Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„Chcel som si len vyzdvihnúť poštu“

„Chcel som si len vyzdvihnúť poštu“

„Chcel som si len vyzdvihnúť poštu“

„NIKDY nezabudnem, čo sa v ten pondelok ráno stalo na pošte,” spomína si Andre, Juhoafričan žijúci v Namíbii. „Bolo tam plno ľudí. Neďaleko som si všimol voľne položenú tašku, ktorá zjavne nikomu nepatrila. Vypýtal som si poštu, sadol do auta a odišiel. Asi po troch minútach som začul ohlušujúci výbuch. Neskôr som sa dozvedel, že len kúsok od miesta, kde som predtým stál, vybuchla bomba.“

„Chcel som si len vyzdvihnúť poštu,“ vraví Andre. „Bol som zhrozený, keď som si potom uvedomil, že nevinných ľudí, z ktorých som viacerých poznal, roztrhalo na kusy. Hoci to bolo pred viac než 25 rokmi, stále mi z toho behá mráz po chrbte. Niekedy sa mi v mysli vybavujú obrazy mŕtvych tiel, ktoré som neskôr videl, a uvedomujem si, že som len o vlások unikol smrti.“

Celosvetový problém

Možno ste osobne nikdy neboli svedkom takého útoku, no pravdepodobne ste počuli, že podobné veci sa stávajú vo svete často. Čoraz viac ľudí sa v snahe dosiahnuť svoje ciele uchyľuje k násilným skutkom, ktoré sa často označujú za teroristické útoky. (Pozri rámček „Kto sú teroristi?“ na ďalšej strane.)

Istý investigatívny novinár zistil, že v roku 1997 „k samovražedným útokom pravidelne prichádzalo iba v štyroch krajinách“. No v roku 2008 napísal, že „ničivosť samovražedných útokov pocítilo viac ako tridsať krajín z každého kontinentu s výnimkou Austrálie a Antarktídy“. Dospel k záveru, že takéto útoky „uskutočňuje stále väčší počet organizácií a každý rok prichádza o život viac a viac ľudí“. (The Globalization of Martyrdom [Globalizácia mučeníctva])

Teraz sa vráťme k útoku spomenutému v úvode. Skupina, ktorá sa prihlásila k zodpovednosti zaň, sa považovala za bojovníkov za slobodu. Snažili sa získať nezávislosť pre svoju krajinu. Ale čo vedie ľudí k tomu, aby sa v ceste za svojimi cieľmi uchýlili k takým činom? Pouvažujme, ako to bolo v prípade Hafeniho.

Hafeni sa narodil v Zambii a vyrastal v utečeneckých táboroch v susedných krajinách. Hovorí: „Privádzalo ma do zúrivosti, keď som videl, ako brutálne a nespravodlivo sa zaobchádza s mojimi príbuznými a ďalšími.“ Preto sa pridal k militantnej skupine, do ktorej patrili jeho rodičia.

Keď sa Hafeni v spomienkach vracia do tohto obdobia, vraví: „To najhoršie, čo so sebou život utečenca prináša, sú citové rany. Deti boli odtrhnuté od matiek, otcov a súrodencov. Tí, čo mali viac rokov, bojovali. Mnohí sa nikdy nevrátili. Ja som nikdy nevidel svojho otca, ani len na fotografii. Jediné, čo som o ňom vedel, bolo, že zomrel v boji. Dodnes mi zostali citové jazvy.“

Očividne nejde o jednoduchú problematiku. Keď ju lepšie pochopíme, uvidíme, čo všetko treba spraviť, aby sa také násilnosti skončili.

[Rámček/obrázok na strane 4]

KTO SÚ TERORISTI?

Výskumník Mark Juergensmeyer vysvetľuje: „Či človek označí násilné činy za ‚teroristické‘, závisí od toho, či ich pokladá za oprávnené. Použitie tohto termínu sa do veľkej miery odvíja od pohľadu na svet. Tomu, kto vníma svet ako pokojné miesto, sa násilné činy javia ako terorizmus. Avšak niekomu, kto ho vníma ako bojisko, sa môžu javiť legitímne.“

Teda často existujú aj politické dôvody na to, kedy sa slovo „terorizmus“ používa. Mnohé skupiny sa považujú za bojovníkov za slobodu, nie za teroristov. Podľa istej spisovateľky slovo terorizmus v sebe zahŕňa (1) činy namierené proti civilistom a (2) demonštratívne použitie násilia s úmyslom vyvolať strach. Preto bez ohľadu na to, či sú militantmi povstalecké skupiny, alebo vláda, nezriedka využívajú taktiky či metódy terorizmu.