skrývať. Bola som presvedčená, že sa to odo mňa očakáva.“

„Dom bol bez nej prázdny“

Osamelosť je asi jedna z najťažších vecí, s ktorými sa musia pozostalí vyrovnať. Napríklad Ashley mala 19 rokov, keď jej mama zomrela na rakovinu. Svoje pocity opisuje takto: „Cítila som sa úplne stratená a osamelá. Mama bola mojou najlepšou priateľkou. Spolu sme trávili množstvo času.“

Niet sa čo diviť, že pre Ashley bolo ťažké prísť domov, kde ju už mama nečakala. „Dom bol bez nej prázdny. Veľakrát som šla do izby, prezerala si jej fotografie, spomínala na všetko, čo sme spolu robili, a pritom som plakala,“ hovorí.

Jedno je však isté. Ak ste prišli o príbuzného alebo o blízkeho priateľa, nemusíte sa so svojím žiaľom boriť sami. Ako uvidíte ďalej, existujú praktické spôsoby, ktoré mnohým ľuďom pomohli lepšie sa so svojou stratou vyrovnávať.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 5]

„Cítila som sa úplne stratená a osamelá. Mama bola mojou najlepšou priateľkou“ ​(Ashley)